Príbeh Atlantídy (zánik Atlantídy a koniec 6. časť)

júl 30, 2021 | Duchovné pravdy, Zaujímavosti

5. časť

4. časť

3. časť

2. časť

1. časť

Nasledujúcich šesť rokov ubehlo rovnako a ľudia si už takmer zvykli na stav vnútornej stiesnenosti, keď nám naši jasnovidci hlásili, že Mesiac je oveľa väčší ako predtým. Pozorovali to už v posledných rokoch, ale mysleli si, že je to klam a že Mesiac nemôže rásť. Teraz však zrazu spoznali a videli, že mesiac je naozaj väčší a že vyzerá veľmi hrozivo. Malo to byť opäť Božie znamenie?

Rozhodol som sa povedať ľuďom len toľko pravdy, koľko som si myslel, že dokážem zodpovedať sám. Tak som dal vedieť, že mi anjel vo sne povedal o Božej nespokojnosti s ľuďmi z Atlantídy. Potom som oznámil Boží súd a smrť holubov. Ale ja som nepovedal, že Boh je nespokojný s Armánmi, ale s ľudom Atlantídy! Nakoniec som ukázal na zväčšený Mesiac. Pochopiteľne, teraz to malo účinok, ale úplne nečakaný. Ľud bedákal od strachu a skrýval sa, ale len niekoľko dní. Potom ľudia začali pátrať po príčine diania. A podobne ako my ostatní, ani oni ju nehľadali v sebe.
„Erárijci už nie takí, ako boli predtým. Utláčajú nás. Zle s nami zaobchádzajú, hrešia!“ A Erárijci dostali pred masou ľudí strach a snažili sa obhajovať: „Pozrite na Armánov, my konáme len podľa ich príkladu!“

Ešte neuplynul ani mesiac, a už všetky stavy národa Atlantídy stáli proti sebe. Kedysi sme boli národom pokoja a jednoty. Samozrejme, nebola to jednota, akú chcel Boh, pretože spočívala v potláčaní jednej časti ľudstva druhou. Ale vždy sa dalo žiť v pokoji a dovtedy sme nechceli nič iné.
Teraz došlo k nepokojom. Zrazu sa medzi ľudom objavili podnecovatelia, ktorí získavali dôveru. Keby sme sas boli pokorne priznali k svojim chybám a spolu s ľudom poprosili o Božie zľutovanie, boli by sme lepšie obstáli ako teraz, keď sa proti nám vzbúrila celá veľká masa a vinu zvalila na nás.
Teraz už bolo neskoro na priznanie. Museli sme sa snažiť zachovať poriadok neúprosnou päsťou. Mali nám pomáhať obri. Obri! Áno, ale kde boli obri? Napadlo nám, že sme ich už veľmi dlho nevideli. V našich starostiach sme už dávno zabudli na našich pomocníkov. Celú ríšu som nechal prehľadávať s pomocou drakov, ale bezvýsledne.
Jedného dňa za mnou prišiel Orokun a povedal mi, že jeho bytosti mu povedali, ako obrom asi pred dvoma mesiacmi ich vodca z roviny bytia prikázal opustiť Atlantídu. Svoje sily mali použiť inde, pretože naša ríša je odsúdená na zánik.
Teraz sme sa museli ozbrojiť proti ľudu sami, čo sa nikdy predtým nestalo. V tom strašnom čase, ktorý predchádzal vyhynutiu, tieklo veľa krvi. Nakoniec bol v ríši obnovený mier, ale bol to mier vyčerpania a nejasného strachu.

Nikto už nemohol poprieť, že Mesiac sa strašne zväčšil už len preto, že sa krok za krokom približoval k Zemi. Naši veštci už vedeli vypočítať, kedy sa zrazí s ňou zrazí.
Blízkosť mesiaca neblaho vplývala na naše telá. Mnohí ľudia ochoreli, vypukli epidémie a strašné duševné choroby, ktoré pôsobili nákazlivo. Tu už nepomáhalo kladenie rúk kňazov, ani liečivé nápoje. Všade zomierali ľudia. Prešla viac ako polovica nášho časového limitu. Už som to nemohol zniesť. Nech si Armáni robia čokoľvek, čo si dokážu zodpovedať pred Bohom. Zvolal som ľud z najbližšieho okresu a otvorene som priznal svoje hriechy. Čo som si od toho sľuboval? To už neviem, zrejme som to nevidel celkom jasne ani vtedy. V každom prípade sa to zvrtlo celkom inak, ako som očakával. Ľud reval a kričal:
„Boh, ktorý sa obviňuje z hriechov? Čo to má znamenať? To je predsa úplne nemožné! Určite je to nejaká pasca, ktorá má povzbudiť ľudí, aby sa vyznali zo svojich skrytých hriechov. Nie, nie sme takí hlúpi! Táto pasca bola nastražená zbytočne!“

Armáni sa na mňa hnevali. Teraz som len zhodil hodnosť najvyššieho kráľa bez toho, aby som dosiahol čo i len najmenší osoh. Chcel som sa vzdať koruny, ale nedovolili mi to. Kamkoľvek sa človek pozrel, všade vládol zmätok a nepokoj. Nikto nedôveroval tomu druhému. Orokun ku mne už neprišiel.
Až neskôr som sa dozvedel, že ho jeho verní strážcovia držali v zajatí v paláci, aby sa mu v našich búrkach nič nestalo. Zasial lásku a dôveru, a preto zožal ovocie svojich činov. Aj ja som miloval svoj ľud, ale najprv som miloval seba. To bol môj najväčší hriech. Jaffnar stál verne po mojom boku, ale bol bezmocný voči tomu, čo spôsobili naše vlastné činy.
Každý siedmy deň kňazi hovorili k ľudu. Napomínali ich a prosili, aby zanechali zlé cesty, lebo hrozí záhuba.
Nakoniec sa masa ľudí už nedokázala zmieriť s vedomím, že sa k nám skutočne blíži niečo strašné. Nezdalo sa vám, že slnko sa zatmelo? Zmenilo sa aj počasie, bolo chladnejšie, veľa pršalo a v hlbinách zeme dunelo a hrmelo. Áno, bolo to naozaj tak, ako hovorili kňazi: „Atlantída je odsúdená na zánik!

Časť ľudu už neopúšťala posvätné miesta ani vo dne, ani v noci.
Kvíliac volali k bohom. Keď som sa ukázal, ich prosebné ruky mi takmer strhli odev z tela.
Väčšina ľudu však nechcela nič vedieť o nárekoch a plači.
„Ak musíme zahynúť, najprv si užijeme život tu!“
Vypukla túžba po rozkoši, akú svet nikdy predtým nevidel a nikdy potom nezažil. To, čo ste videli u svojich súkmeňovcov, bola len detská hra v porovnaní s tým, čo musela vidieť Atlantída.
Neexistovala neresť, ktorá by sa nerozšírila. Už sa nedodržiavali žiadne zákony, každý si bral, čo chcel. Nikto nemohol byť volaný na zodpovednosť. Množstvo Erárijcov sa síce postavilo proti tejto kalnej záplave, ale v ich radoch chýbala jednotnosť, dôvera k ich vodcom a presvedčenie, že toto úsilie bude mať nejaký účinok. Do našich doteraz tak hrdých radov sa vkradlo tupé zúfalstvo.
Mesiac sa stále viac približoval, Slnko bolo matnejšie a Zem dunela!

Uplynulo štyridsaťdva rokov a pred nami bolo o niečo viac ako sedem rokov. Mnohí z nás nepovažovali túto lehotu za odklad, ale za sprísnenie trestu. „Veď ak to jedného dňa príde, prečo je potrebné na túto nevyhnutnosť tak dlho čakať? Kiež by už prišla skaza!“

Viem, že v snahe pomôcť ľuďom mi bolo dovolené odčiniť toľko viny, ale toto pokánie bolo neopísateľne ťažké.
Jednej noci zem zadunela silnejšie ako zvyčajne. Za posledný čas sme si na toto dunenie zvykli. Zem a vzduch zaplnil zvláštny dym. Vyskočili sme s našich domovov. Vonku na nebi sa rozlievala červená žiara ako z ohromného požiaru. Žiara bola stále silnejšia a silnejšia!
Tu sme spozorovali príčinu. Obidva naše najvyššie vrcholy v blízkosti chrlili oheň a kamene a ničili šioroko-ďaleko všetko dookola. Počas nasledujúcej noci začal horieť aj jeden vrch uprostred mora a rovnaké správy prichádzali aj z iných ríš zo všetkých strán.
Čo ešte mohlo prísť? Až do zániku Atlantídy sopky neprestali so svojou činnosťou a za nejaký čas k tomu pribudli aj prívaly vôd. Bolo to, akoby nezadržateľne sa približujúci Mesiac priťahoval vody, ktoré sa oproti nemu dvíhali. Ďalšie tri roky, ešte dva roky lehoty.
V našich údoliach už nerástlo obilie ani tráva, všetko zhnilo. Dobytok nemal potravu a pošiel od slabosti. Čo sme mali jesť? Hladovali sme. Ryby zmizli z mora a vtáky padali mŕtve k zemi. Draci mali nedostatok jedla, tak ako my všetci, ale mohli si pomôcť sami. Lovili ľudí, najradšej ženy a deti. Ak sa ich niekto pokúsil zastaviť, chrlili oheň a podpaľovali domy, pričom útočníkov odrážali svojimi obrovskými chvostmi. Myslím, že mnohí ľudia to robili tak ako draci a ukájali rovnako svoj hlad ako oni.

Začal sa posledný rok… Dočkáme sa konca roka, alebo príde zánik skôr? Naši veštci povedali, že od zrážky našej Zeme s Mesiacom nás delí už len niekoľko mesiacov.
Ľud vyčíňal, užíval si a besnel ďalej! Nič sa už nedalo zastaviť. Kultové miesta už osameli. Aj tí, ktorí prosili Boha v úzkosti a strachu, ale neboli vypočutí, už neprišli. Možno im bolo dovolené zomrieť skôr, ako prepukla celá tá hrôza. A potom prišiel deň, keď sa Mesiac ohromnou rýchlosťou rútil k Zemi. Bol ohnivo červený a nesmierne veľký. Bol to vôbec ešte Mesiac, nebola to nejaká iná žeravá hviezda? Všetkých sa zmocnilo zdesenie. Teraz to musí prísť? V tejto chvíli!

Na chvíľu sa zdalo, že sa trasie celá zem, akoby sme všetci vleteli do ohnivého prúdu, a potom… to pominulo. Mesiac sa rovnakou rýchlosťou vzďaľoval a my sme videli, ako sa vzdialenosť medzi ním a nami zväčšuje.
K nebu sa vzniesol neslýchaný výkrik! Ľudia, ktorí ešte pred okamihom v zdesení stáli mlčky na mieste ako prikovaní, začali tancovať dookola v divokej radosti. Zachránení, zachránení! Nič nebude zo zániku! Všetci veštili nesprávne! Kňazi klamali! Ešte žijeme a mesiac je preč a všetko ostatné sa rýchlo zlepší!!! Opäť vyrastie tráva a obilie pre potravu ľudí a zvierat! Budeme môcť utíšiť svoj hlad. Nad Atlantídou sa znovu rozhostí pokoj!
Všetci divoko kričali jeden cez druhého a výkriky ľudí takmer prehlušili dunenie, ktoré sa ozývalo v srdci Zeme. Vody sa zdvihli, akoby sa chceli vrhnúť za Mesiacom, a zem, na ktorej sme stáli, začala klesať. Nie, to nebol žiaden klam! Pevná pôda sa nezadržateľne prepadala. Tam na brehu mora už vlny zmietali celý rad domov.
Výkriky ľudí náhle utíchli. Výkriky radosti sa zmenili na výkriky zúfalstva a hrôzy. Dav sa dal do pohybu. Všetko sa vrhlo smerom k vrchom. Bolo to však zbytočné. Nemohli sme vystúpiť na najvyššie hory, pretože horeli, ale ani ich vrcholy nás nemohli zachrániť, pretože aj ony sa potápali spolu s celou zemou.
Teraz sa strhla búrka a obloha bola čierna. Blesky strieľali na všetky strany. Potom začali padať veľké kusy krúp, ktoré zraňovali ľudí i zvieratá…
Táto hrôza trvala jeden deň a jednu noc, a potom sa Atlantída, tá pyšná, nádherná Atlantída, potopila.
Bol som jedným z posledných, ktorí zahynuli. Ako za trest za svoju zbabelosť som sa musel prizerať, ako sa potápa celé moje okolie, neschopný pomôcť čo len jedinému človeku.
Každý prišiel o život tam, kde práve stál, ani jedna rodina nebola pospolu. Každý sa snažil zachrániť sám seba, každý musel vytrpieť hroznú smrť. Nikto nebol ušetrený. Ani jeden z obyvateľov Atlantídy neunikol týmto hrôzam živý!

Ľudstvo dneška! Počuj hlas jedného, ktorý nebol lepší ako ty! Ako sme zahynuli my, tak musíte aj vy zahynúť v hrôzach a strachu, ak ešte v poslednej hodine nebudete chcieť počúvať! Tak ako my, aj vy idete v ústrety zničeniu v spravodlivom súde! Ale máte sa lepšie ako my. Máte tu na zemi Imanuela, živú Božiu vôľu, úprimného Božieho Syna vo svojom strede! On je tvoje útočisko, tvoja sila, tvoja pomoc! Ďakujte svojmu Bohu za toľkú milosť!
Takto na teba volá Ororun, posledný kráľ Atlantídy!

Vzájomné vzťahy Titánov, obyvateľov Atlantídy, s obrími tvormi ukazujú, že mali k nim bližšie. Vysoký vek si vyžaduje aj iný tvar tela, ako majú dnešní pozemšťania. Telesá boli vtedy menej husté, a preto boli ľahšie a prístupnejšie pre všetky pomáhajúce žiarenia.
Príčiny tohto druhu spočívali v odlišnej obežnej dráhe Zeme, ktorá bola bližšie k prapočiatku ako teraz, pretože Zem ešte nebola tak veľmi zaťažená temnotou ako teraz. Bola to len stále sa zhoršujúca vôľa ľudí, ktorá tlačila zemský cyklus stále viac nadol. To spôsobilo, že všetko v ňom a na ňom bolo hustejšie a ťažšie a menej prístupné stimulujúcim prúdom z prvotného stvorenia. Cyklus sa, samozrejme, spomaľoval, čím sa zvyšovala jeho intenzita, a preto aj pojem rok zahŕňal čoraz dlhšie časové úseky.

Ororun skončil. Svetlo rozjasnilo jeho postavu, ktorá sa stala svetlejšou, a po tomto vyznaní zdvihol ruky v radostnej vďake a zmizol, vznášajúc sa hore do slnkom zaliatej zeme…

Zdieľať článok

Príbeh Atlantídy (zánik Atlantídy) (5. časť)

júl 30, 2021 | Duchovné pravdy, Zaujímavosti

4. časť

3. časť

2. časť

1. časť

Náš život bol dlhší ako váš. Žili sme tak dlho, až naše telá boli strávené, a nešlo nám to tak rýchlo ako vám, lebo ste nezodpovedne hrešili proti svojmu telu a hrešili ste po celé generácie. Ak by ste takto žili ďalej, pravdepodobne by ste zomierali čoraz mladší. Ale aj táto činnosť bola ukončená. Od rôznych „starých“ národov viete, že bežný vek aktívnych mužov bol niekoľko storočí. Mal som 900 rokov a vládol som niečo vyše 500 rokov. Orokun bol rovnako starý, pretože sme boli dvojčatá. Náš otec mal len 700 rokov, ale jeho brat Jafnar mal 1200 rokov.
Taký vysoký vek dosiahli len Armáni. Obvyklý vek Erárijcov bol 400-500 rokov, zatiaľ čo ľudia umierali ešte mladší.

Náš otec vládol dvom ríšam: pevnine a moru, zatiaľ čo jeho brat bol najvyšším radcom a zostal ním aj so mnou, keď sa po otcovej smrti veľká ríša podľa jeho želania rozdelila medzi nás. Keby sme neboli dvojčatá, nebolo by to dovolené, pretože najstarší syn bol vždy jediným dedičom. Ale Boh chcel, aby došlo k rozdeleniu, a tak nás nechal vteliť sa spolu. Otcov brat sa narodil len o rok neskôr ako náš otec, ale nikdy medzi nimi neboli žiadne spory, hoci mladší bol múdrejší ako starší. Vernejšieho muža nebolo možné nájsť. To, čo povedal, bola pravda a v jeho veľkých, hlbokých modrých očiach sa dalo čítať, čo tým myslí. Ak som okrem seba niekoho miloval, bol to Jafnar, čo v našom jazyku znamená asi toľko ako „vznešený“. Môj otec sa volal Har – „najvyšší“.

Jafnar bol jediný, kto bol varovaný 300 rokov pred zničením, ale samozrejme márne. Kedy stvorené bytosti dovolili, aby ich od ich falošných ciest odvrátili len slová?
Keď Boh určil náš koniec, Amma-Era si zavolala Jafnara a povedala mu, že Boh chce ukončiť jeho život, aby nevidel hrôzy, ktoré prídu. Potom sa Jafnar narovnal a povedal: „Ďakujem Bohu za jeho dobrotu! Zhrešil som so svojím ľudom a chcem ísť s ním. Nie som o nič lepší ako ostatní.“

Ľudia nedožili svoj život do konca. Rôzne nešťastia im pretrhli vlákna života, ktoré uplietli svojimi rukami pod stromom života. Tých, ktorí boli zranení pri nejakom dobrodružstve alebo v boji s nepriateľom, ochotne odprevadili do siene hrdinov, kde si mohli ošetriť rany a vyliečiť sa. Ale ten, kto bol porazený v neslávnom stretnutí alebo kto prišiel o život úplne obyčajným nešťastím, a to pádom odniekiaľ z výšky a podobne, o tom sa predpokladalo, že mal zaplatiť za tajné chyby. Preto ani po smrti už nezostal Erárijcom a prešiel rovnakými premenami ako ľudia.

Vedeli sme, že s koncom nášho života v Atlantíde sa všetko neskončilo, pretože nás to naučil náš kontakt s prírodou, s bytostným. Vedeli sme, že spotrebované telo sa môže rozkladať večne. Verili sme však, že naše Božské jadro bude môcť vstúpiť do ríše, z ktorej pochádza. Bolo nám jasné, že Erárijci vystúpili. Pán zeme nemohol žiadať toľko, aby zabránil svojmu vzostupu. Ak zhrešil pozemsky a prišiel na ostrov s rovnorodými, bolo to jeho nešťastie, ale aj vec, do ktorej nám nič nebolo.

Ak by sa nás naše deti niekedy opýtali, čo sa neskôr stane s Božským jadrom takéhoto Erárijca, museli by sme si takúto odpoveď premyslieť. Mysleli sme si, že by sa mohli znovu vteliť na ostrov pod nami a jedného dňa odčiniť svoju vinu nejakým hrdinským činom.
My ostatní sme zavreli oči takmer s radosťou nad týmto životom a očakávali sme, že naše predchádzajúce duše budú víťazne prijaté a budú vedené nahor. Boli sme však pevne presvedčení, že my muži sa dostaneme na oveľa vyššiu úroveň ako ženy. Zosnulé deti prichádzali do krásnych záhrad, kde sa o ne starali čisté ženy, až kým nezabudli na svoje pozemské skúsenosti a nemali strach z nového vtelenia na zemi.
Pre ľudí to bolo iné. Mali zákon a mohli hrešiť proti týmto zákonom. Ak zomrel človek z ľudu, prišiel najprv k bráne, kde musel odložiť všetko, čo sa mu zdalo dobré. Teraz bol teda testovaný a podľa výsledkov sa dostal do okresu, kde sa musel naučiť odložiť svoje chyby. Potom opäť prišiel k bráne, kde mu opäť vzali dobré, čo získal, a poslali ho do nového okresu. Potom konečne prišiel do záhrady, kde sa mu po vstupe všetko dobré vrátilo ako obradné rúcho. Tu sa mohol zotaviť a posilniť a potom sa mohol opäť vteliť.
Takéto názory na rozdielne zaobchádzanie s pánom a ľuďmi nemohli viesť k dobrému koncu. Viem však, že sme mali oveľa menej hriechov a chýb ako vy dnes…

Teraz chcem povedať o tom, o čom sa nikdy pravdivo nehovorilo:

Zánik Atlantídy.

Všetko, čo vám doteraz ktokoľvek povedal o zániku Atlantídy, bolo nepravdivé alebo len čiastočne správne. Kto by vám mohol podať správu? Medzi živými nebol nikto, kto by tie strašné udalosti prežil, a tí z nás, ktorí sa reinkarnovali, mali duchovnú pásku cez oči, takže o zániku nič nevedeli. Vždy však existovali ľudia, ktorí videli trochu ďalej než len do svojho hrubohmotného okolia. Vyskúmali všeličo a potom to prikrášlili vlastnými výmyslami, čím skreslili to správne.
Už 300 rokov Jafnar a Amma-Era hovoria proti našej domýšľavosti, arogancii a pýche. Varovali a vyhrážali sa, ale márne. Dokonca aj ja, ktorý som ako kráľ mal vedieť lepšie, som sa vzoprel všetkým týmto pochmúrnym proroctvám a prinútil varovateľov mlčať.

Jedného dňa prišiel Orokun zo svojho paláca na ostrove. Bol veľmi vážny, hoci inokedy bol zvyčajne veľmi veselý. „Brat,“ povedal, „mám zlé sny: v našej ríši nie je všetko tak, ako by malo byť. Do našich svetlých oblastí prichádza temnota, ktorú sme si sami spôsobili. Premýšľajme, ako môžeme odvrátiť skazu, ktorá nám hrozí!“
To, že si to myslí aj môj brat, ma prinútilo zamyslieť sa, ale nechcel som nič vedieť.
„Vystrašili ťa Jafnar a Amma-Era svojimi príbehmi o duchoch?“ spýtal som sa čo najposmešnejšie. Orokun pokrútil hlavou. „Ešte som o tom nikomu nehovoril, len tebe, brat, nepohŕdaj mojím varovaním! Vo hviezdach sú pre nás napísané hrozné veci. Spomeň si, čo hovorili naši starí mudrci: „Za jedinú noc budú všetci Erárijci vyhnaní z povrchu zeme.“
„Vyžeňme obry zo zeme. Môžeme stratiť užitočných pomocníkov, ale ľudia musia za nich nastúpiť, aby udržali mier.“
„Brat, toto nie sú obri!“
Orokun dlho hovoril o všetkom, čoho sa obával. Nenašiel však u mňa pochopenie a zarmútený sa vrátil domov.
V noci sa mi zdalo, že som videl anjelskú postavu, ktorá stála vedľa mňa. V rukách držala svietnik so sedemkrát siedmimi horiacimi plameňmi. Tvárila sa smutne a povedala: „Každý plamienok – jeden rok!“
Postava pomaly zhasínala jeden plameň za druhým. Keď uhasila všetky plamene, veľkým oblúkom hodila svietnik do hlbín.
Teraz som sa prebudil a pozorne som sledoval všetko, čo sa okolo mňa dialo. Videl som, ako hlboko sme sa zaplietli do svojej domýšľavosti a pýchy, ako sme sa len zo zvyku pýtali na Boha, ako sme falošne viedli ľudí, dávali sme sa uctievať ako bohovia, a tak sme im bránili v ceste k najvyššiemu Bohu. Videl som viac, oveľa viac! Práve keď som začínal strácať vieru v našu neomylnosť a neporušiteľnosť, zrazu všetky naše hriechy jeden po druhom vystúpili a ukázali sa vo svojej hroznej nahote.
Sedemkrát sedem rokov nám ešte zostala Božia milosť. Počas tohto obdobia sa toho mohlo ešte veľa zmeniť. Áno, keby sme chceli, ale kto by chcel?

Na druhý deň som zavolal Jafnarovi a Amma-Ere. Zatiaľ čo sa môj verný poradca radoval, že som konečne prišiel k poznaniu, stará Amma-Era si zakryla tvár a zvolala: „Príliš neskoro!“
Nerozumel som tomu. Je potrebné hneď povedať ľuďom, čo som videl, zažil a čo som si myslel. V tom prípade musí ešte nastať obrat!
Išiel som za Orokunom, aby som sa s ním poradil. Súhlasil so mnou, že musíme zvolať všetkých Armánov a oznámiť im všetko, čo vieme. To sa aj stalo. V krátkom čase sa zišli všetci kráľovskí kňazi, ktorí chceli počuť, prečo boli povolaní v takom mimoriadnom čase.

Amma-Era pre nás jednoducho musela zorganizovať dôstojný náboženský obrad, z ktorého boli vylúčení aj obri. Potom som vyrozprával všetko, čo som zažil. Všetkých sa zmocnil bezhraničný údiv. Spočiatku robili to isté, čo ja. Nemohli uveriť v našu vinu a naše hriechy. Vysvetlil som im, že im úplne rozumiem, ale že nočné zjavenie anjela mi prinieslo prebudenie a triezve poznanie. „Buďte spokojní s tým, čo som videl! Anjel nemôže prísť ku všetkým päťsto,“ zvolal som zúfalo.
Oni však pokrútili hlavami a povedali: „Sme ďaleko od pochybností o tom, čo hovorí náš kráľ. Určite však už počul veľa pochmúrnych proroctiev a toto mu pomiatlo zmysly v spánku.“ Dokázali, že za celý ich život sa na spôsoboch a konaní Erárijcov nič nezmenilo. To, čo bolo správne tak dlho, bude určite správne aj v budúcnosti. Ale ľudia už nie sú takí, akí bývali. V tomto ohľade sa veľa zmenilo k horšiemu. Je potrebné vyžadovať ešte prísnejšie dodržiavanie zákonov a zaviesť ešte prísnejšie tresty.

Tieto múdre slová by ma takmer prinútili uveriť tomu, čomu som v srdci veriť chcel. Potom však Jafnar varovne zvýšil hlas. Ostatní zašomrali. Nikdy predtým sa nič podobné nestalo, kráľovská vec vždy znela v slávnostnom pokoji. Zľakol som sa, lebo aj to bol jasný dôkaz, že všetko už je inak, ako by malo byť.
„Ak sa starec bojí, nech zaplatí za svoje hriechy!“ posmieval sa niekoľkým mladším Armánom. Potom vystúpila Amma-Era a s planúcimi očami rozprávala, ako Jaffnar odmietol Božiu milosť, aby zostal so svojimi ľuďmi.

Zapôsobilo to na nás. Orokun navrhol, aby sa zapálili posvätné dymovnice a vypustili holubice. Ak sme my, erári, pred Bohom nevinní, potom holubice vyletia a po veľkom kruhu sa opäť vrátia neporušené. Všetci sme sa zhodli. Zapálili sa dymovnice a krásny modrý dym stúpal k bezoblačnej oblohe. V našich srdciach zavládla radosť. Vedeli sme, že Boh s nami nie je nespokojný. Teraz bolo vypustených sedem snehobielych vtákov. Vyleteli s radostným mávaním krídel a ich krídla sa jasne leskli na modrej oblohe. Ale… všetkých sedem vtákov akoby jedným ťahom spadlo mŕtvych na zem.
Zmocnila sa nás hrôza. Nič podobné sa ešte nikdy nestalo. Vo vykurovadlách neboli žiadne jedovaté látky a vtáky boli zdravé a svieže. Takže je pravda, že Najvyšší sa na nás hneval.
Teraz bolo treba, aby sme jeden po druhom objavili svoje hriechy a pokorne ich vyznali.

Toto skúmanie trvalo tri dni. Tri dni sme boli malí a pokorní sami pred sebou a ešte menší pred Bohom. Pre mnohých to pravdepodobne nebola pravá pokora. To, čo sa rodí zo strachu z toho, čo príde, je pred Bohom ešte menej ako nič. Vtedy sme však verili, že sme urobili všetko, čo sme vedeli a čo bolo v našich silách, a teraz ide o to, aby sme ľudí priviedli na lepšiu cestu.
„Nemôžeme urobiť nič iné, len ukázať, že to myslíme naozaj vážne,“ povedal Jaffnar, „musíme ľuďom povedať, čo máme pred sebou. Musíme sa však ľuďom vyspovedať aj z toho, akých hriechov sme sa dopustili. Musíme urobiť poriadok a potom nás budú ľudia nasledovať ako vždy.“
To bol návrh, ktorý všetkých ohromil takmer viac ako Boží súd nad holubicami. My, bohabojní Erárijci, ktorí sme ešte pred tromi dňami na sebe nemohli nájsť žiadnu chybu, sme mali pred ľuďmi vyznať, že sme hriešnici ako všetci ostatní ľudia a že sme v nemilosti u Boha? To bolo nemožné a nikto to od nás nemohol požadovať. Kde by zostala poslušnosť a úcta ľudu?
Okrem toho sme sa už dávno nechali uctievať ako bohovia a o Najvyššom sme ľuďom nič nehovorili, aby sme si nepoškodili vážnosť. Ale malo to byť zrazu inak? Čo by sa stalo s vierou ľudí a ich dôverou v nás? Ak by sme v budúcnosti niečo dohodli, nepovedali by: „Kto vie, či je to správne, veď podvádzali aj predtým?“

Sotva toto slovo padlo, Amma-Era vyskočila: „Podvádzali! To je to správne slovo! Podviedli ste ľudí, ktorí teraz musia ísť s vami na Boží súd pre vaše hriechy!“
„Odkedy ženy hovoria v kráľovskej veci?“ bolo počuť mladý hlas.
„Amma-Era je kňažka, nie žena!“
„To je nám jedno, keď králi hovoria!“ Opäť sa v nás objavila tá strašná nezdvorilosť, ktorá sa rodila zo strachu, že stratíme vážnosť u ľudí.
Skôr než som tomu stihol zabrániť, Amma-Era potichu a pokojne opustila náš kruh. Už nikdy sa neujala svojho úradu, pretože v tú noc si Božia dobrota povolala svojho verného služobníka domov. Ale beda nám, lebo zomrela skôr, ako mohla vzkriesiť a požehnať novú Amma-Eru. V Atlantíde už nikdy nebola Amma-Era.
Keď ctihodná kňažná opustila zhromaždenie, nastala chvíľa ticha. Potom však nastal rozruch, ktorý nebol hodný kráľov. Sotva sa mi podarilo vyjednať si trochu pokoja, opäť zazneli názory za a čoskoro proti Amma-Ere.

Nakoniec som ich všetkých poslal do ich príbytkov, ktoré boli zriadené v blízkosti miesta zhromaždenia pre takéto príležitosti. Nasledujúci deň sme chceli pokračovať v našich rokovaniach v pokoji.
Na druhý deň ráno som musel sám viesť obrad a oznámiť smrť kňažnej kráľovskému zhromaždeniu. Bolo to nové znamenie Božej nespokojnosti. Všetci to uznali, ale pred ľudom sa nepokorili. Rokovanie trvalo ďalších päť dní a nakoniec sa rozhodlo, že ľuďom sa povie, že na Atlantídu padla Božia neľúbosť. Každý Armán to mal oznámiť vo svojom kráľovstve a každý kňaz vo svojom meste. Ľudia sa musia polepšiť a my, Erárijci, musíme odložiť svoje hriechy, ak nejaké máme. Zákony sa odteraz budú presadzovať so železnou prísnosťou. Nikto, kto poruší zákon, nebude v Atlantíde potrestaný. O našom pokroku budeme môcť informovať na kráľovskom sneme počas zimného slnovratu. Medzi sebou sme to s napravením vlastných chýb mysleli vážne.

Reči, nič iné ako reči! Pri opakovaní týchto slov vo mne stúpa horkosť. Ako mal mať Boh trpezlivosť s ľuďmi, ktorých tisíce rokov zahŕňal milosťou a ktorým teraz chýbala akákoľvek pokora?
Kráľovská rada bola ukončená. Ľudia sa čudovali, čo viedlo 500 Armánov, pretože toľko nás bolo, k tomu, aby sa zhromaždili v takom nezvyčajnom čase. Ľudia mohli počkať. Najskôr to bolo potrebné vysvetliť Erárijcom.
Všetko prebiehalo ako zvyčajne. Každý Armán to povedal svojim kňazom, každý svojim Erárijcom. A ako to bolo s Armánmi, tak sa to zopakovalo aj s kňazmi a potom s Erárijcami. Spočiatku tomu nikto nechcel veriť. Pomaly ich presvedčili a potom obvinili ľudí, ale nie seba!

Tak ďaleko to došlo až k najvyššiemu kráľovskému Thingu.
Uplynulo šesť drahocenných mesiacov. Armáni videli, že výchovu ľudu nemožno prenechať kňazom. Pokiaľ títo muži nedokázali presvedčiť masy Erárijcov, nedalo sa od ľudí nič očakávať.
Teraz som mal vydať dekrét pre celý národ, ktorý mal každý Armán vo svojom kráľovstve oznámiť ľudu. Niekoľko dní sme sa radili o tom, ako by sme mali toto oznámenie urobiť, bez toho, aby sme ho špecifikovali. Nakoniec boli vyryté runy a vyrobené obaly. Toto nariadenie, pre ktoré som tak veľmi trpel, sa mi hlboko vrylo do duše.

Stálo v ňom:
„Ľudia z Atlantídy! Bohovia sa na vás hnevajú. Prekračujete zákony! Každý z vás nech zistí, v čom pochybil, a nech zanechá svoje chyby. Ak sa v krátkom čase nezlepšíte, bohovia na vás vynesú rozsudok, aký svet ešte nevidel. Strhnete so sebou do záhuby Erárijcov a svojich Armánov!“
Bolo to strašné prekrútenie všetkých skutočností, ktorým som prepožičal svoje meno. V hĺbke srdca som vedel, že to nie je správne, ale myslel som si, že keď som už urobil jeden krok, ďalší sa mi bude robiť ľahšie.
Na ľudí toto nariadenie neurobilo dojem. Ľudí sa takmer nedotkla ani skutočnosť, že zákony boli prísnejšie presadzované.
Rok uplynul bez najmenšej vonkajšej zmeny. Iba my, Armáni, sme si nesmierne zhoršili svoje postavenie pred Bohom. Ale nepriznali sme si to. Pred mojím duchom sa objavil už zhasnutý plameň, už len štyridsať osem rokov!

6. časť

Zdieľať článok

Príbeh Atlantídy (4. časť)

júl 29, 2021 | Duchovné pravdy, Zaujímavosti

3. časť

2. časť

1. časť

Ako to bolo po našom čase, môžu povedať iní. Čím viac sa nám história vzďaľuje, tým je pre vás zrozumiteľnejšia. Musím sa obmedziť na našu ríšu, náš život a zničenie.
Ako som už povedal, ženy sme si nikdy zvlášť nevážili. Ženy v Atlantíde boli bytosti žijúce vlastným životom, vo všetkom oddelené od muža, ktorý ich vyhľadával, len keď potreboval ich služby. Na iných úrovniach sme sa odvtedy naučili, aký bol tento názor nesprávny a ako vysoko by mala žena stáť v stvorení. To, že sme si tak málo vážili ženy, malo svoj hlavný pôvod v našom pohŕdaní všetkou jemnosťou, a preto sme nikdy nemali pochopenie pre city, ktoré ovládali ženy. Tí, ktorí boli slabí, sa nám zdali nesprávni a neschopní. Prečo by sme mali vychovávať slabé dieťa len preto, že je to naše dieťa? Ale ženy sa starali o slabých a chorých s osobitnou láskou, ktorú sme nechápali. Potrebovali sme potomstvo, a preto sme potrebovali ženy, aby nám priniesli potomstvo. Erárijska žena musela byť tiež z Erárijskeho rodu. Musela byť bezúhonná a pred sobášom nesmela poznať iného muža. Po svadbe sa musela úplne venovať službe rodine.
Ak bola krásna, bolo nám to jedno. Musela mať silné, dobre stavané telo, aby mohla rodiť vznešených synov, a musela byť zručná vo všetkých domácich prácach. Musela vedieť spievať a hrať na nejaký nástroj. Vašu takzvanú lásku sme nepoznali. Vybrali sme si ženu podľa svojho zdania a potom sme všetko prebrali s otcom. Ak bol môj otec mŕtvy, bola to záležitosť môjho najstaršieho brata. Nikto sa jej na to nepýtal, pretože už to bola pre ňu česť, že bola vybraná.
Nerobili sme si z dvorenia žiaden biznis, ako to bolo v prípade iných národov. Dievča si na svadbu nemuselo priniesť nič okrem toho, čo malo na sebe. Ženích tiež nemusel rodičom nič platiť. Išlo len o to, či otec súhlasil s týmto spojením s daným Erárijcom a či sa tu obe rodiny spojili pre vzájomnú ochranu a pomoc. Ak mali dôvod odmietnuť ženícha, mužskí členovia rodiny sa už nikdy nepoznali. K tomu však dochádzalo len zriedka. Muž si spravidla vybral dievča, o ktorom si bol istý, že ho neodmietne, pretože sa pri výbere riadil výlučne rozumom. Ak bolo vyjednávanie úspešné, svadba nasledovala hneď pri najbližšom náboženskom sviatku – teda najneskôr do siedmich dní.
Bola to jediná príležitosť, keď bolo ženám mimo Amma-Ery dovolené vstúpiť na miesto uctievania. Ženy sa nesmeli zúčastňovať na pobožnostiach. Aby však vyvolená žena mohla získať požehnanie od Armána alebo v menšom prípade od kňaza, mohla sa zúčastniť na slávnosti.

Stála mimo kruhu s hlavou a tvárou zahalenou v šatke, čo naznačovalo, že je stále slepá ku všetkému mimo domu svojej matky a panny. Po skončení obradu ju dvaja príbuzní priviedli k mužovi a spolu s ním predstúpili pred kňaza, ktorý sa pomodlil a požehnal zväzok. Snúbenci spoločne zjedli kúsok chleba, vyprázdnili pohár s vodou a potom muž za spevu kňazského zboru sňal závoj, ktorý zakrýval jeho manželku. Ruka v ruke vyšli z kruhu a opustili dom. V našom dome bolo hanbou robiť hlučný obrad zasnúbenia dvoch ľudí.
Ak žena priviedla mužovi len dievčatá, bol to dôvod na rozvod manželstva. Muž ju mohol dať jednému zo svojich zverencov a dievčatá narodené z takéhoto manželstva išli s ňou a muž sa mohol znovu oženiť, aby mal dediča.
Ak bola žena päť rokov bezdetná, musela sa vrátiť k rodičom a bola opäť postavená na roveň slobodných dievčat. V prvom prípade sa muž prirodzene musel postarať o svoju vydatú manželku a jej deti. Ale keďže bola manželkou jedného z jeho zverencov, bolo to celkom prirodzené. Ak sa však žena musela vrátiť k rodičom alebo bratovi, museli sa o ňu postarať sami.

Neboli tu žiadne slobodné dievčatá staršie ako 30 rokov. Ak si dievča do tej doby nenašlo manžela medzi Erárijcami, jej otec alebo brat ju dal jednému zo svojich zverencov a ona a jej potomstvo sa odteraz počítali medzi ľudí a nemali s Erárijcami nič spoločné.
Aj manželstvá v rámci ľudu, až na už spomínané výnimky, sa uzatvárali na základe slobodného rozhodnutia muža. V tomto prípade však nedošlo k verejnému požehnaniu únie. Kňaz prišiel do domu a požehnal manželom, ktorí spolu jedli chlieb a vodu.
Ak sa páru narodil chlapec, bolo to spojené s rôznymi slávnosťami. Medzi ľuďmi bolo zvykom, že otec novorodenca ho odniesol k jeho ochrancovi Erárijcovi, ktorý mu hneď dal meno. Na ďalšom sviatku potom Erárijec odniesol dieťa kňazovi a dal ho posvätiť na celý život.
Ak bol novorodenec synom Erárijca, hľadanie mena sa muselo odložiť na ďalší náboženský sviatok. Otec odniesol dieťa ku kňazovi, ktorý mu v modlitbe a vzývaní Boha dal určiť meno zhora od Ammy-Ery, ktorá ho aj posvätila a položením ruky mu odovzdala Božiu moc pre službu Najvyššiemu.

Dávanie mena bolo veľmi dôležité, najmä pre chlapcov.
Mená dievčat určovala matka bez akéhokoľvek obradu. U chlapcov to bolo iné. Vedeli sme, že v mene človeka sa skrýva duchovná sila a časť jeho osudu. Preto si otcovia nemali vyberať sami, inak by hľadali len „šťastné“ mená, čím by nositeľa vopred zavádzali. Po mnoho storočí bolo udeľovanie mien slávnostným obradom, ktorý sa mohol vykonávať len s čistými rukami a čistým srdcom v hlbokej modlitbe.
Časom sa však toto vedomie posvätnosti obradu vytratilo. Už to bola len čestná funkcia ochranného majstra a často sa tejto povinnosti zbavoval bezmyšlienkovite. Mená potom už neboli pre deti vhodné a vzniklo veľa utrpenia.
Je pre vás nepredstaviteľné, čo všetko musel takýto chlapec vytrpieť pod nesprávnym menom. Bol napríklad označený za násilníka a zlostníka, za surového a nezvládnuteľného – zatiaľ čo jeho duša o týchto chybách ani nevedela. Bol však vychovávaný podľa svojho mena, každé hnutie mužnej odvahy bolo potláčané a musel si vybrať nejaké povolanie, v ktorom mu boli odňaté všetky možnosti, kde mohli rásť chyby jeho mena. Od iného sa žiadali hrdinské činy, lebo to prezrádzalo jeho meno, zatiaľ čo on bol napríklad tichý a uzavretý do seba. Aj tu ľudské nepochopenie a ľudská domýšľavosť narušili to, čo mohlo byť pre ľudstvo požehnaním.

Dieťa zostávalo s matkou celé roky, pokiaľ dom nezaplnili rastúci súrodenci. Potom sa neďaleko postavil ďalší príbytok pre chlapcov a dievčatá podľa potreby. Bolo to tak s ľudom ako s pánmi.
Hneď ako chlapec z ľudu dosiahol vek, musel sa naučiť remeslu, ktoré určil jeho otec alebo spoločne s Erárijcom. Aj on bol majetkom svojho pána, rovnako ako jeho otec, a cítil sa v tom veľmi dobre.
Matka učila dievčatá rôznym domácim prácam. Museli si zvyknúť na starostlivosť o mladších súrodencov a naučiť sa, že ak chcú vôbec žiť, musia byť ochotní slúžiť a podriaďovať sa.
V každom správnom manželstve nechýbali malí súrodenci. Bolo hanbou mať menej ako sedem detí a veľmi často sa ich počet vyšplhal až na dvadsaťjeden. Neraz sa stávalo, najmä medzi nami, Erárijcami, že všetci boli synmi.

Synovia Erárijcov sa od svojho otca a kňazov učili všetko, čo sa chceli naučiť a čo im robilo radosť. Lenivosť sa považovala za najhoršiu neresť, nehodnú Erárijca. Syn však mal úplnú slobodu v tom, čím sa chcel zaoberať. Mimoriadne nadaní chlapci boli vychovávaní ako kňazi, čo sa považovalo za mimoriadnu česť a bolo veľmi žiaduce. Keďže kňazi sa nemohli ženiť, vznikol rozdiel medzi narodenými chlapcami a dievčatami.
Dcéry Erárijcov sa od svojej matky naučili všetko, čo im mohla ukázať. Keď mali štrnásť rokov, prišli na krátky čas k Amma-Ere, ktorá ich učila liečiť. Aj tieto vznešené dievčatá sa museli naučiť považovať sa za druhoradú vec v živote štátu a v živote mužov. Boli dôležité len pre svoje deti.
Ľudia, ktorí prišli po nás, už mali iné názory a iný postoj k ženám. Ale ani toto výsostné postavenie, ktoré sa prisúdilo žene, sa nedalo udržať, pretože muži, ako je známe, musia preháňať v tom či onom smere. Úcta k žene sa stala odporným kultom, ktorý prispel k preceňovaniu ženy a k jej posudzovaniu len podľa vplyvu a účinku, ktorý má na mužov.

Pozemská žena tak klesla s Bohom požadovanou úrovňou až na úroveň karikatúry, ktorou je vo väčšine prípadov dnes.
Naše ženy sa museli starať o domácnosť, udržiavať ju v čistote, zabezpečovať jedlo a oblečenie a vychovávať deti. Životné potreby zabezpečil otec rodiny a priniesol ich do osady. Ženy museli len zhodnotiť a pripraviť to, čo priniesli.

Keď bolo v osade veľa žien, pretože ich dcéry rástli, tie, ktoré neboli plne zamestnané domácimi prácami, museli priasť a tkať, robiť zásoby obilia atď. Mnohé ženy vedeli veľmi dobre vyrábať nádoby z hliny a zdobiť hrnce farbami. Takéto predmety každodennej potreby by si mohla vyrobiť každá žena. Tí, ktorí chceli krajšie veci, ich nosili umelkyniam, ktoré ich pred vložením do pece vypaľovali. Často sa však okraje zdobili len vzorom mušlí, čo dokázala urobiť každá žena. Ženy z trávy uplietli rôzne rohože a košíky, ktoré nosili v rukách alebo na chrbte. Každá žena mohla spievať bez toho, aby sa učila. Jednoducho vedela, ako na to. Zo vzduchu, vetra a vĺn prijímali zvuky a slová sa tvorili samé. Pieseň sa len zriedkavo odovzdávala z matky na dcéru. Robila to len vtedy, keď sa v rodine odohrali hrdinské činy, ktoré sa mali odovzdať potomkom. Ženy spievali pri práci, spievali svojim deťom a najmä spievali svojim mužom, keď sa vrátili unavení z lovu alebo dobrodružstva. Mužské a ženské hlasy sa nikdy nekombinovali, pretože sa to považovalo za neslušné, aby muži spievali doma.

Mali sme rôzne hudobné nástroje, na ktorých sme mohli sprevádzať spev a napodobňovať zvuky vesmíru. Mali sme drevené trúbky, ktoré boli rôzne dlhé, a opakovali sme všetko, čo sme počuli na vetre. Potom sme mali kože natiahnuté na dutých pňoch a kmeňoch, na ktorých sme bubnovali. Na stromy sme zavesili dosky alebo platne rôznych veľkostí z rôznych kovov. Na tieto kovové dosky sme ťukali nerovnako dlhými tyčami, ktoré boli čiastočne omotané. To si vyžadovalo veľkú zručnosť a prax. Tí, ktorí vedeli hrať na tento nástroj, nemohli robiť nič iné. Ak však na ňom hrala majstrovská ruka, znel krajšie ako všetky ostatné nástroje. Potom sme mali skvelé harfy, na ktorých hrali naše ženy.
Skaldovia používali na sprevádzanie svojich hrdinských spevov niekoľko prenosných strunových nástrojov. Roky putovali od osady k osade a svojimi piesňami rozpaľovali srdcia. Aj oni boli Erárijci. V posledných dňoch písali svoje hrdinské piesne v runách. To, čo bolo zachránené pred zničením, jedného dňa vyjde na svetlo slnka.

Dráhu slnka sme si rozdelili starostlivo a presne. Zdanlivý obeh Slnka okolo Zeme sme nazvali rokom. Rozdeľoval sa na tri obdobia: jar, čas mladosti, leto, čas mužnosti, rozdelený na skoré a neskoré leto, a zimu, čas staroby.
Okrem toho sme počítali čas podľa mesiaca. Vždy, keď bol mesiac v splne, uplynul mesiac. Dvanásť mesiacov znamenalo rok, ale každý šiesty rok ich bolo trinásť, inak by sme sa vymykali ďalšiemu počítaniu času. Tento trinásty mesiac bol obzvlášť posvätný. Nebol v ňom ľudový súd, ale miesto toho sa konal nádherný kráľovský thing. Presunul sa na čas zimného slnovratu, pretože to bol čas najvhodnejší na oslavy a radovánky. Deti narodené v trinástom mesiaci sa považovali za šťastné a v živote sa im nič zlé nestane.

Denný čas sme merali podľa slnka a podľa jeho tieňa sme vedeli určiť presnú hodinu. Boli medzi nami múdri bádatelia, najmä za mojej vlády, ktorí vymysleli, že nie je potrebné sledovať stromy a ich tiene, ale že je možné postaviť železné tyče, ktoré podľa svojich tieňov ukazujú čas na kamenných tabuľkách.

Choroba bola pre nás takmer neznáma. Naša Amma-Era vedela, ako zachytiť liečivú silu kvetov, a presne vedela, kedy tieto šťavy zachytiť, aby pôsobili ako prevencia pred chorobou a nepoužívali sa, keď už choroba prepukla. Amma-Era musela pripravovať aj masti a obväzy na rany, ale tomuto umeniu učila družinu dievčat z našej veľkej ríše po celé roky, takže v prípade nešťastia boli všade pomocníci. V rukách Amma-Ery spočívala veľká Božia moc, takže ich priložením mohla odstrániť bolesť alebo ju zmierniť. Túto moc však zväčša vlastnila len príslušná Amma-Era a nebolo možné sa ju naučiť ani preniesť. Samozrejme, že medzi kňazmi, a najmä medzi Armánmi, ako sa nazývali kráľovskí kňazi, boli vždy takí, ktorí mali túto moc v menšej miere.
Uzdravenie tela nemohol dosiahnuť len ten, ktorého duchovný zárodok bol chorý. Bolo pre neho tiež lepšie zomrieť a odložiť svoje chyby na onom svete.

5. časť

Zdieľať článok

Príbeh Atlantídy (3. časť)

júl 28, 2021 | Duchovné pravdy, Zaujímavosti

2. časť

1. časť

Teraz vám chcem povedať o našom živote:

Domy našich ľudí boli úplne iné ako môj palác. Pripravila sa kostra z dreva a slamy, ktorá sa potom vyplnila blatom. Kamene sme používali len zriedka. Budovy sa zvyčajne skladali z jednej veľkej okrúhlej miestnosti. K obydliam, ktoré sme postavili neskôr, sa pripájalo druhé menšie obydlie. Spôsob výstavby bol v podstate rovnaký v celej Atlantíde. Líšila sa len v detailoch v závislosti od podnebia. Na ďalekom severe sa na stavbu domov často používal sneh a ľadové kryhy, zatiaľ čo v teplejších krajinách sa používala hlina a slama. Vinič vytváral vzdušné domy. Bežné však boli previsnuté strechy. Sedeli na domoch ako klobúky húb. Tieto jednoduché stavby nám dokonale vyhovovali, pretože boli tým, čím mali byť: prístreškom na noc a ochranou pred dažďom, chladom a slnečnými lúčmi. Nebolo zvykom zatvárať sa v dome na celé dni alebo týždne. Všetku prácu sme vykonávali vonku v prírode. To nás udržiavalo sviežich a zdravých.
Budovy stáli vždy spolu v malých skupinách. Najväčším domom takejto skupiny bol kmeňový dom, t. j. dom, ktorý si postavil alebo dal postaviť niektorý obyvateľ Atlantídy, len čo sa osamostatnil a vzal si ženu. Žil s ňou v tomto dome, kým mu nedala deti. Keď sa počet detí stal nevýhodným, rodina dostala samostatný dom. Pre seba si nechal veľkú izbu.

Okolo domu boli postavené budovy pre zvieratá a náradie, ako aj pre služobníctvo a otrokov. Keď deti vyrástli a dom matky bol pre ne príliš malý, dostali vlastné domy. Niekoľko synov alebo dcér muselo vždy žiť spolu, pohlavia boli prísne oddelené.
V domoch podobných tomu nášmu sme chovali rôzne domáce zvieratá. Boli tu losy a zubry, ktorých mlieko nám dodávalo silu – psy, ktoré nás sprevádzali na love, a silné zvieratá /ťažné, ktorých dnes už niet. Náradie sme mali v oddelených miestnostiach. V domoch, v ktorých sme bývali a spali, pre nich nebolo miesto. Mali sme nádoby na varenie jedla, väčšinou z medi, menej často z kameňa. Potom tu boli pracovné nástroje a zbrane. Mali sme aj hudobné nástroje.

Ľudia pre nás museli pracovať bez akejkoľvek inej odmeny, než ktorú sme im dobrovoľne poskytli: prístrešie, ochranu, aby mohli pokojne žiť, dostatok životných potrieb a oblečenia. Zatiaľ čo Rizunovia vykonávali najťažšie práce, rôzne remeslá a starali sa o všetky potreby, my páni sme nezaháľali. Nečinnosť bola prekliatím. Dobrovoľne sme robili to, čo nás robilo šťastnými. Vydali sme sa na lov, za dobrodružstvom a preskúmali vesmír.

Mnohé z vecí, ktoré dnes oslavujete ako vymoženosti, sme nejakým spôsobom poznali. Slnečné lúče sme oddávna využívali na zakladanie ohňa, liečenie nebezpečných porúch a uchovávanie tepelných zásob. Voda poháňala naše mlyny, ktoré mleli obilie a bylinky, spriadali vlákna a laná. Keď sme niečo také vymysleli, najprv sme to vyskúšali sami, než sme to naučili jednotlivcov z ľudu, a tak to bolo pre nás vybavené. Hneď sme sa vrátili k iným veciam.

Veľmi skoro sme zistili, že v rastlinách a mineráloch sa nachádzajú farbivá, ktorými si môžeme farbiť oblečenie a predmety dennej potreby. Radi sme pritom napodobňovali farby prírody, ktoré pre nás mali posvätný význam ako tóny. Modrá napríklad znamenala oblohu, božskú moc a múdrosť, preto mala Amma-Era tmavomodrý plášť. Rúcha Armánov, kráľovských kňazov, boli sfarbené rovnakým spôsobom s prímesou červenej, čím vznikla farba ametystu, ktorú nosili aj na znamenie svojej dôstojnosti na čele. Táto farba znamenala: modrá farba Božskej Pravdy je pre ľudskú dušu príliš silná, preto sa musí pridať červená farba Božskej Lásky, aby vznikla zmes, ktorú ľudská duša znesie.

Kto prináša ľuďom Božskú Pravdu v akejkoľvek podobe, kto pomáha túto Pravdu uvádzať do života – ten nosil farbu, ktorú nazývate fialová.
Zelená bola farbou pre všetku pomoc prichádzajúcu od Božskej Pravdy, nech už sa prejavovala akýmkoľvek spôsobom. Zelené boli stromy a kríky, zelené bolo aj more, ak bytosti nemali zlé úmysly. Všetci, ktorí boli na svete ako pomocníci a strážcovia poriadku a bezpečnosti, ošetrovatelia zranených a starých ľudí, mohli nosiť zelenú farbu.
Žltá farba bola nebeským svetlom poznania. Preto bola žltá farba farbou kráľov, keď nevykonávali svoj kňazský úrad. Všetci, ktorí vedeli písať a čítať napísané, mohli nosiť žltú farbu.
Všetci ostatní sa obliekali do hnedej v rôznych odtieňoch tejto farby a na ozdobu používali ostatné farby a tie, ktoré som spomínal. Hnedá bola farbou zeme, našej pramatky, a preto táto farba patrila aj jej synom.
Ženy sa obliekali prevažne do bielej farby a farby používali ako ozdoby, ktoré tkali alebo všívali do látky. Niektoré z nich boli veľmi zručné v zdobení odevov.

Vzory čerpali z prírody, ktorá nás obklopovala. Na morskom pobreží si mušle prišívali aj na oblečenie alebo z nich vyrábali retiazky. Vo vnútrozemí sme okrem farebných nití používali na zdobenie odevov aj vtáčie perie, kamene a retiazky zo zvieracích zubov. Nosili sme aj ozdoby, najmä prstene a platničky zo zlata, striebra, bronzu a medi, bohato posiate drahými kameňmi.

Kráľ najčastejšie nosil na čele široký zlatý prsteň.
Nosil ich niekoľko a menil farby kameňov podľa dennej doby a svojej momentálnej aktivity.
Písanie a čítanie bolo umenie, ktoré poznali len tí najvzdelanejší z nás. Naše písmo pozostávalo z rún vyrytých do dreva alebo vyrytých do kameňov. Ušľachtilé ženy ich tiež tkali do odevov kňazov alebo do látky, ktorou sa pokrýval oltárny stôl.
Tieto runy označovali nielen jednotlivé slabiky ako vaše písmená, ale často aj celé slová, ktoré mali podľa svojho zloženia rôzny význam. Tak napríklad tá istá runa označujúca matku bola zároveň runou zeme, ale označovala aj city matky k deťom atď.
Naše runy sa delili na runy dobrého a zlého významu a tí, ktorí ich vedeli čítať, ich nachádzali aj v prírode, v kôre stromov a v žilách kameňa. To nás najprv ešte viac priblížilo k prírode, ale neskôr, ako vždy, keď sa takýchto vecí zmocní ľudský rozum, to prispelo k nášmu zániku. V nedávnej minulosti sa medzi nami našli ľudia, ktorí sa snažili z rún vyrastených v prírode vyčítať to, čo im naznačoval ich rozum. Týmto konaním si spôsobili nielen vlastnú záhubu, ale do zlých dôsledkov svojich falošných plánov stiahli aj nás ostatných.

V remeselnej výrobe bola najvýraznejšia práca s rudou. Samotnú rudu vykopali a dopravili obri, ale tavenie a tvarovanie od nich už dávno ľudia odkukali. Mohli sme vyrábať nádoby všetkých druhov a podľa potreby miešať kovy, aby boli odolnejšie alebo sa s nimi ľahšie pracovalo.
Zo zbraní sme mali meče, kopije a krátke nože s tromi hrotmi.
Aj hroty šípov sme už dávno nevyrábali z kameňa ako naši predkovia, ale zo zmesi ľahkých, jasne žiariacich kovov. Mali sme aj sekery, píly a špirály, ktoré sa používali na rýchle vŕtanie dier.
Mali sme aj kovové háčiky na udice a pasce, ale tie sa dali použiť len proti nepriateľským zvieratám. Potravu, ktorú sme potrebovali, sme zabili na mieste a netrápili sme zvieratá tým, že by sme ich nechali čakať na záchranu z udice alebo pasce.

Naši muži vedeli vyrobiť krásne štíty na ochranu tela.
Kovali ich, až sa z nich stali ozdoby, alebo na ne vyrezávali runy a znaky. Iné štíty boli pokryté dračou kožou a poskytovali nositeľovi bezpečný úkryt. Ale vznešený Erárijci opovrhoval skrývať sa za takýmto štítom v mužnom boji.
Šikovní muži s jemnejšími rukami sa venovali výrobe šperkov na ozdobu svojich odevov. Ale my sme si svoje príbytky nezdobili.
Ďalší remeselníci spracovávali kožušiny tak, aby sa dali použiť na výrobu odevov alebo prikrývok. Postele boli tiež zdobené medvedími a vlčími kožušinami. Na ochranu nôh sa používali kože z tura a bizóna alebo sa z nich vyrábali opasky.

Ostatní stavali mlyny podľa našich pokynov. Tieto mlyny slúžili na rôzne účely. Mali sme veľké kotúče na ostrenie nožov a iné na vyhladzovanie kovu. Vedeli sme brúsiť a hladiť kamene a mali sme pece, v ktorých sme vyrábali kamene zo zmesi vody, vápna a piesku. Tieto kamene sme vyrobili v rôznych farbách. V mojom paláci bola každá mohyla z iného kameňa. Sedem kopcov, sedem farieb. Keby boli tieto mohyly len namaľované, čoskoro by zmizli vo vode, ale kamene boli celé namaľované. Rozumeli sme mnohému z toho, čím sa dnes chválite.

Aby sa Armáni mohli rýchlo naučiť písmo, modlitby a tiež predpisy /Amma-Asry, boli runy vyryté do dreva väčšie a výraznejšie ako zvyčajne. Potom sa tieto drevené dosky natierali bielou hmotou, až kým nezatvrdli. Potom sa namáčali do farby, aby sa farebné runy mohli odtláčať tak často, ako je potrebné. Keby sme žili dlhšie, určite by sme sa dostali ku kovovým runám a papieru. Túto tlač prirodzene vykonávali len Erárijci. Obyčajní ľudia tomu nerozumeli, nevedeli ani písať.

Tkanie hrubého plátna do plachiet robili muži, všetko ostatné
tkanie bolo prácou žien. Neskôr sme mali mlyny, kde sa pomocou rôznych prevodov naťahovali nite. Bola to opäť mužská práca, pretože ženy nemali v mlynoch čo robiť.

Kliatba, ktorá na vás spočíva, nám bola neznáma. Nemali sme žiadne peniaze! Všetko, čo sme potrebovali, sme si zaobstarávali buď na vidieku, alebo výmenným obchodom, ktorý prebiehal tak, že sa vždy dal vymeniť len výrobok za výrobok. Vtedy nebolo možné, aby niekto zaplatil za odev utkaný iným z úrody na poli alebo z výťažku z lovu – ale musel opäť niečo odpracovať. Stalo sa tiež, že ten, kto utkal odev, nemohol použiť nič z toho, čo vyrobil príjemca. V takom prípade sa obaja obrátili na rozhodcu „veci“. Bol to úradník, ktorý mal riešiť všetky spory, ktoré vznikli v jeho oblasti. Vedel, kto by mohol potrebovať prácu tkáča, a sprostredkoval výmenu, kým neboli všetky strany spokojné.

Iné to bolo, keď pre Erárijca pracoval jeden z ľudí. Každý Erárijec mal pridelený určitý počet ľudí, ktorí pre neho mohli pracovať bez nároku na odmenu, ale musel im za to poskytnúť ochranu a obživu. Ak potreboval niečo, čo nikto z jeho chránencov nevedel vyrobiť, poslal to rozhodcovi, ktorý potrebný kus vymenil v inom okrese za výrobu daného Erárijca.

Sudcovia boli z ľudu, nie z Erárijcov. Ich povinnosťou bolo riešiť všetky spory, nielen výmenný obchod. Okrem toho sedeli a hlasovali na súde. Treba rozlišovať medzi dvoma súdmi: ľudovým súdom a najvyšším súdom, ktorý vyhnal zo zeme Erárijcov, ktorí sa nejakým spôsobom previnili. Na najvyššom súde nebol zastúpený nikto z ľudu, ale len hlavy rodov a okresov.
Thing alebo ľudový súd zasadal raz za mesiac, teda dvanásťkrát do roka, a to vždy za splnu mesiaca. Ľudový súd vynášal rozsudky v sporoch a bolo potrebné na ňom predkladať petície alebo sťažnosti, ktoré sa postúpili príslušnému Erárijcovi. Najvyšší súd sa schádzal podľa potreby a zasadal tajne. Zvykol sa zvolávať na noc a v odľahlých miestach.

Naša ríša bola rozdelená na nespočetné okresy. Obyčajne patrilo k takému okresu, ktorý spravoval jeden rozhodca, dvadsať rodín. Tieto okresy spolu tvorili župu, nad ktorou vládol jeden z Erárijovcov. Grófstva potom vytvorili jednotlivé kráľovstvá pod žezlom kráľovského kňaza, ktorým bol vždy jeden z Armánov.
Raz ročne, pred zimným slnovratom, sa všetci králi stretávali na kráľovskej rade, aby podali správu o svojom konaní, prijali nové pokyny a prediskutovali vládne záležitosti. Na týchto poradách nosili všetci králi na hlavách ozdoby z rohov, ktoré boli posvätnejšie a vznešenejšie ako pokrývka hlavy, pretože rohy mohli nosiť len vznešení synovia Svetla. Verili sme teda, že sme Boží synovia.
Na kráľovskej rade nikdy nedošlo k žiadnym sporom.
Najvznešenejším v kráľovstve bol najvyšší kráľ. Jeho hodnosť prešla na najstaršieho syna, ktorého mal vychovať tak, aby bol hoden tohto dedičstva. Štátnický duch bol v našej krajine taký silný, že sa nikto neodvážil pochybovať o tom, čo povedal najvznešenejší kráľ, pretože bol na mieste Boha. Na tejto kráľovskej rade sa prinášali aj krvavé obete. Každý kráľ priviedol zo svojej krajiny najsilnejšieho býka alebo tura. Tieto býky medzi sebou dlho zápasili, až sa jeden z nich stal nesporným víťazom. Nebolo potrebné zabíjať ani zraňovať ostatné býky. Stačilo to, že sa dali na útek. Potom ich zachytili v okolí miesta konania zhromaždenia. Najsilnejšieho býka potom najvyšší kráľ podrezal a jeho krv vylial na stĺp nazývaný súdny kameň. Kráľ, z ktorého krajiny pochádzalo obetné zviera, mal v tejto kráľovskej rade po najvyššom kráľovi najvyšší hlas.

Po skončení kráľovskej rady nastal čas veľkých hostín a zábav, ktoré trvali najmenej sedem dní a na ktorých sa mohli zúčastniť aj obyvatelia okolitých okresov, ale na osobitných miestach. Konali sa súťaže zručnosti, tancovalo sa, ale predovšetkým sa spievalo. Boli tam krásne mužské zbory, ktoré spievali piesne zložené Amma-Erou. Boli tam aj Skaldovia, ktorí spievali hrdinské piesne za sprievodu nástrojov. To bol vrchol osláv. Jeden zo Skaldov obzvlášť vynikal a mnohí považovali za najväčšiu radosť svojho života, keď ho mohli počuť. Oveľa neskôr sa opäť reinkarnoval na ostrove, ktorý nazývali Island, podobne ako Sämund, a zhromaždil fragmenty starých hrdinských piesní, ktoré poznáte pod názvom Edda. V skutočnosti ich nezhromažďoval, ale tieto piesne, ktoré kedysi spieval, vychádzali z jeho vnútra. Napísal ich,
pretože naše staré kultúrne hodnoty sa dali zachrániť. Do toho však vplietol naše staré príbehy a bájky z neskorších čias, keď ľudia považovali bytosti za bohov.

4. časť

Zdieľať článok