Príbeh Atlantídy (2. časť)

júl 27, 2021 | Duchovné pravdy, Zaujímavosti

1. časť

Počas našich dlhých námorných plavieb sme sa dostali do kontaktu s inými národmi. Plavili sme sa tak ďaleko, ako sme chceli. Tí, ktorí sa stretli s inými národmi, nám museli povedať, čo majú lepšie ako my. Málokedy sa objavili správy o niečom lepšom, pretože sme stále mali vo všetkom navrch. To posilnilo našu hrdosť. Časom k nám po stopách našich ľudí priplávali na lodiach obyvatelia cudzích krajín, cudzích rás. Obdivovali nás a túžili po tom lepšom, čo sme mali my. Zadržiavali sme ich a robili z nich otrokov. Nikdy sme neprepustili muža, ktorého chytili so zbraňou v ruke. Všetci nám museli slúžiť. Ich potomkovia zostali sluhami a patrili do rodiny toho istého pána ako ich otcovia.

Hlavným dôvodom takéhoto postupu bolo, že sme nechceli, aby o nás hovorili vo svojej krajine, a tak na nás poštvali ďalších ľudí. Okrem toho sme sa snažili vytvoriť ľud, ktorému by sme my, Ereriáni, vládli ako bohovia. Každá cudzia rasa so sebou prinášala cudzie myšlienky a nové schopnosti. Väčšinu z nich sme odmietli, ale občas sme sa niečo naučili, napríklad tkať látky. Jedného dňa k nám prišli chudí, žltkastí muži s čiernymi vlasmi a dlhými bradami. Bolo to dávno pred mojou vládou, ale správa o nej sa u nás zachovala v neskreslenej podobe. Priniesli nám znalosť čísel.

Dovtedy sme poznali „Tyr“ a „Mal“, neskôr vzniklo „Mel“ zo svetových strán, na ktorých stálo slnko. Spojili sme najvyšší bod a najhlbší tieň a potom dva rovnako vzdialené body medzi nimi. „Mal“ bolo pre nás spoločné pre všetko, čo súviselo so stvorením. Naopak, „Tyr“ bol pre nás posvätný. Ukazoval nám trojjedinosť Božstva a bol tajomstvom.
Potom prišli žltí muži a povedali: „Máte úplnú pravdu. Tyr alebo číslo tri je božská dokonalosť. Mal, t. j. štyri – ľudské. Ak teraz spojíte ľudské a božské, dostanete najposvätnejšie a najdokonalejšie číslo, aké kedy človek poznal – a to posvätné číslo sedem. Pozrite sa na nebo, ktoré je ukazovateľom a riaditeľom všetkých osudov.“

A my sme ich našli a od žltých mudrcov sme sa naučili oveľa viac. Ukázali nám, ako štyri body kríža Mal inak spojené, nám dáva štvorec. Učili nás čísla od jedna do štyri a čísla nad nimi až po prvú a vyššiu úroveň – 10.
Zdalo sa, že Erariáni sa tým stali mimoriadne múdrymi a duchovne obohatenými. Mali takú radosť, že cudzincom dali lode a prepustili ich na slobodu, pretože sa od nich predtým naučili všetko, čo sa naučiť mohli.
Ľud, ktorému sme my, Erariáni, vládli, sa zhromaždil z námorných výprav. Hlboká priepasť nás delila od ľudí, ktorí síce pochádzali z Lemúrov ako my, ale počas svojho vývoja sa stali cudzími našej prirodzenosti. Predovšetkým bolo zarážajúce, že len málokto dokázal oslobodiť od hrubohmotnej schránky, vidieť tvory a komunikovať s nimi tak, ako sme na to boli po celé generácie zvyknutí. Ak k nám ľudia prišli s takouto schopnosťou, väčšinou sa vytratila u ich detí.
Pre tento ľud platili zákony, ktoré nesmel porušiť. Nás sa však tieto zákony netýkali. Je samozrejmé, že žiadny Erari neurobil nič, čím by sa dostal na úroveň ľudí. Ak to niekedy urobil, už nebol Erari a bol vylúčený z nášho kruhu.

V ríši Orokun bol veľký ostrov, kde žili tí, ktorí padli a zhrešili proti svojmu stavu. Oni aj ich potomkovia mohli svoje previnenia odčiniť len hrdinskými činmi. Ak vykonali takýto čin, Skaldovia /spievajúci vyhlásili ich slávu, aby mohli byť znovu prijatí do našich radov. Preto naše hrdinské piesne oslavovali len ostrovnú krajinu – sídlo hrdinov. Ale títo hrdinovia boli v skutočnosti vyvrheli alebo ich potomkovia. Je prirodzené, že všetkým našim hrdinom sa pripisujú veľké chyby.
O nás, Erárijcoch, viete veľmi málo. Nepotrebovali sme spevákov, aby ohlasovali našu slávu. Boli sme šťastní, a preto sme urobili ľudí šťastnými, aby mohli spokojne žiť pod našou ochranou. Boli sme hrdí a pyšní ľudia. To, čo sme robili, sme robili z vnútorného popudu, ktorý sme bez váhania nasledovali.
Najvznešenejšia z nášho rodu bola kňažka Amma-Era! Žila na strážnej veži a pozerala odtiaľ na hviezdy. Vykladala proroctvá našich veštieb a vytvárala naše spojenie s Bohom podľa našich predstáv. Keď cítila, že sa blíži jej koniec, odovzdala svoje tajomstvo jednej z panien, ktoré si na tento účel vybrala. Potom sa opäť stala Amma-Era.

Hoci sme si našu kňažnú nesmierne vážili, málo sme sa o ňu zaujímali, ak nás nejaká slávnostná príležitosť nedonútila pýtať sa jej. Jej život bol osamelý, len občas sa rozprávala so svojimi žiakmi, ktorí boli nositeľmi hviezd. Stála nad kňazmi, ktorí vykonávali náboženské úkony, ale nikdy im nedala príležitosť dávať priame príkazy, ale odovzdávala svoje pokyny kráľovi, ktorý ich odovzdával ďalej, ako uznal za vhodné. Ak prehovorila alebo varovala, už sa nikdy nepýtala, čo sa stalo s jej slovami.

V čase núdze alebo veľkej radosti Amma-Era predsedala náboženským slávnostiam, ale prítomný mohol byť len kráľ a jeho družina. Ľudia boli vylúčení. Dôvodom bolo, že ľudia nás, Orokuna a Ororuna, považovali za bohov a my sme verili, že sme bohovia. Ale keď Amma-Era vzývala vyššieho Boha a prinášala mu obety, kde by zostala viera ľudí v nás? Dnes vidím, aké falošné to všetko bolo! Ale vtedy sme sa cítili nesmierne múdri a nedotknuteľní.

Atlantída bola krajinou piesní. Mali sme nádherné kňazské zbory, aké svet od našich čias nepočul. Každé denné obdobie malo svoje vlastné znejúce melódie, ktoré boli prevzaté z hudby sfér. Vtedy sme počuli viac ako vy dnes! Naše ucho bolo jemné a vnímalo tóny vesmíru a naše hrdlá dokázali tieto harmónie jasne a zreteľne opakovať. Naše bohoslužby teda pozostávali najmä zo spevov a tancov, ktoré kňazi na tieto chóry tancovali. Vy, dnešní ľudia, si už ani neviete predstaviť, akú silu a moc, ale aj koľko vážnosti sa skrýva v týchto spevoch! Ak nám naši vedci poskytli nejaký opis priebehu hviezd, s radosťou sme ho napodobňovali. Možno, že keď sa Zem opäť zdvihne do svojej starej výšky, aj vy budete počuť túto hudbu vesmíru, na ktorú tancujú hviezdy. Je úžasné byť spojený s tým, čo nazývate „neskorším stvorením“. Zvykli sme ho nazývať „Ur“, teda to, čo bolo stvorené od dávnych čias, a cítili sme sa s ním zjednotení.

Našim deťom sme povedali, že nebeský otec sa spojil s matkou zemou. Ich deti boli obri, ktorí museli na príkaz svojich rodičov zdobiť a skrášľovať nebo a zem. Na to dostali aj svoju obrovskú silu. Sila je dar a zaväzuje slúžiť tomu, od koho pochádza. Tak vznikli skaly, more a hviezdy. Keď bolo všetko hotové, nebo a zem sa hanbili za svojich nevzhľadných synov, a preto splodili nové pokolenie Titánov, ktorí boli hodní vládnuť nad všetkým, čo bolo postavené. To bola, samozrejme, rozprávka pre deti. Sami sme to vedeli lepšie. Nepoznali sme iných bohov okrem Trojjediného, najvyššieho Boha, ktorý sa nám zjavil. Až ľudia, ktorí prišli po nás, sa na bytosti pozerali ako na bohov. To, čo s nimi zažili, žilo ďalej v príbehoch a piesňach, a tak sa dostalo do hrdinských spevov Eddy.
Ak teraz odhaľujem závoj toho, čo bolo pre nás svätejšie, nerobím to tu pre vás, pozemšťanov.

Boh sa nám zjavil v čase, keď Erárijci ešte tak dlho neprebývali na zemi. K jednému z nich, ktorý sa volal Har ako môj otec a bol spomedzi nich najvyšší, pristúpila svetlá postava a oznámila mu : „Na najjasnejších výšinách stojí kráľovský hrad, kde prebýva Boh so svojimi dvoma synmi, Svetlým a Vážnym. Vážny je predurčený byť kráľom na zemi, keď jedného dňa budú ľudia takí, že si zaslúžia Božie kráľovstvo. Vážny, ktorého meno je Imanuel, bude bývať medzi ľuďmi a vládnuť nad nimi. Svetlý je však pánom nad mŕtvymi, ktorí sa už nemusia vrátiť na zem. Oveľa neskôr sa Imanuel opäť vráti do kráľovstva svojho Otca.“

Bol to trojjediný Boh, ku ktorému sme sa modlili. Boh Otec a Boží synovia. Keď sme o nich chceli hovoriť v runách, tu sme si predstavili tri hory – to malo znamenať, že sú nad nami vyvýšené ako hory, že nás môžu rozdrviť, ale rovnako ako hory nám poskytujú nesmiernu ochranu. Keď sme sa modlili alebo sme sa im chceli prihovoriť tými najsvätejšími slovami, nazývali sme ich „Trojjediným“.
Vedeli sme, že Boží poslovia zostupujú od Boha na zem, aby odovzdali Jeho príkazy stvoreniam. Aj oni sa nám často prihovárali, ale čím viac sme sa stávali ľuďmi a uvedomovali si seba samých, tým zriedkavejšie. Verili sme, že všetka moc a pravda má svoj zdroj v Bohu. Verili sme však, že časom sme získali toľko sily, že si dokážeme poradiť sami so sebou. Akí sme boli hlupáci! Božia potopa spôsobila, že celá naša obrovská ríša zmizla z povrchu zeme za jediný deň a noc.

Na dne mora leží všetko, čo patrilo k neskoršiemu stvoreniu, ak sa to ešte nedostalo na svetlo slnka. Dole sa nachádzajú aj naše poklady a všetko, čo sme počas tisícročí vytvorili. Mnohé bolo zachránené pred zánikom vďaka starostlivosti bytostných podľa Božieho príkazu. Bude tomu dovolené znovu povstať, aby to o nás vydalo svedectvo…?
Všetky naše pozemské telá zomreli bolestivou smrťou. Ani jeden Erárijec neunikol veľkej potope živý, ako sa to podarilo jednotlivcom z iných národov. Všetkých nás zmietli naše hriechy. Ale mohli sme sa vrátiť ako duchovné embryá a znovu sa vteliť, pokiaľ sme sa nenaučili myslieť na to, akí sme maličkí a aké malé sú naše schopnosti a možnosti.

Kým môjmu bratovi Orokunovi bolo dovolené vystúpiť na vyššiu úroveň a už sa nemusel vracať na svet, ja som bol na Zemi ešte dvakrát. Potom už nasledovali len jednotlivé inkarnácie bývalých Erárijcov. Zdalo sa mi, akoby nás tu držali z nejakého dôvodu. Zrazu sme sa všetci, ktorí sme sa ešte mohli vrátiť, inkarnovali a staré „árijské“ vedomie na vašej Zemi naraz povstalo. Prešla jedným ťahom a naplnila duše mnohých z vás, ktorí nepatrili medzi najhorších.
Tak to malo byť. Ľudia to však ako vždy prehnali. Namiesto poznania Árijcov a Armánov, ktoré vás malo zapáliť a urobiť zrelými na prijatie Posolstva Syna človeka v zástupoch, len živilo vašu aroganciu a povýšenosť! Chyby, ktoré v nás mala odstrániť potopa, vo vás opäť povstali!

Na začiatku platilo teda naše uctievanie neviditeľného Boha.
Až počas mojej vlády, keď ľudia videli v mojom bratovi a vo mne bohov, sa k nám začali modliť a spievať chóry. Prijali sme ich na „Božom mieste“, ale aj v našich dušiach sa pomaly vymazávali všetky predstavy a nakoniec sme zistili, že bohoslužby a obety, ktoré nám boli ponúknuté, sú celkom v poriadku. Tieto obety boli veľmi krásne. Pálili sme živicu z našich lesov, ktorá šírila príjemnú vôňu. Medzitým sme vypustili biele vtáky ako vaše holuby, ktoré v bielom dyme vyzerali veľmi krásne. Nič sa im nestalo. Po hostine sa vrátili bez úrazu do svojich veľkých holubníkov, kde sa o ne starali kňazi. Z ich letu počas obetovania naši veštci vyčítali všeličo. Každý z nich mohol položiť otázku a za každú otázku bol vypustený vták.

Len raz sme videli zabitého holuba. Jeden z našich ľudí zranil obra. Obor žaloval, ale nechceli sme kvôli nemu potrestať Erárijca a správali sme sa, akoby sme obrovi nedôverovali. Obor žiadal, aby sme na ďalšej hostine požiadali bohov o let holuba. Nemohol byť odmietnutý. Holub musel letieť, ale prirodzene pre Erárijcov. Vybral si vtáka, ktorého kňaz vypustil, a všetci so zatajeným dychom sledovali, ako rozprestiera svoje oslnivo biele krídla. No sotva sa vzniesol do vzduchu, vyletel veľký dravý vták, ktorého nikto predtým nevidel, vrhol sa na nevinného vtáka a mocnými švihmi krídel s ním odletel ako s korisťou. Vtedy obri prepukli v taký jasot, až sa zem zatriasla. Skôr než tomu ktokoľvek z nás stihol zabrániť, chytili Erárijca a hodili ho do priepasti.

Naše pobožnosti bývali pod holým nebom. Posvätné miesta lemovali obrovské kamene. Uprostred nich bol postavený akýsi stôl. Na tomto kameni a na všetkých kameňoch, ktoré ležali okolo, stáli obetné misky, zvyčajne dvadsaťštyri alebo ich násobok.

3. časť

Zdieľať článok

Príbeh Atlantídy (1. časť)

júl 26, 2021 | Duchovné pravdy, Zaujímavosti

– Tento príbeh Atlantídy pojednáva o živote a príčine pádu Atlantídy a príbeh nemá autora, pretože obsah bol prijatý, nie vymyslený. Je to jediné pravdivé vyobrazenie skutočnosti tak ako sa stala práve preto, že do toho nevstupuje ľudská domýšľavosť. Príbeh je poučný hlavne v tom, čo bolo príčinou pádu vtedajšej civilizácie a ako sa k tomu postavili. V príbehu je krásne vidieť duchovnú pýchu vtedajších ľudí, ktorá je medzi nami rovnako teraz, ako bola aj vtedy..

Na Boží príkaz sa Atlantída ponorila do morských vĺn v jednu noc a na nasledujúci deň! Teraz, pri veľkom svetovom súde, sa kruh udalostí uzatvára a s ním aj udalosti pre Atlantídu, pretože Immanuel udelil Ororunovi milosť, aby mohol uzavrieť kruh priznaním viny Atlantídy, ktorá viedla k jej zániku. A Ororun hovorí:

„Bol som pánom krajiny. Ororun znamená: pán zeme. Môj brat vládol moru. Orokun znamená pán mora. Jeho socha stála ďaleko na severe. Nie je to tak dávno, čo obri priniesli túto sochu späť na povrch zeme a obnovili staré miesta nášho kultu. Moja socha stojí na juhu, kde páli horúce slnko a vietor palmy ovíja okolo stĺpov. Aj toto starobylé miesto atlantského kultu sa pomaly dvíha z mora. My bratia sme žili v mieri a jednote a božské sily prúdili cez nás. Ľudia z nás však urobili bohov a my sme to dovolili, pretože sme si mysleli, že to môže byť pre ľudstvo prospešné a že Najvyšší, ktorý sa nám zjavil, nám nemôže ublížiť. Jemu však ani ľudská povýšenosť nemohla ublížiť, ale nám priniesla skazu a záhubu. Každý národ padá podľa toho, aká je jeho pozemská veľkosť.

Neboli sme „prví ľudia“, ako sa často predpokladá, ale boli sme tí, ktorých legendy a báje nazývajú „titanmi“. Podobne ako naši súkmeňovci, veľkí obri, sme neskôr predstihli ľudstvo veľkosťou, železnou silou a dĺžkou života. Boli sme úplne zjednotení s prírodou a rozumeli sme nielen jazyku bytostí, ale komunikovali sme s nimi, akoby sme boli jedna rasa. Boli sme hrdí a pyšní na to, že sme pánmi zeme. Stvorenia nám boli podriadené, zvieratá nám slúžili alebo nám aspoň nesmeli ublížiť. Takže napríklad draky, naše živé lietadlá, sme ovládali my. Tým najzručnejším z nás stačilo povedať slovo. Rozprávali sa s drakom, povedali mu cieľ svojej cesty a on ich tam bezpečne zaviedol. Ostatným bolo dovolené dávať týmto zvieratám opraty, ktoré si dobrovoľne brali do úst a ktoré slúžili skôr na podporu ako na ovládanie zvieraťa. Žiadne z týchto zvierat však nebolo nútené. Ak sa človek chcel hrať na jeho pána, ak ho chcel dokonca trápiť – tu zviera myslelo na jeho skazu, zaviedlo ho k falošnému cieľu a často odvlieklo aj jeho synov. Ak bol drak rozzúrený, tu jeho dych vrel a z tlamy mu šľahal oheň, ktorý pohltil všetko, čo sa k nemu priblížilo. Jeho najnebezpečnejšou zbraňou bol chvost, ktorým sa oháňal a rozdával smrteľné rany. Koža drakov bola taká pevná a nepriepustná, že sme ju používali na stavbu lodí. Zviera však muselo najprv zomrieť prirodzenou smrťou, pretože naše zbrane na jeho zabitie nestačili.

Zem nám dala všetko, čo mohla: rastliny, rudy, kamene. Zdalo sa, že hviezdy svietia len pre nás, aby osvetlili tmu a ukázali nám čas, ktorým sme si rozdelili život. V našich časoch neboli také vzdialené ako teraz, pretože Zem bola vtedy oveľa ľahšia a vznášala sa spolu s ostatnými v zlatej ríši. Myslíte si, že hviezdy ustupujú? Vy hlupáci! Zem sa zrútila v dôsledku vašich činov. Keď nad vami prejde súd, ako prešiel nad nami a zničil všetko, čo sme vytvorili – potom aj Zem opäť povstane do svojich starých výšin, ľahká a oslobodená od všetkej temnoty.

Vtedy sme vedeli, že nie sme prví pozemšťania. Pred nami boli „zvierací ľudia“, ktorých sme nazývali hanlivým menom Lemury. Po mnoho storočí títo zvierací ľudia vládli nad ostatnými zvieratami, nad ktorými mali prevahu vo svojich duchovných zárodkoch. Tento duchovný zárodok pomaly menil ich zovňajšok. Zárodok ducha stúpal nahor, odkiaľ prišiel. Preto zvierací ľudia nemali hlavu sklonenú k zemi, aby hľadali cestu a potravu, ale chodili po zadných nohách, ktoré museli niesť váhu celého tela. Tak sa labky zmenili na nohy, chodidlá sa sploštili a zväčšili a prestali liezť po stromoch.

Zvierací ľudia už nemohli hľadať ochranu a nocľah medzi listami a konármi, a preto začali žiť v jaskyniach. Ich predné nohy, ktoré už nemohli používať na chôdzu, sa zmenili na ruky, ktoré sa tiež vedeli brániť. Lemury sa snažili ozdobiť si telo zvieracími kožami a listami. Dôsledkom toho bolo, že zmizla prirodzená pokrývka kože, t. j. kožušina, a na hlave zostali len vlasy, ktoré nosili nezakryté. Ale u vás, dnešných ľudí, sa aj to vytráca, pretože si väčšinu času zakrývate hlavu. Od čias obrov sa zvierací ľudia konečne naučili pracovať.
Pred Lemurmi boli na Zemi dlho, dlho vládcami obri. Sami nám povedali, že bytosti z vyšších sfér stvorili Zem, more a hviezdy a že aj oni, obri, ďakujú týmto bytostiam za svoje telá. Na príkaz týchto nebeských obyvateľov obri navŕšili skaly, vykopali vodné cesty, zasadili stromy a starali sa o zvieratá, ktoré im boli blízke.

Jedného dňa sa objavil nový tvor, podobný obrom, ale s jemnejšími končatinami, a predsa hrubší a hustejší. Obri sa zľakli, lebo hneď videli nadradenosť tejto novej bytosti, ktorá bola lepšie prispôsobená zemi ako oni, pretože títo noví ľudia mali napriek svojej bytosti schránky, ktoré ich prispôsobovali zemi. Hneď ako si tieto plášte obliekli, oddelili sa od všetkého živého mimo hmoty. Samozrejme, že videli obra, ale nerozumeli jeho reči. Tento pozemský odev sa však dá ľahko vyzliecť. V týchto nových formách sa potom mohli voľne pohybovať ako obri, stýkať sa s obrami a zvieratami, rozumieť im a používať ich výrazy. Obri považovali týchto Jinoidov za svojich nadriadených a nechali sa ovládať, aby im slúžili. Novou ľudskou rasou, ktorú obri považovali za nadradenú sebe, sme boli my, Titáni.

Lemuriáni vymreli celkom náhle. Nebol to však Boží súd, ani potopa, ktorá ich úplne odstránila, ale prirodzený vývoj ľudstva, ktorý chcel Boh, ich odsunul späť, všetkých tých, ktorí boli našimi praotcami. Neprebehlo to v rovnakom tempe na celej zemi a všade sa neobjavili tí istí ľudia. Veľa záviselo od teploty, chladu, jedla a podobne.

My, Titáni, sme boli najväčšia rasa. Všetci ostatní boli menší ako my, hoci nie takí malí ako vy dnes. Titáni je meno, ktoré je pre vás bežné, ale my sme sa volali erárijci, z ktorých sa neskôr stali arijci.
Celé stáročia sme žili v našej ríši spolu s našimi pomocníkmi, obrovskými tvormi. Nazývali sme ich aj obri alebo Rizuna.

Trpaslíkov sme nepoznali. Každá rasa má okolo seba tvory, ktoré sa k nej hodia. Naši obri mali jednoduché myšlienky. Neboli takí jemní a krehkí, ale ani takí prefíkaní ako trpaslíci, ktorí sa neskôr stali sprievodcami ľudí. Ako deti robili všetko, čo sme od nich žiadali, a detská bola aj ich dôvera, ktorú sme neskôr tak často sklamali. Beda nám! Dlhý čas však spolupráca so zvieratami prinášala nádherné ovocie. Obrovská sila obrov dokázala to, čo by sme my nikdy nedokázali. Stavba obydlí bola prácou obrov, rovnako ako lámanie kameňa, vedenie vody, rúbanie veľkých stromov. Dokonca aj chrámy nám museli postaviť, pretože my by sme nikdy nedokázali postaviť také obrovské kamene. Robili to radi, pretože si mysleli, že slúžia Bohu. Pretože kameň bol rovnako mohutný ako oni, ovládali ho spôsobom, ktorý sa aj nám zdal zázračný. Často postavili ťažké, nesmierne veľké balvany na malý hrot, na ktorom zostali stáť po tisícročia za neustáleho chvenia a kývania. Nešlo o obchádzanie prírodných zákonov, ale o ich hlboké poznanie a chvenie sa v nich.

Na začiatku vznikajúcej Atlantídy teda žili len dvaja obyvatelia: Erárijci a Rizuni. Tí, ako som už povedal, museli vykonať všetku ťažkú prácu. Museli kopať rudy a drahé kovy, spracovávať ich, ťahať kamene, stavať priehrady atď. Nepožadovali odmenu ani mzdu. Mali len jednu veľkú túžbu: získať duchovný zárodok ako my. Preto často žiadali za manželku pozemskú ženu, hoci dobre vedeli, že tak nemôžu dosiahnuť duchovný zárodok, ale chceli, aby tento klenot malo ich potomstvo. Takejto žiadosti sa nikdy nevyhovelo, ale stalo sa, že istý obor ukradol dievča a urobil si ho vlastným. Potom ho prenasledovali všetci Erárijci a zahnali ho do skál, kde strašne trpel, až kým sa nestal neškodným.

Nechápete, ako bolo možné zabiť bytosť, ktorú nebolo možné zabiť hrubými prostriedkami. Pochopíte však, že bitky s obrami, ako o nich rozprávajú mýty, treba chápať najmä z hľadiska bytia.
Už dávnejšie sa stalo, že obri sa z vďaky za svoju prácu mohli zúčastňovať na bohoslužbách. Prišli bez povolenia, a tak často vyrušovali.

Teraz boli vykázaní na miesto za hraničnými kameňmi a ich zbožnosť bola taká veľká, že sa klenula nad celým chrámom ako neviditeľná kupola. Už som sa v tom tak nevyznal, ale spomenul som si na jeden deň, keď Rizunovia – niečo ich nahnevalo, neprišli do chrámu. V ten deň naše revy a spevy rušilo krákanie veľkých vtákov, nad chrámom sa strhla búrka a vnútro zeme sa hromovo otriasalo. Boli sme radi, keď Rizunovia opäť prišli.

Okrem našej pozemskej ríše existovala aj vodná ríša, ktorej vládol jeden z Erárijcov. Jeho kráľovský palác stál na ostrove a bol oveľa veľkolepejší ako palác vládcu krajiny. Jeho poddanými boli len stvorenia: vodné bytosti a zvieratá.

Medzi týmito živočíchmi boli vodní obry, ale aj krásne vodné vtáky. Za nimi boli vodníci na moriach, riekach a jazerách. Každý mal svoju úlohu, a tak žili v hlbinách ako harmonická, šťastná rodina. Možno to vyplývalo z povahy druhu, že ich ženy mali oveľa váženejšie postavenie ako naše. Palác panovníka bol plný žien a detí, a možno práve preto bol v ňom veľký prepych. Často sme sa zmäkčilým vodným ľuďom smiali, ale prišiel čas, keď nás smiech prešiel a pochopili sme, že tieto bytosti majú zvláštnu silu a odvahu.

Aj v tejto sfére sa stávalo, že túžba po duchovnom zárodku viedla vodníka k tomu, aby ukradol pozemskú ženu, alebo že vodníčka dobrovoľne zostúpila na zem, aby dosiahla Aj takýto vodník bol vyhnaný, ako boli od nás vyhnaní obri. Zablúdená vodník stratil všetky práva na svoj domov a takmer vždy zahynul. Aby bol viditeľný pozemským ľuďom, musel byť zabalený do nejakého hrubého materiálu – zvyčajne do vtáčieho peria. Ak sa tento obal stratil, čo sa aj stalo, vodná rohož zmizla. To znamená, že už nebol viditeľný pre bežných ľudí.

My, v ktorých žiarila iskra zhora – Božská iskra, ako sme verili -, sme sa považovali za desaťkrát povýšenejších nad všetky bytosti. Čím iným boli bytostní než múdrymi zvieratami, my sme boli z iných sfér!
A tak to išlo dovtedy, kým nebola zvrhnutá naša prevaha. Akonáhle sa k nášmu správaniu voči usilovným pomocníkom pridalo pohŕdanie, vzbúrili sa. Už nechceli robiť svoju prácu dobrovoľne a ochotne. Tento nátlak však vyvolal pobúrenie a nasledovali boje, v ktorých sme my, Titáni, zvíťazili. Ale ako dlho? A naši hviezdopravci predpovedali, že príde deň, keď budú všetci Titáni bez výnimky zničení! Mysleli sme si, že to znamená víťazstvo obrov, a tak sme sa ozbrojili. Môj hrad stál už stáročia, postavili ho obri. Pribudli k nemu ďalšie dva valy. Obri museli vykonávať túto ťažkú prácu, ktorá sa im zdala potupná. Stavali sme aj vnútri. Obrom bolo po prvýkrát zakázané vstúpiť do hradu. To by takmer viedlo k záverečnej bitke, keby Orokun včas nevaroval.
Vyšiel som k rebelom a niekoľkými hladkými slovami som ich prinútil pokračovať v práci. Keď bola práca hotová, mali s nami na hrade osláviť veľkú hostinu. Tešili sa na to ako deti a nevšimli si, že som rozhodnutý nenechať ich prácu dokončiť.

Veža bola strážnou vežou pred nepriateľmi, vyhliadkou do sveta hviezd a príbytkom tých, ktorí sa do pevnosti uchýlili v boji. Treba zdôrazniť, že to bolo určené len pre nás mužov. Na Ororunovom hrade nebolo miesto pre ženy. To bol najväčší rozdiel medzi Orokunom a mnou. Veža bola obklopená priekopou. Táto priekopa a šesť ďalších sa mali v prípade nebezpečenstva naplniť vodou, a potom bola veža nedobytná. Takto sme mohli preplávať s našimi malými člnmi cez otvory našich tajných brán v hradbách a cez priechody, ktoré boli dômyselne položené nad vodnou hladinou. Hradby boli úplne duté a slúžili ako zásobárne. Nepriateľ nikdy nemohol dostať svoje lode cez vonkajší val a jeho vzdialenosť od strážnej veže bola taká veľká, že žiadna ruka obra nedosiahla tak ďaleko. Na druhej strane sme sa mohli priblížiť k nepriateľom chráneným valmi a spôsobiť v ich radoch chaos.

Mali sme zásoby na dlhý čas a dostatok vody. Tam, kde kamenný lievik akoby prenikal do hlbín, vytryskol prameň, ktorý Orokunovi pomocníci dômyselne vyviedli zo zeme pod more. Obri to nevedeli. Orokunovi sluhovia prinášali touto cestou hojnosť rýb a ovocia. Čo nám chýbalo? Preto sme sa mohli vysmiať proroctvu.
Tento hrad nemohol dobyť žiadny človek ani tvor. Ale za jednu noc sa na Boží príkaz potopil hlboko, hlboko do mora!
Aby sme pochopili, že my, taký početný národ, sme chceli bojovať s nepriateľom v jedinom hrade, treba vedieť, že každé nepriateľstvo bolo namierené proti panovníkovi a jeho rodine. Sám musel prijať každý boj a bojovať v ňom. Chránil a zastrešoval svojich poddaných. Ak došlo k boju, bojovali šľachtici a vodcovia nepriateľa. Kým sa bitka nerozhodla, ľudia ničím netrpeli. Až potom sa podrobil výsledku: víťazstvo alebo zničenie. Ľudia porazeného vládcu stratili všetky práva, mohli byť vyvraždení alebo odvlečení do otroctva.

Tak ako ľudia stáli úplne mimo boja, aj ženy ostávali nedotknuté bojom, pokiaľ sa víťazstvo nepriklonilo na jednu stranu. Ani nás nenapadlo chrániť naše ženy inak ako ostatných ľudí. Ak padneme my, môžu zahynúť aj oni; ak zostaneme víťazmi, nebudú trpieť oni.

2. časť

Zdieľať článok