Hľadáme seba mimo seba. Obetujeme sa? Buďme sami sebou!

jan 15, 2023 | Posolstvá pre dušu

Veľa ľudí má zdravý základ a chce pomáhať – byť dobrý. Ale často si mýlime dobrotu (lásku) s ľútosťou, alebo zmäkčilosťou. Niekedy, zo zúfalstva sa uspokojíme s málom a pritom nevidíme svoju cenu a už vôbec nie to, že môžeme mať všetko (plnia sa i najtajnejšie sny 🙂 )
Nerozumieme sami sebe, nevieme nájsť seba a hľadáme sa mimo seba. Väčšinou v tom, ako nás vidia iní. No a tak nám robí dobre ak tí iní sú k nám milí, tí iní nám povedia, že sme skvelí, tí iní sa o nás postarajú a to je „dôkaz lásky“….. Ale pozor, niekedy a väčšinou často, natrafíme na tých iných – nie až takých čistých. Ale my to nevidíme – sme zaslepení, alebo nemáme čas ani chuť to skúmať. Odkladáme vnímanie, odkladáme rozhodnutia aj keď občas už vieme že….
A tí iní môžu závideť, tí iní môžu chcieť svoj prospech, niekedy tí iní využívajú a my to pre tie láskavé ale neúprimné a nepravdivé slová nevidíme (hľadáme seba mimo seba a vkladáme sa do ich rúk)….
Prečo moc nad svojim životom a svoj pohľad na seba vkladáme „do rúk“ „tým iným“. V nestráženej chvíli, keď prestaneme byť bdelí sme tam kde sme nechceli byť, poprípade sa nechávame kvôli našej dobrote „láske“ občas i „zúfalstvu“ manipulovať, či využívať, lebo sme sa stali „slepí“. Občas nám to aj dôjde, ale sme buď pohodlní, aby sme niečo menili, alebo zase ľutujeme – aby sme neublížili. A tak radšej zostávame v tom čo sme začali, utekajú dni, mesiace a žiaľ i roky…(na začiatku to malo nejaký dôvod, ale ten sa už dávno vytratil…a my v podstate zotrvačnosťou ideme v rozbehnutom vlaku, ktorý ide nevedno kam).
Možno je načase položiť si otázku: Kam kráčam? S kým kráčam? Je mi dobre? Nechcem ísť inam, nechcem meniť, nechcem, iných ľudí okolo?
Len pozor, mali by sme mať jasno v tom čo chceme a potom nabrať silu to napriek všetkému meniť.
Keby sme to spodobili spomínanej ceste vlakom a položili si otázku – kde cestujem? Kde chcem vystúpiť, čo chcem vidieť, zažiť, s akým človekom po boku? S akými spolucestujúcimi? Idem sa prispôsobovať? Alebo idem určovať smer?
No a ak mám jasno – že nie a stačí… nabrať silu na zatiahnutie ručnej brzdy – pozor, lebo zatiahnutie ručnej brzdy, zastaví celý vlak a to bude otázok od iných: Prečo? Začo? Načo? Kto si? Ako si to jednoducho predstavuješ, že si zrazu vystúpiš v poli? A ešte kedy sa Ti zachce?! To je proti pravidlám! Ty si nás obmedzil/a!!!.
Buďme bdelí, buďme prezieraví, premýšľajme a preciťujme, aby sme sa včas rohodli a vystúpili z vlaku v stanici. Nemusíme potom v poli brzdiť na poslednú chvíľu a porušíme tým egá všetkých dookola. V stanici o tom nikto nemusí vedieť. „Nezaťahujme brzdu“ až keď si zúfame…., vystúpme, keď pochopíme…
Netočme sa v kruhu „obetovania sa“, a namiesto toho rázne hovorme dosť akonáhle pochopíme, pijímeme a tak cítime. Chovajme sa čestne a pravdivo. V našom žití hľadjme hlbší zmysel, neplávajme len tak po povrchu, pozrime sa i na dno a rozčerme ten usadený „bordelík“, ktorý je očiam neviditeľný nech sa „vyžije“ – vypláva na povrch a nech je silným prúdom odplavený preč a budeme vyčistení.
Pekný večer a hľadajme kto sme i čo chceme…
Tatiana

Zdieľať článok

Cieľavedomosť – nebuďme bezcieľni ani premotivovaní, kráčajme v prirodzenosti a s radosťou.

jan 5, 2023 | Posolstvá pre dušu

Múdry Lao c´ vraví „život je cesta – tanec a púť a radostný pohyb bez starosti o cieľ“. Zastavila by som sa pri tomto tvrdení. Na jednej strane je pravdivé, na druhej strane pozor na extrém 🙂.
Každá minca má dve strany, preto buďme múdri a premýšľajme. Ak nemáme cieľ, určite to správne nie je. Vtedy sa pohybujeme životom ako „bezprízorní, neschopní rozhodnutia, ľahostajní a v podstate nespokojní, stále niečo hľadajúci, potácajúci sa a tváriaci sa, že sme spokojní s čímkoľvek.
Sme ako handrové bábiky plávajúce v divokej rieke – bez tvaru, postrkávané, zamotávané a ohýbané, bez formy, bez vôle, bez chcenia …
Za krátky čas rieka spomalí a nás vyvrhne na okraj – do bahna a my sa topíme, lenže….
Nám to je jedno, dokonca sa dokážeme presvedčiť (žiaľ len sami seba, aj keď realita je iná), že sa kúpeme (i keď sa dusíme) a sme na seba dokonca hrdí ako to dobre zvládame (hovoríme tomu pozitívne myslenie).
Trvá to dovtedy, kým sa neocitneme pridusení na dne a nepomenujeme veci pravým menom. Buď sa preberieme a začneme s uvedomovaním, alebo….
To je jeden scenár, ten druhý, je naša neprirodzená cieľavedomosť – premotivovanosť. Vtedy vládne naše horšie JA a ideme cez „mrtvolky“ nehľadiac na nikoho a na nič. Sme nekompromisní a máme tendenciu „valcovať“ „manipulovať“, len aby nám bolo dobre. Aby som JA dosiahol/a svoj stanovený cieľ.
Položme si otázku: Čo budeme robiť keď dôjdeme do cieľa? Budeme spokojní? Je kam ísť? Dosiahli sme všetko, čo sme chceli? Nestratili sme ale niečo počas cesty? Nestratili sme všetko? Nestojíme v cieli nahí a sami? Nebudeme sa obzerať okolo seba a pýtať sa ďalej: Načo nám to všetko bolo? Ponáhľali sme sa, obávali sme sa a výsledok? Čo ďalej? Nemám nič, prišiel/a som o všetko, áno niečo som získal/a, nemá to náhodou menšiu cenu ako to, čo som stratil/a?
Ďalší scenár hovorí o tých, ktorí majú JA pod kontrolou. U nich môže nastať situácia (rovnako nie dobrá), že ideme za cieľom a zabúdame sa pozerať pod nohy. A práve tu platí spomínaný citát Lao c´, že „cesta je cieľ a cieľ je cesta“. Už samotné putovanie je posvätné a dôležitý je každý krok. Pozor na to, aby sme kvôli vysokému cieľu a jeho rýchlemu dosiahnutiu, nehľadali skratky, na ktoré nemáme silu a energiu. Nie sme ešte dostatočne zrelí a múdri a ľahko môžeme zablúdiť, na križovatkách sa nebudeme vedieť správne rozhodnúť, poprípade, hrozí pád z útesu, lebo sme si vybrali najnebezpečnejšiu cestu.
Často pre nespokojnosť so sebou, so svetom, s okolnosťami vidiac „LEN CIEĽ“ zabúdame na drobné veci, udalosti, radosti, ktoré máme pod nohami. Stáva sa, že o ne „zakopávame“ (prichádzajú nám na pomoc) a my nadávame, sme nespokojní, nervózni apod… Kvôli „úzkoprsému“ (obmedzenému) zameraniu na „svoj“ cieľ , zabúdame byť pozorní a poriadne hľadieť pod nohy. V každom kroku je obrovské bohatstvo.
Ak budeme mať túžbu vidieť a poznávať podmorský svet, ale budeme mať strach z vody a súčasne nevieme plávať, asi ťažko skočíme z lode do vody celí „žhaví“, že ideme za svojim cieľom – podmorským svetom.
Všetko musí ísť postupne a pomalými krokmi. Najprv viera, že zvládnem, potom odvaha, že skúsim, následne sebazaprenie, učenie a skúšanie plávania, za tým učenie ako dýchať pod hladinou, ako predísť nebezpečenstvu pri potápaní a až potom učenie sa potápať. Je to dlhá cesta. Ale stojí za to….
Kvôli zážitku z potápania? Alebo kvôli tomu že na konci sme múdrejší, šikovnejší, odvážnejší ….?
V tej chvíli si uvedomíme, že hoc cesta bola dlhá, plná učenia a sebazaprenia, ja som sa menil/a a formoval/a a tu a teraz som múdrejší/a, odvážnejší/a a bohatší/a o skúsenosti.
V živote je dôležité mať ciele. Čím sú vyššie a ušľachtilejšie a čím je väčšia naša viera i presvedčenie, že ich dosiahneme, tým rýchlejšie k nim dôjdeme. Ale neponáhľajme sa, nič nám neutečie. Byť TAM (v cieli), nie je o nič lepšie, ako byť tu a teraz. Ak chceme nájsť pravý zmysel a pravú cestu, musíme venovať pozornosť okamihu (tu a teraz), teraz je tá chvíľa, kedy dostávame odmenu.
Kráčajme teda pomaly, uvedomelo, pozorne, učme sa z drobných vecí každodenného života.
Krásny deň – pomalými krokmi a v prežívaní … .
Tatiana

Zdieľať článok

Vianoce Lásky čas

dec 17, 2022 | Posolstvá pre dušu

Vianoce sú sviatkom Lásky – ide o príchod čistej Lásky na svet, aby sme od nej mohli niečo odkukať, učiť sa , začali ju napodobňovať a nakoniec Lásku v každej sekunde svojho života žili.
To, že Lásku žijeme, dokazujeme štedrosťou v tento čas, myšlienkami na druhých, súcitom, obdarúvavame a kupujeme darčeky.
Mali by sme si uvedomiť, že:

• deti potešia drobnosti (pokiaľ sme ich nenaučili inak)
• všetci (deti omnoho viac) sa najviac tešíme, ak obdarúvavame a vnímame, ako sa ostatní tešia z našich prekvapení (pokiaľ to nie je len formalita a slušnosť).
• buďme teda prekvapení, ďakujme a chváľme všetkých , ukazujme EMÓCIE, dajme svoju radosť druhým, nech sa znásobí 🙂
• a tak ako som už povedala, je to 1 deň a nemusí byť perfektný z hľadiska jedla, koláčov a poriadku v priestore. Nech je perfektný z hľadiska toho, čo prijímame a zo seba vydávame, nech je perfektný z hľadiska poriadku v našom vnútri. Perfektný bude vtedy, ak my budeme perfektní 🙂… – hlavne pokojní, vyrovnaní, radostní a láskaví.
• pri činnostiach prosme, chváľme, spolupracujme, usmievajme sa a neštekajme, nebuďme podráždení, uponáhľaní, nervózni, zlostní…

Robme len to, čo nám robí RADOSŤ, nie to, čo musíme, nemá to význam, ani cenu (nikto nám za to nebude vďačný a tým pádom sa stým zmierme a nič neočakávajme) je to len naša vec, že si z Vianoc urobíme šialenstvo.
Naivne si myslíme že nám za to niekto poďakuje? To platí hlavne pre šikovné maminky a gazdinky, pretože po večeri padnú únavou pod stôl a ešte si musia i umyť riad.
Moja mamina ma prvý krát počúvla a upratali sme bežne ako každý týždeň. A koláčiky? Obľúbený punčový z TESCA a Marlenka. Čo nám viac treba? Už len aby sme boli všetci spolu. Bude nás 8 🙂.

Nikto neurčuje hranice kedy musí byť to, či ono, čo musí byť pripravené, koľko toho musí byť.
Nič nemusí… len to čo chceme, sme to my kto určuje hranice…
Tak prosím nečistime priestor okolo, čistime svoje vnútro, aby sme sa leskli a svietili zvnútra.
A to dokážeme jedine vtedy ak spomalíme, uvedomíme si svoju cenu a nebudeme sa naháňať za niečím, čo sme si my sami určili, že musí byť.
Pustime sa zaužívaných rituálov a dovoľme si „leňošiť“, užívať si atmosféru i spoločnosť
Buďme milí na svojich partnerov, deti, rodičov i všetkých okolo 🙂, nech sú to naozaj ŽIVÉ sviatky POKOJA, RADOSTI a LÁSKY.
Krásne spomalené ráno i najbližšie dni prajem 🙂

Tatiana

Zdieľať článok