Duchovný pohyb

apr 1, 2023 | Duchovné pravdy, Úvahy

Tento článok bude kontrastom k článku o lenivosti a bude pojednávať o jednom zo zákonov stvorenia a to o zákone pohybu. Pohyb je totiž základným pilierom napredovania vpred a je to základný pilier všetkého živého duchom. Celé Božie stvorenie je postavené na pohybe. Preto si čo to napíšeme práve o tomto pohybe, pretože to mnohým môže pomôcť rozpohybovať ich vlastného ducha.

Pokiaľ chcem byť úspešný v hmotnom bytí, musím sa o to usilovať a musím sa hýbať. Musím sa hýbať hmotne, teda fyzicky a v myšlienkach. Pokiaľ sa chcem rozvíjať duchovne, musím sa tiež hýbať a to práve tým duchovným, resp. duchovným aj hmotným spôsobom, pretože duch a telo má byť v harmónií a spolupôsobiť. Duch vycíti a myseľ vykoná… Základnou stavebnou jednotkou duchovného pohybu je cit. Je to úplne odlišná jednotka hmotného sveta, teda myšlienky. Pokiaľ chcem teda stúpať nahor, musím byť živý duchom, to znamená byť cituplný. Pokiaľ chcem mať úspešnú kariéru v hmotnom svete, stačí mi byť aktívny mysľou a o dušu sa nestarať. Samozrejme to tak nemá byť, ale dnes to je žiaľ časté, že tí na najvyšších postoch sú väčšinou vnútorne vyprahnutí rozumoví roboti, ktorí nič vo vnútri necítia. Tu nepatria emócie, pretože tie súvisia s rozumom. Aj zlodej predsa cíti pri krádeži potešenie a radosť (v tom danom momente pravdepodobne najskôr stres) a nemôžeme to prirovnávať k duchovnému citovému prežívaniu. Slovom cit myslím také cítenie, ktoré vyviera z ducha. Je totiž veľký rozdiel medzi citom a pocitom. Pocit sa rodí po zapojení hlavy, zatiaľčo v prípade citu je to to prvé, čo sa zrodí a až následne sa do toho zapojí rozum. Citový život však neznamená plakať pred všetkými keď som smutný a nadávať, keď som naštvaný. Nie je to o vonkajšom prejave, ale vnútornom prežívaní. Samozrejme sa človek musí vedieť prejaviť aj navonok, lenže ten skutočný citový život sa odohráva v našom duchu.

Tento cit je teda to, vďaka čomu sa vnútorne hýbeme a o to by sme sa mali usilovať. Keď niekomu s niečím pomôžem, cítim úprimnú radosť z tejto pomoci (pokiaľ som to robil z nezištných dôvodov). Pokiaľ čítam duchovné texty ako napríklad tento a chytí ma to za dušu, tak vnútorne zahorím, pretože som našiel pravdu a chcem žiť podľa týchto slov. Pokiaľ to nečítam len povrchne, ale zapájam do toho svoj cit, tak vtedy sa duchovne hýbem. Niečo cítim, hýbem sa… čím viac je človek citový, teda sa hýbe vnútorne, tým vyššie stúpa a naopak čím viac žije v myšlienkach a potláča ušľachtilé city, tým hutnejším sa stáva. Pohyb je základom všetkého duchovného a preto čím svetlejší sa človek stáva, tým musí v sebe pestovať pestrejší vnútorný život a vyvíjať pohyb, aby sa udržal na tom stupienku, kde sa nachádza.

Mnohí to majú postavené práve naopak. Pohodlnosť víťazí v ich dušiach a tak si stavajú zátarasy na ceste k svetlu. Medzi užívaním a aktívnou prácou by však mala byť harmónia tak ako vo všetkom. Je dôležité nájsť pokoj v duši, ale nezamieňať si to s letargiou! Pokoj v duši má byť vedomý, nie vynútený. Tú vnútornú prácu si musíme urobiť každý sám. Darmo sa napríklad mnohí domnievajú, že automatickým odriekaním modlitieb každú nedeľu v priestore na tom určenom sú pozdvihnutí nahor. Pre väčšinu z nich je to aj tak maximum, čo dokážu pre svoju dušu urobiť. O vnútornú zmenu sa nezaujímajú, chcú si to len poslušne odsedieť. Je pre nich jednoduchšie byť poslušnými ovečkami v domnení, že tým sa niečo zmení než čeliť faktu, že by sa mali skutočne vnútorne namáhať. Pritom v tomto je smerodajné jedine naše vnútorné rozpoloženie! Nezáleží kde sa modlíme, ale ako sa modlíme. Nezáleží čo robíme v nedeľu doobeda, ale čo robíme po celý ten zvyšný čas. Nezáleží na tom, ako sa prezentujeme navonok, ale akí sme vo vnútri. Záleží na tom, či sa skutočne snažíme vradiť do Božej vôle, alebo hľadáme skratky a snažíme sa vieru prispôsobovať svojim slabostiam, ako to robia všetky náboženstvá. Táto pohodlnosť platí práve tak pre mnohé duchovné smery, ktoré v človeku vzbudzujú falošný umelo vyvolaný pokoj a udržiavajú ľudské duše vo všemožných meditáciach a tým v akejsi duchovnej agónii. Pravý služobník svetla stojí vo vedomom pokoji, avšak je ostražitý a v prípade potreby zoberie do rúk meč a bojuje.

Pokiaľ chcem teda správne kráčať duchovne, potrebujem sa miesto impulzov hmotného obklopiť impulzmi zo sveta citového. Potrebujem sa obklopiť svetlom. Skúmať a utrieďovať si získané poznatky a usadzovať si ich do duše. Hľadať ten poklad, hľadať pravdu, ktorá je kľúč k tomu, ako správne a bohumilo žiť na tejto Zemi. Rozvinúť si pestrý vnútorný život, byť ostražitý a v neustálom pohybe. Snažiť sa vycítiť Božiu prítomnosť v našej duši a obklopovať sa zmysluplnými vecami v živote. Vystierať ruky nahor k svetlu, aby sme z neho aj my mohli dostávať silu na správne pôsobenie. Mali by sme jednoducho myslieť na to, že nie sme len rozum a telo, ale že sme aj duchovné bytosti, ktoré tu dole prišli slúžiť Bohu. Mali by sme napnúť všetky vnútorné sily k tomu, aby sme rozpohybovali nášho ducha akoby sme chceli silou vôle naštartovať akýsi motor, ktorý sa v nás nachádza, len tým duchovným spôsobom.

Daniel

Zdieľať článok

Prísnosť a dobrota Božia

mar 25, 2023 | Duchovné pravdy, Úvahy

Dobrota a prísnosť sú pojmy, ktoré sú nerozlúčiteľné s Bohom a všetkým, čo sa správne zachvieva v jeho zákonoch. Je dôležité vysvetliť, ako si tieto dva pojmy neodporujú, ale dopĺňajú sa, keďže mnohí nedokážu správne alebo vôbec poňať rozmer Božej spravodlivosti a dobroty. Aj niektorí prebudení poznajú čo je dobré a čo zlé, no nevedia niektoré veci uchopiť z hľadiska duchovného, nemajú Boží nadhľad. Budem písať teda o láske Božej, ktorá je práve stelesnením prísnosti a dobroty. O princípe pravej lásky som už písal, avšak je potrebné to predostrieť ešte raz.

V prvom rade si v krátkosti pripomeňme, čo je slobodná vôľa, pretože niektorí majú Boha za toho, kto má odstraňovať z našich životov všetko zlo spôsobené ľuďmi len tak. Pochopenie zákona slobodnej vôle nám dopomôže k pochopeniu Božej lásky.

Položme si základnú otázku, ako môže napríklad Boh dopustiť, že sa dejú vojny a ďalšie iné nešťastia?

Tu je potrebné si zodpovedať otázku, prečo ľudia tie vojny vedú a prečo vznikajú tie nešťastia? Ako je možné, že elity sveta tak starostlivo riadia svet v prospech diabla a ako je možné, že v politike a na vedúcich pozíciach v štátoch sa nachádzajú takí, čo tam nemajú čo robiť, ba dokonca takí, čo by nemali mať v rukách akúkoľvek zodpovednosť? Veď predsa aj to, kto je prezidentom je odzrkadlenie duchovnej zrelosti národa. Keby bol národ prebudený, ani na vedúce pozície by sa nedostal taký, čo tam nepatrí. Ale keďže to tak nie je, vytvárajú sa bočné cestičky pre temnotu, aby tam dosadila svoje šachové figúrky.

Takto je to so všetkým, v čom by sme mohli vidieť zdanlivú nespravodlivosť. Boh jednoducho nezasahuje do toho, ako sa my rozhodneme, pretože nám bola darovaná slobodná vôľa. My sami sa musíme namáhať, aby sme stúpali nahor, pretože inak by to nemalo žiadny zmysel, nikam by sme nepokročili, keby sme neprežili všetko, čo sme prežiť mali. A väčšinou, aby sme niečo pochopili a zmenili sa, potrebujeme prežiť práve tú negatívnu skúsenosť. Navyše sme si to negatívne pritiahli sami svojím konaním. To však neznamená, že nám Boh nepomáha. On je pripravený pozdvihnúť nás za každých okolností, to len my sa nenamáhame. Boh nám je vždy pripravený pomôcť, keď o pomoc požiadame a myslíme to úprimne. Boh je totiž láskavý, ale zároveň spravodlivý. Božia dobrota je práve aj tá prísnosť, pretože nás nekompromisne vedie k tomu, aby sme prišli k uvedomeniu. Boh netresce, ale vychováva. Neustále nám svojím dielom pomáha, ale zároveň nás vždy musel nechať zožať plody nášho konania.

Dôležitú vec, ktorú si teda musíme k správnemu pochopeniu pravej lásky osvojiť je, že pravá láska sa nespráva tak, ako si ju mnohí idealizujú. Láska Božia sa líši od tej ľudskej, ktorou sa dnes riadime, aj keď by to tak nemalo byť. Ľudia čakajú od Boha, aby nás zastavil pred každým chybným krokom, aby nám uľahčoval cestu. Takto to však nefunguje, pretože by to nemalo žiadny zmysel. Nikam by sme nepokročili a nič vnútorne nezískali. Pravá láska je totiž prísna a to znamená, že je zlúčená so spravodlivosťou. To sladké čičíkanie a láskanie, ktoré môžeme dnes čoraz častejšie pozorovať, je zmäkčilá pokrivená napodobenina pravej lásky. Nezachvieva sa v potrebnej harmónii, pretože je súčasťou falošného princípu, nie toho Božieho. Aj Ježiš učil tejto láske, lebo on sám je predsa jej stelesnením a tiež nebol zmäkčilý, ale bol známy medzi ľuďmi svojou prísnosťou. Kde videl otvorenú dušu pripravenú naslúchať a učiť sa, tam ochotne dal a pomohol, kde však videl bočné úmysly alebo neúprimnosť, takými sa nezapodieval. Láska má totiž dávať druhému to, čo mu prospieva. To však môže znamenať aj nedať, pokiaľ to prospeje! Pokiaľ rozsievate lásku bez spravodlivosti, nepozdvihujete svoje okolie, ale naopak ho budete brzdiť.

Pokiaľ budete napríklad svojmu dieťaťu uľahčovať každý krôčik, chrániť ho úzkostlivo pred svetom a zahrňovať ho všetkým, na čo si zmyslí, dosť pravdepodobne sa môže z neho stať slabý duch a popritom bude ešte aj rozmaznané. Aj zvieraťu človek dokáže uľahčovať život na toľko, že úplne zlenivie, stratí ostražitosť a už nebude v tom správnom zachvievaní, v akom má pôsobiť. Celým stvorením sa totiž tiahne zákon spravodlivej lásky, ktorú dodržujú všetky bytosti okrem tých ľudských, a preto sa jej my ľudia ešte musíme naučiť žiť. Žitie v pravej láske spočíva v dôležitom predpoklade a to je, že sme vnútorne prebudení a bdelí. V tom sa totiž odlišuje pravá láska od tej pokrivenej. Tá falošná pramení výhradne z rozumu, tá pravá naopak vyviera z citu ducha. Iba pokiaľ sme vnútorne prebudení, dokážeme rozlišovať, čo je správne od nesprávneho a zároveň dokážeme udržiavať potrebnú harmóniu, ktorá je súčasťou pravej lásky. Nie je to totiž súbor pevne stanovených poučiek, kedy a ako sa zachovať, pretože život je predsa rozmanitý a prináša nám rôznoraké situácie, ktorým sa my máme prispôsobovať. Čo by predsa prospelo dávať niečo lakomcovi, ktorý vie len hrabať, nič nedávať naspäť a navyše si našu pomoc/dar ani neváži? Takému naopak prospeje, aby o všetko prišiel, aby sa vďaka tomu spamätal a zmenil k lepšiemu. Čo by naopak prospelo, keby sme neúprosne príliš tvrdo karhali človeka, ktorý nie je tvrdého rázu? Miesto ponaučenia by sme mu pravdepodobne priniesli len bolesť a nízku sebahodnotu. Naopak by sme na neho mali ísť jemnejšie a prispôsobiť reč tak, aby to dotyčného pozdvihlo a nie zlomilo.

A presne takto funguje princíp lásky. Dáva druhému to, čo mu prospieva. Láska má druhých totiž za každých okolností pozdvihovať nahor. Niekedy je potrebná nežnosť na zlomenie surovosti, niekedy je potrebná prísna nezmäkčená pravda na zlomenie tvrdosti, niekedy ušľachtilá pomoc s problémom blížneho, ale niekedy aj nechať ho vysporiadať sa s tým sám, pretože keby sme to urobili za neho, mohlo by mu to uškodiť, lebo je to vec, ktorú musí vykonať sám a tak sa niečo naučiť. Každá jedná situácia v živote je iná a jedinečná, a preto na každý problém bude iné riešenie, na každú otázku iná odpoveď, na každú situáciu bude správny iný prístup. V tomto je potrebné mať rozvinuté v sebe správne cítenie a vďaka tomu rozlišovať, čo je správne, kde treba ubrať, kde je potrebné urobiť to a ono. Je potrebné žiariť láskou, byť naplnený citom a pomáhať svojim blížnym, ale robiť všetko v spravodlivej forme. Preto je dôležité byť čulý duchom a určovať komu, kedy a koľko dám zo svojej lásky a akým spôsobom.

Prísnosť a láska nie sú teda dva rozdielne pojmy, ale z Božieho pohľadu je to jedno a to isté. Je to prísna láska. Tá pravá, nepoškvrnená, ktorá jediná dokáže vyplniť nášho ducha a pozdvihnúť nás nahor. Tá jediná vyviera z citu, na rozdiel od tej rozumovej opičej lásky. Keby som mal k tejto láske udať nejaký príklad, tak by som použil príklad lásky medzi človekom a psom a medzi človekom a mačkou. Pes je dobrý a oddaný svojmu majiteľovi, ale táto láska je v ňom tak trochu zakódovaná. Robí to automaticky, samozrejme až vtedy, keď si k človeku vybuduje vzťah. Mačka však narozdiel od psa má iné poňatie lásky. Napohľad si mnohí myslia, že mačky nie sú schopné takej ušľachtilej lásky ako pes, ale pritom sú schopné možno aj väčšej. Láska mačky totiž nie je taká opičia a automatická, ale je vedomá, a preto keď si vybuduje s človekom vzťah, tak je takáto láska oveľa úprimnejšia a reálnejšia. Každé zviera je samozrejme iné a dokonca sú aj rozdielne plemená zvierat a každé zviera je jedinečné také aké je, dokonca majú zvieratá aj svoje jemnohmotné (nadpozemské) úlohy, ktoré nepozorujeme. Chcem tým naznačiť, že milujem psy aj mačky a v podstate všetky zvieratá (pavúky a hady nie) a preto neznevažujem psy, len si myslím, že tento príklad môže niekomu dopomôcť k tomu, aby si vykreslil správny obraz o láske. Cieľom bolo poukázať na to, že pravá láska je vedomá a preto nečiní pre druhého len to, čo ho robí sťastným ale zároveň to, čo ho pozdvihuje nahor.

Láska má byť totiž objímajúca, ale zároveň vychovávajúca! Keď si zapamätáte iba túto jednu vetu, získate tým mnoho. Láska má byť objímajúca, ale zároveň vychovávajúca. Vyleťme s rozumovo obmedzenej ulity a pozerajme na veci z nadhľadu! Neprispôsobujme si Božiu vôľu svojim predstavám. Zažiarme zvnútra a správne sa vraďme do zákonitosti, ktoré pre nás platia.

Daniel

Zdieľať článok