Poslušnosť, počúvanie, vnímanie a dodržiavanie

mar 25, 2021 | Posolstvá pre dušu

Poslušní sme vtedy ak sme počúvajúci (Koho? Čo?)To, čo nasleduje potom je slušnosť. Ak hovoríme o slušnosti, vybavia sa nám pravidlá, normy, dohody, SLOVO a jeho dodržiavanie atď. Vyvstáva ale otázka: Komu? Čomu máme byť (vnútorne) verní? Koho? Čo máme počúvať?
Aké pravidlá je potrebné dodržiavať?

1. V prvom rade je potrebné „upratať“ náš hodnotový systém:
   Čo je v mojom živote na prvom mieste? Čo na druhom?
   Pokúsme sa na prvé miesto dať „Najvyššiu silu“ a na druhé miesto seba (v pokore a súcite) a ostatné sa „uprace“ samo 🙂
2. Počúvame svoj vnútorný hlas (hlas duše, intuíciu). Rozum je dobrý sluha, ale zlý pán. Takže skúsme „ukočírovať“ rozum, aby podliehal „hlasu duše“ 🙂
   Ak to dodržíme, budeme ŠŤASTNÍ/É 🙂
   Prostredníctvom „disciplíny“ – sebakontroly – prísnosti voči sebe – voči svojmu vnútornému hlasu – vernosti svojej intuícii – dosahujeme slobodu a tým i svoje vlastné vnútorné šťastie i pokoj.
   Krásny deň plný vernosti Sebe 🙂
   Tatiana

Zdieľať článok

Vaše názory a mylné predstavy o druhých a vaše očakávania vám bránia prežívať radosť a vás činia nešťastnými

mar 24, 2021 | Posolstvá pre dušu

Túto vetu, aj keď asi nie v presnom znení som si vypožičala z knihy Hovory s Bohom. Za posledné dni som si omnoho viac uvedomila jednu vec a to, že my OČAKÁVAME, že druhí sa nejako zachovajú a čuduj sa svete vôbec neplnia naše očakávania, ba dokonca nás prekvapujú a robia také veci, ktoré by sme nikdy neočakávali 🙂.
Taká obyčajná veta a taká pravdivá. Naozaj žijeme v neustálom chcení a neustálom očakávaní že … druhí, tí, oni by mali, bolo by potrebné atď.
My niečo čakáme a druhý sa nezachovajú podľa našich predstáv a chcení. Teraz nehodnotíme, či je to dobre, zle, alebo kde je pravda. Možno sa chovajú nesprávne a aj zle voči nám, ale… Majú na to právo? Máme slobodnú vôľu a ak sa niekto rozhodne byť tvrdohlavý, neústupný, agresívny, pesimistický atď, má na to plné právo. Ale… je to jeho problém, nie náš. Mojou úlohou nie je meniť druhých. My ho jednoducho máme prijať, aj s tým, že je ešte nezrelý, nezvláda niektoré situácie a maximálne čo môžem urobiť je, že sa z danej situácie poučím a nabudúce nebudem prekvapený/á ak sa jeho chovanie znovu zopakuje, lebo ja viem že on/ona taká je a súčasne nedovolím, aby mi to ublížilo. Veď ON/ONA je taká stále a nič sa nemení, nie je to osobné, tak nebuďme prekvapení a ani ublížení.
Pozrime sa na jednoduchý príklad zo života. Pôjdeme do lesa na bylinky. Do cesty nám príde jedovatá bylina. Pokiaľ ju nepoznáme, tak sme veľmi opatrní v tom, ako a na čo ju použijeme. Prv, než k tomu pristúpime, zodpovedne si niečo o nej naštudujeme (nájdeme v herbári, či v atlase) až potom ideme skúšať vyrábať preparáty, či variť čaj.
Ak mám skúsenosť, že som odtrhla bylinu, zjedla a priotrávila sa ňou, na vlastnej koži som sa presvedčila o jej jedovatosti, tak budem blázon, ak ju druhýkrát zbadám a znovu budem pokúšať osud, jesť a skúšať, či sa náhodou medzi tým nezmenila, alebo či náhodou jej jedovaté účinky nebudú menšie.
Asi ťažko budeme experimentovať, lebo ja viem, že z jedovatej byliny liečivú neurobím. Ako sa zachováme? Budeme nadávať a bedákať, aký je ten svet hrozný, aká je tá rastlina odporná a prečo vôbec existuje, keď mi tak stále ubližuje, a ja si chcem urobiť len liečivý prípravok?
Už aj malé deti vedia, že z niektoré rastliny ubližujú pri priamom kontakte 🙂 a aj my dospelí to chápeme, ale prečo to teda neuplatňujeme v medziľudských vzťahoch 🙂.
Z tohto príkladu logicky vyplýva ponaučenie, že pomoc (energiu, dobro, lásku) čerpaj tam, kde máš istotu že ju dostaneš (medzi rovnorodými – vnútorne podobnými).
Ak chcem od iných a nedajú mi (pochopenie, súcit, radosť, podporu), nesťažujem sa, pýtam si na nesprávnom mieste 🙂 a je to teda môj problém.
Mohli by sme sa poučiť i z Ezopovej bájky o žabe a škorpiónovi, kde škorpión prosí žabu o prevezenie na druhý breh rieky. Žaba ho nechce previesť lebo pozná jeho podstatu, no napriek tomu vo svojej dobrote, zmäkčilosti a ochote pomáhať podľahne jeho prosbám a vezme ho na chrbát. V polovici rieky ju škorpión uštipne a žaba neveriac tomu, že to spravil (veď obaja zomrú) z posledných síl sa ho pýta prečo? A odpoveď znela LEBO… som škorpión a mojou podstatou je štípať.
Niektorí ľudia sa naozaj nemenia a našou úlohou nie je ich prerábať, našou snahou by malo byť meniť uhol pohľadu, nenechávať si ubližovať a ak sa takýmto typom nedá vyhnúť, hlavne: „nedráždiť hada bosou nohou“ , nechcime od neho, aby nám lízal a hladkal nožičky, je to predsa had (alebo škorpión 🙂 ).
Čím väčší bude náš tlak na nich, tým väčší bude ich útok na nás. Podľa toho sa teda chovajme 🙂.
Krásny pohodový deň plný optimizmu, nadhľadu, bez očakávaní a hlavne bez škorpiónov 🙂.
Tatiana

Zdieľať článok