jún 2, 2021 | Zaujímavosti
Strašne nás klamú. Akurát sa nezhodneme v tom, kto. Zdá sa, že sa nedá veriť nikomu. Je to hoax, keď Jožo obviní Jana, že Jano šíri hoax, ktorého hoaxovitosť spočíva v tom, že sa tam tvrdí, že Jožo šíri hoaxy?
Dosť ma desí, ako upadá schopnosť logicky myslieť. Raz ma obvinila jedna čerstvá absolventka matfyzu, že si neoverujem zdroje, ktoré citujem. Pýtam sa, kde si ich mám overovať. Vraj u spoľahlivých zdrojov. Pýtam sa jej, ktoré to sú. Tak mi nejaké vymenovala. Pýtam sa jej, prečo práve tie. Nevedela. Vravím jej: Dva semestre vám prednášali logiku. Chcem počuť poriadnu definíciu: „Zdroj informácií A nazveme spoľahlivým vtedy a len vtedy, keď …“ Doplň. Nedoplnila. Ako môže odo mňa chcieť, aby som si overoval informácie u spoľahlivých zdrojov, keď sama nevie, čo to spoľahlivý zdroj je?
Ťažko sa zisťuje pravda, keď lož zamorila veľkú väčšinu informačných zdrojov. A čo je horšie, podchvíľou sa stretáme s tým, že z ľudí, ktorých sme považovali za celkom normálnych, sa vykľujú luhári alebo somári. Pozor, nie preto, že by mali iný názor, ale preto, lebo si protirečia sami sebe alebo sa ich reči nezhodujú so skutočnosťou alebo nie sú schopní ani elementárneho logického uvažovania. Ako potom môžete komukoľvek veriť, že sa z neho zajtra nevykľuje podobný klamár?
Našťastie, keď si s tým dáme trochu práce, tak sa niečo predsa len overiť dá. Uvediem príklad. Keď sa pán Harabín pri prezentovaní svojich právnych názorov tvári suverénne, môžete mu veriť alebo nemusíte. Ale keď zvážite, že ešte nikto nikdy nespochybnil jeho odbornú kompetentnosť, a to ani nikto z tých, ktorí ho nenávidia ako mor, to už je vec, ktorá sa dá brať pomerne vážne. Alebo si zoberte jeho tvrdenie, že prezidentské voľby boli sfalšované. Opäť mu môžete veriť alebo nemusíte. Podozrenie, že z neho prehovorila urazená ješitnosť, je veľké. Oveľa cennejšie je tu ale svedectvo samotnej víťazky volieb. Ak totiž voľby sfalšované neboli, potom stačilo, aby sama požiadala o prepočítanie hlasov. Ak by sa ukázalo, že pán Harabín nemal pravdu, v tej chvíli by sa z neho stala politická mŕtvola a bol by v politike naveky odrovnaný. A ona by zažiarila ako krehká dáma, ktorej starí fúzatí strýcovia ubližujú. Prečo nevyužila túto príležitosť? (Mimochodom, takto sa stala Mária Terézia uhorskou kráľovnou: oslovila uhorských šľachticov ako krehká žena a požiadala ich o ochranu. Jej vladárska pozícia bola potom veľmi silná.)
Ľudia sa nevyjadrujú len slovami, ale aj svojím konaním, ba aj, ako v našom prípade, nekonaním. (Týmto nemienim nikoho obhajovať ani na nikoho útočiť. Použil som to len ako príklad istého spôsobu dedukcie.)
Zistiť pravdu nie je ľahké. O čosi ľahšie je zistiť, keď niekto klame. Keď protirečí sám sebe, keď bráni prúdeniu informácií, keď už bol pristihnutý pri lži, keď hovorí od veci, keď kašle na logiku, keď porušuje dohody, vtedy neurobíte veľkú chybu, keď mu neuveríte ani keď vám povie „dobré ráno“.
Pravda, ľudia sa môžu zmeniť. Možno ten človek precitol a úprimne robí pokánie. Stáva sa to. Ale u tohto typu ľudí je oveľa pravdepodobnejšie, že na vás šije len ďalšiu habaďúru. Ako to odlíšiť? Dosť presvedčivý dôkaz je, ale keď svoje hriechy minulosti vykúpi nejakým konkrétnym činom, niečím, čo je svojím rozsahom úmerné tomu, čo napáchal, a čo bude s najväčšou pravdepodobnosťou pre neho veľmi nepríjemné. Ak napríklad zrazil autom človeka, tak na seba dobrovoľne prevezme vyživovaciu povinnosť voči jeho deťom. Alebo sa už nepokúsi získať späť vodičský preukaz. Najlepšie oboje – ten zrazený človek toho stratil oveľa viac.
Príde za vami Jano a povie, že ľutuje, že kedysi okradol Joža. Ale že sa teraz zmenil, je z neho nový človek. Poviete mu: „Fajn, uverím ti, keď mi Jožo povie, že si mu všetko vrátil. Alebo že si ho aspoň presvedčil, že si pre nápravu urobil všetko, čo bolo v tvojej moci“. Spomeniete si na nejakého politika, ktorý by prešiel takýmto druhom hlbokej zmeny? Ja veru nie.
Tento chaos, toto všadeprítomné eldorádo lži, je náš údel, s ktorými si musíme nejako poradiť. Našim dedom zas padali na hlavu bomby. Každá doba má niečo.
Čo konkrétne si z tejto úvahy môžeme odniesť? Po prvé, vážme si pravdu väčšmi než kedykoľvek predtým. Dnes zreteľne vidíme, ako veľmi pravdu potrebujeme, ako nám lož priamo pred očami eroduje základy našej civilizácie. A to znamená nielen povedať pravdu aj keď je to nepríjemné, ale aj vytvárať prostredie, kde nebude až tak nepríjemné povedať pravdu. Znamená to poďakovať tomu druhému za to, že vám povedal pravdu, a to aj keď bola nepríjemná. A napokon, znamená to snahu navzájom sa pochopiť. Lebo pravda je pravdou až vtedy, keď ju ten druhý správne pochopí.
A ešte jedna maličkosť: Klamár vás ohrozuje v dvoch vlnách. Pravá vlna je, že vás oklame, takže si budete myslieť že je pravda niečo, čo pravda nie je. Ak ste múdry, tak ho prekuknete a neuveríte mu. Potom ale na vás číha druhá vlna: Budete mať toho jeho klamstva plnú hlavu. Bude vás rozčuľovať, že je klamár. Budete zúriť, akí sú ľudia sprostí, keď mu veria. Budete cítiť potrebu každému vysvetľovať, že je to klamár. Vezme vám to kopu energie, kopu času a pokazí vám náladu. O to sa potom zmenší vaša schopnosť prispieť k budovaniu sveta podľa svojich predstáv. Ktovie, koľko klamárov klame práve kvôli tomuto druhotnému účinku. Buďte múdri a prekuknite aj toto. Dbajte o psychohygienu. Dbajte o to, v akej nálade prebiehajú vaše dni. Pretože váš život nie je nič iné ako reťaz vašich dní.
Zdroj
Zdieľať článok
jún 2, 2021 | Posolstvá pre dušu
Počas života sa neustále dostávame do situácií, kedy sme vystavení nielen rozhodnutiam a sú od nás očakávané citové prejavy. Každý sme iní, každý sa prejavujeme inak, niekto city skrýva, niekto zakrýva, niekto hrá, niekto ich dáva prirodzene, niekto ich vylieva s obrovskou silou. Jednoducho každý sme iní. V krízových situáciách – ak sa vyskytne problém – je jedno, či je to priateľka ktorá sa vám zdôverí, alebo je to problém rodičov, detí, alebo v partnerskom zväzku. Väčšina ľudí, keď im je zle – či už psychicky, alebo chorí, očakáva, že ich budeme ľutovať. Jedna zo 4 dohôd hovorí „nič neočakávajte“ – nechajte každého nech sa chová tak ako cíti a ako chce – ale je veľmi ťažké dávať všetkým okolo nás slobodu a súčasne byť tak silný/á, aby sa nás to nedotýkalo a neubližovalo nám to.
Tému súcitu a ľútosti som už rozoberala, ale cítim, že je potrebné to zopakovať. Keď máme problém očakávajme – potrebujeme to minimálne od tých najbližších – ale – pochopenie – porozumenie, nie ľútosť! Nikdy NEĽUTUJME! Ľútosť nikomu nepomáha je to negatívna energia – prezlečená za svetlo a pomoc. V podstate ide o to, že sa dostávame do negatívnych energií toho človeka, ktorému je zle, my sa „vylaďujeme“ na jeho energie a aj keby sme neviem akú vysokú energiu mali – o všetko prídeme – dotyčný chtiac – nechtiac (neúmyselne) nás vysaje. A tak namiesto jedného zúfalca tu máme dvoch. Ten druhý, bude hľadať niekde inde a ak nájde – vezme ďalšiemu človeku – dostávame reťazovú reakciu úpadku energie – strácania – strádania a smútku – efekt padajúceho domina. Takéto energie nie sú ani radostné ani láskyplné. Tvári sa to ako Láska a pomoc, ale nie je to ani Láska ani pomoc…
Namiesto ľútosti je potrebné v ťažkých chvíľach prejaviť súcit. Aký je rozdiel? Obrovský. Ak spolucítim, spoluprežívam, viem sa vcítiť, viem, aké to má dotyčný/á ťažké, ale… ja mám svoj život, svoju energiu vo svojich rukách, držím si svoje a nepustím to. Takéto chovanie nie je egoizmus, to je správne a zdravé správanie. Dám toľko, koľko dotyčný potrebuje na povytiahnutie hore, ale ďalej sa musí snažiť a rozhýbať sa sám. Ak dám celého/ú seba a tak sa zrútime dvaja. A kto nám potom pomôže?
Celého seba si môžeme dovoliť dať jedine tam, kde je rovnorodosť (rovnaká podstata duší – rovnakosť vo vnútornom prežívaní, či hodnotách) – lebo tam je taký súzvuk, že ak dotyčný/á padne a ja sa v pomoci pre neho/ňu vydám celý/á, v tej rovnorodosti nastane také uvedomenie a naštartovanie, že to zmobilizuje okamžite toho druhého človeka a okamžite vráti – a to už nie je o dávaní a braní, ale o výmene.
Nemali by sme dovoliť, aby nás druhý človek stiahol dole, ak on stráda a on potrebuje. Jedine ak ja si udržím svoju energiu, svoje napojenie – jedine tak dokážem byť zdrojom pomoci, pozdvihnutia, útechy a pod. Najväčšou pomocou nie je ľútosť ale súcit, ktorý je dvíhajúci, burcujúci, pravdivý a láskyplný – lenže mnoho ľudí si mýli lásku so zmäkčilosťou. Láska je prísna – dávaj druhému to čo mu prospieva. Nie sme naučení hovoriť Pravdu s láskou. Ešte sme nepochopili že Pravda posúva – burcuje – mobilizuje k zmene. Kdežto zmäkčilosť a milosrdná lož je spojená s ľútosťou. Ak by som sa mala vyjadriť k neviditeľnej forme tejto energie – je to akoby hnusná lepkavá huspenina – lenivá ťažká a dusiaca. A my sa potom i takto cítime.
Keď sú ľudia v problémoch a starostiach, je potrebné komunikovať a hľadať príčinu, prečo sa to stalo? Čo sa má každý jeden zúčastnený z toho naučiť? V čom má podrásť? Každý jeden koho sa to dotýka má sa učiť či rásť v niečom inom. Keď je človeku zle, máme tendenciu ho rozptyľovať, zabávať, organizovať mu čas, len aby mu nebolo zle, aby na to nemyslel, nebol smutný a pod. Myslíme si, že robíme správne? Neukracujeme ho o čas zrenia? O čas, kedy má byť sám so sebou prehodnocovať, smútiť, analyzovať a dávať si nové predsavzatia? Neokracujeme ho o čas, kedy má podrásť vo viere akéhokoľvek druhu?
Ale vráťme sa k otázke: Prečo sa to stalo? Myslíme si že nepríjemnosti prichádzajú len tak? Možno dotyčný človek išiel nesprávnou cestou, možno mal zle nastavený hodnotový systém, vzťah k peniazom, vzťah k sexualite, vzťah k materstvu, vzťah k sebe samému, vzťah k druhým ľuďom a pod… a nastal čas, aby človek zastal, bol nejaký čas v trápení – lebo to ho formuje, tam rastie – bol sám so sebou, premýšľal a rástol. No a my záchrancovia často máme tendenciu – takýchto ľudí zabávať, aby nemali čas premýšľať – ľutujeme ich. Ale neprišlo to náhodou do cesty práve preto, aby premýšľali, aby sa zrodilo niečo nové, aby nastala v nich zmena k lepšiemu? Nové postoje, nové hodnoty, prežívanie života úplne inak? Takže múdrejšie a pravdivejšie a naozaj nápomocné bude ak budeme spolucítiť – uznáme že dotyčný/á to má ťažké, ale hľadáme riešenie ako z toho von, ako poradiť, ako vyjsť z týchto energeticky nízkych udalostí silnejší, múdrejší, a mala by to byť cesta zmeny. Lebo ak prichádzajú problémy, nejaká zmena je nutná…..
A niekedy je nutná láskavá prísnosť a nie ľútostivé chlácholenie.
Viac krát na terapiách sa mi stalo, že ľudia prídu, aby dostali ľútosť, že ich niekto pohladí a povie áno je to hrozné čo sa vám stalo…. Ja to zčasti i urobím ale, tam kde si to môžem dovoliť (to musím len vycítiť) sa usmejem a otvorene poviem, že viem o čo ide, viem že to majú ťažké, ale u mňa ľútosť nedostanú… Ja prebúdzam a burcujem k tvrdej práci na sebe. Áno, dostanú pohladkanie, zastavenie, občerstvenie, ale hurá do života, treba „makať“, nie lenivo polihovať, chlácholiť a tváriť sa aký je svet hrozný a nespravodlivý. Tým spoluvylihávaním a ľutovaním isto nepomôžem. Dnes som svoju ľútosť vyskúšala na jednej klientke. A ako sa jej to nepáčilo ….. Vraj odpoveď, že ju ľutujem a má to ťažké vôbec nečakala . Prečo sa teda my tak chováme – že ľutujeme – sami na vlastnej koži môžeme zažívať že ani nám ľútosť nepomáha…. Tak prečo by mala pomáhať iným….
Pokiaľ nepreberieme čo sa stalo, kedy sa to spustilo, nebudeme uvažovať „viacmerne“ , pokiaľ sa v komunikácii nedopracujeme k tomu, že čo vedie človeka k danému postoju, či chovaniu…..ťažko mu budeme rozumieť…. Na pochopenie a porozumenie sú nutné informácie, alebo 1000% dôvera, ale ….
Na to aby sme mohli porozumieť, či pomôcť, mali by sme zistiť, prečo sa dotyčný/á chová tak, ako sa chová, prečo má taký názor aký má, pochopiť prečo zotrváva dlhodobo v rovnakej situácii – nikam sa nepohneme a môže to trvať mesiace i roky.
Až vykomunikovaním, porozumením, spolucítením a spoluprežitím môžeme následne uvidieť aj iné smery uvažovania, práve v komunikácii s druhým človekom prídeme na mnoho nových myšlienok.
Určite sa mnohé z klientiek teraz keď to čítajú usmejú ako som im vravela ja Ťa nebudem ľutovať aj keď to máš ťažké viem, ale…. A aké sú mi dnes za to vďačné… (aj keď vtedy sa im to určite zdalo hrozné) ale to je prísna ale láskavá láska – daj to čo na 100 % druhému je na prospech aj keď sa to zdá že to nie je príjemné – my nemusíme plniť očakávania druhých – robme to čo je pravdivé a správne a možno aj tvrdšie – ale je to Pravda.
Tí ktorí veríme v najvyššiu silu uvedomme si, že PRAVDA = BOH.
Tí čo ste neveriaci, tak vedzte, že ak žijete láskavo a pravdivo, žijete Boha a preto nemajte k tomuto slovu odpor a tí, čo chceme žiť Boha, učme sa každý deň byť Pravdou a žiť pravdivo, lebo to je Boh – vtedy budeme stopercentne napojení na najvyšší zdroj sily a energie.
Pravda a Láska (prísna) – ruka v ruke.
Prajem vám krásny zvyšok dňa a premýšľajme o súcite, ľútosti, pravde a milosrdnej lži…
Nezabudnime sa usmievať na celý svet, lebo život je s úsmevom krajší i ľahší, málokto ho má na rozdávanie, tak sa snažme, aby sme patrili do skupiny „málokto“ – svietili a presvetľovali tento svet a úsmevom strhávali ľudí na stranu svetla a radosti 
.
Tatiana
Zdieľať článok
jún 1, 2021 | Tajné
2.ČASŤ
Emery: Čo sa teda stalo, keď ste prvýkrát pristáli na Marse?
Randy: Táto vojna už prebiehala. Nebolo to tak, že by som tam bol a potom zrazu máme vojnu. Už to išlo na plné obrátky. Takže keď som dorazil, boli sme informovaní, vycvičení a nasadení takmer okamžite do bojových operácií.
Emery: Viete, ako dlho trvala vojna a aké iné rasy okrem ľudí tu boli?
Randy: No, kde sme boli, boli sme blízko pôvodného reptiliánskeho územia a pôvodného insektoidného územia. Ľudia, ktorí sú na juhu, mi však povedali, že existujú aj pôvodné humanoidné druhy, ako aj jeden alebo dva ďalšie menšie druhy trpaslíkov, ktoré odtiaľ síce nepochádzajú, ale presťahovali sa tam niekoľko tisíc rokov dozadu. Takže je to ich domov rovnako ako kohokoľvek iného. Na Marse sú teda minimálne štyri / päť z toho, čo nazývame pôvodné druhy. Ale moje stretnutie bolo iba s reptiliánmi a insektoidmi.
Emery: Museli ste na Marse nosiť skafandre? Alebo ste mohli dýchať atmosféru?
Randy: Vzduch bol riedky, ale priedušný, ale nie dosť na to, aby si mohol športovať vonku alebo bojovať. Museli sme teda nosiť environmentálny oblek. Environmentálny oblek tlmil teplotu a kontroloval hladinu kyslíka. Ale to nebolo to isté ako vzduchotesný skafander.
Emery: Aká je planéta Mars, Randy? Mohli by ste opísať prostredie?
Randy: Samozrejme. Povedal by som, že sme hovorili, že tu bolo akési leto a zima. (Smiech) Takže v zime bolo chladnejšie a snežilo. V lete by ste videli, ako sa topí ľad, potoky a tak ďalej. A trochu sa oteplilo.
Boli sme na mieste celkom ďaleko na severe, ktoré často popisujem ako skoro to isté ako Aljaška. Takže to bolo … v zime bola zima. A ani v lete nebolo veľmi teplo. Samozrejme môžete otvoriť prilbu a dýchať vzduch, pokiaľ nemusíte niekam utekať, alebo s niečím bojovať. Pretože by to bolo ako skúsiť bežať alebo bojovať vo výške 18 000 metrov. Ale ako som povedal, bolo to priedušné.
Čo ma na vôni zaujalo, je to, že oxid železitý, ktorý je naozaj všade, vám dáva ten všadeprítomný hrdzavý zápach. A tak som sa často nadýchol vzduchu a pomyslel som si, že som ako v starej opustenej továrni, alebo v niečom, kde máte taký hrdzavý kovový zápach, ktorý je tak trochu uviaznutý v zemi a v stenách atď.
Opäť tam, kde sme boli, ďalej na sever, bola flóra dosť malá. Takže malé kríky, malé stromy, pár tráv, malé jašterice, malé zemské vtáky. Je dosť zaujímavé, že by som povedal, že život zvierat a rastlín na Marse je neuveriteľne podobný tomu, čo máme tu na Zemi. Myslím veci, ktoré neboli až také zvláštne, ako som videl na niekoľkých ďalších miestach. Ale vlastne to bolo naozaj podobné. Rovnako ako púštne prostredie, každý, kto niekedy bol v Colorade alebo Utahu, vie, čo to je.
Emery: Aké bolo počasie na Marse?
Randy: Spravidla suché a jasné. Ale niekedy pršalo a občas snežilo. Občas sa vyskytla aj dosť silná veterná smršť. A sú tam tornáda. Ale tento čas sme príliš nevyužili. Väčšinou bolo povedzme sucho, chladno a niekedy mierne mokro alebo snežilo.
Emery: Aká bola farba zeme? Pretože na National Geographic vždy vidíme, že je červená.
Randy: Je to vlastne široká škála od tmavo fialovej, cez hnedožltú, jasne žltú až po belavú šedú. Ale keď sa na to pozriete z neba, tento všadeprítomný typ oxidu železa všetkému opäť dodáva ten červený odtieň. Ale ak sa skutočne pozriete, môžete vidieť množstvo odtieňov červenej, žltej, oranžovej a ešte jasnejších farieb, ktoré sú opäť akési belavé.
Emery: A obloha, aká je to farba? A slnko?
Randy: Modrá obloha. Je to absolútne modrá obloha. Prekvapivo, aj keď ste v dobrej vzdialenosti, zdá sa, že slnko je o niečo menšie ako tu. Ale svetlo je prekvapivo jasné. Predpokladal som, že bude tmavšia, pretože ste oveľa ďalej. Ale nie je to tak. Myslím, že slnečný deň na Marse je vždy ako celkom jasný deň.
Emery: Aký dlhý je deň na Marse?
Randy: Je to takmer to isté ako deň Zeme. Je to asi 24 hodín. Myslím, že je to 23 hodín a pár minút. Ale je to dosť blízko.
Emery: A kde si spal a zostal počas týchto misií?
Randy: Základňa bola vo vnútri hory. A naše kasárne boli v časti základne, ktorú nazývame Podkova, pretože má tento tvar. A kasárne družstva boli pred podkovou. A teda, áno, každý tím mal svoje vlastné kasárne vrátane poschodových postelí, skriniek, sprchy, WC.
Emery: Máme tam teraz nejaké výrobné závody?
Randy: Absolútne. Hovoril som s ľuďmi na Marse, ktorí pracovali v týchto výrobných závodoch, aj s farmárom ošípaných.
Emery: Už ste niekedy na týchto misiách spolupracovali s mimozemšťanmi?
Randy: Áno. Teda, ani nie tak, keď som bol na MDF. Ale boli chvíle, keď sme boli nasadení inde s priateľskými mimozemšťanmi. Niekedy sme boli poslaní, aby sme pomohli iným mimozemšťanom, a v takom prípade sme boli skutočne takí, ktorí im, úprimne povedané, pomáhali, viac ako čokoľvek iné. Ale dalo by sa určite povedať, že v tejto situácii pomohli aj nám.
Myslím tým rovnako, že vojaci smerujúci do Iraku alebo Afganistanu potrebujú pomoc miestnych obyvateľov, aby vedeli, čo sa deje na zemi, čo sa deje a kto je kto. Rovnako nám pomohli pochopiť, kde sme a aká je situácia. Ale niekedy sme boli určite najvyššou palebnou silou.
Emery: Teraz si sa samozrejme zúčastnil mnohých misií na Marse. Vyniká niektorá z nich, o ktorú by si sa chcel podeliť s verejnosťou?
Randy: Áno a nie. Niektoré, s ktorými sa možno nerád delím, ale určite niektoré, ktoré si pamätám.
Emery: Bolo to preto, lebo to bolo príliš hrozné?
Randy: Myslím, že na niektoré z nich nie je zábavné spomínať. V niektorých prípadoch, čím viac si chcem na to spomenúť alebo o čom hovorím, tým viac nočných mor budem mať a na pár nasledujúcich dní skončím s prebdenými nocami. Takže to ma zvykne stavať do situácie, keď o tom nemusím nutne príliš hovoriť. Ale … (povzdych) … vieš, väčšina z toho, čo sme robili, bolo zapojenie sa do misií druhu veľmi klasického boja v štýle 15. – 19. storočia.
Myslel by si si, že použijeme veľa vzdušnej sily, že použijeme veľa zbraní s riadenou energiou. Ukázalo sa však, že to tak nebolo. A jedným z dôvodov je, že reptiliáni a ich psionické schopnosti opäť bránili tomu, aby niektoré z týchto vecí fungovali.
Odvtedy som sa tiež dozvedel, že väčšina dôvodov, prečo sme tam boli, bolo testovanie vybavenia. A chceli vyskúšať nepriestrelnú vestu. Chceli vyskúšať delá. Chceli vyskúšať, čo je akosi určené na boj z ruky do ruky, na zemi, čo sme hlavne robili. Takže by som povedal, že veľa z týchto misií boli iba prestrelky.
Ale občas sme boli poslaní zaútočiť na jaskyňu, základňu, úľ, podľa toho, o kom hovoríme. Mohlo by to byť dosť lepkavé … niekedy sme v tmavých, obmedzených priestoroch. A niekedy ich prekvapíte. Niekedy ste prekvapení. Úprimne povedané, bola to pravdepodobne jedna z najčudnejších skúseností. Radšej by som bojoval s niečím na súprave, kde vidím okolo seba 360 stupňov, namiesto toho, aby som bol v jaskyni niekde, kde nevyhnutne neviem, čo má prísť, alebo v kúte…
Ale hlavným účelom razie bolo jednoducho to urobiť ako rýchly zásah. Takže chcete vstúpiť, pokúsiť sa nájsť ich zásobu potravín, alebo zdroj vody alebo miesto, kde majú vajcia, a udriete, rozbijete to a potom odídete.
Emery: Povedal si vajcia. Čo bolo vo vnútri vajec?
Randy: Plazy. Reptiliáni.
Emery: A ako dlho trvá inkubácia?
Randy: Celkom fascinujúce, myslel by som si, že to trvá dosť dlho. Ale v skutočnosti trvalo vyliahnutie vajíčka iba dva až štyri týždne. A vajce je vysoké asi štyri metre. A keď sa toto vajce vyliahne, objaví sa zhruba veľký, plne vyvinutý reptoid.
Emery: Musí byť tento reptoid trénovaný? Malo by sa to s niečím stiahnuť? Alebo je pripravený ísť?
Randy: Čo je celkom fascinujúce, prekvapilo ma, keď som sa dozvedel, že ich psionické schopnosti sú veľmi rozvinuté. Takže keď reptil. zomrie na bojisku, môže nasmerovať svoje vedomie na liahnucu jaskyňu, nájsť prázdne vajce, ubytovať sa v tom vajci, potom vyrásť a potom sa znovu vyliečiť s kompletnou pamäťou na čokoľvek čo vedel pred smrťou.
Emery: Takže sú nebojácni.
Randy: Absolútne nebojácni.
Emery: Nemajú sa čoho báť, pokiaľ ide o smrť.
Randy: Presne tak. Sú divoký a nebojácny druh. V skutočnosti si ich ako súpera vážim viac ako ostatných súperov.
Emery: Aký bol náš ľudský program? Vieš, že si vonku bojuješ s týmito reptiliánmii, ale čo sme chceli?
Randy: No, moje chápanie odôvodnenia bolo v zásade teritorializmus: Toto je naše územie. Toto je vaše územie. A hádali sme sa kvôli hraniciam.
Teraz však chápem, že to nebol ten pravý dôvod. Opäť to bolo väčšinou na testovanie vojenskej techniky, aspoň keď hovoríme o počasí na MDF. Ak hovoríte o inej misii zo sveta, kdekoľvek inde, záleží na tom.
Závisí to od toho, ktorý druh je v tejto situácii priateľský, a ktorý druh je nepriateľský. Aká je úroveň rozvoja sveta, do ktorého idete? Je to domáci svet alebo svet kolónií? Alebo je to ťažobná stanica? Alebo je to iba skala, ktorá je územím iného druhu? Kto tu býva? Aký biologický život tam žije? Sú to kmene? Žijú v mestách? Sú pokročilí?
To sú všetko, čo by som nazval taktické premenné. A teda v závislosti od taktických premenných všetko závisí od toho, ako taktickí dôstojníci plánujú misiu. A potom v podstate dostaneme základné informácie o tom, čo potrebujeme vedieť, kam nás idú nasadiť, aké sú parametre našej misie. A opäť ide väčšinou o ciele vysokej hodnoty. Bolo to teda buď dostať sa do horúcej situácie, aby sme chytili niekoho, komu sme chceli pomôcť, alebo sa dostať do situácie, keď sme museli zneškodniť niekoho veľmi konkrétneho.
Emery: Čo sa stane s programom „20 rokov a návrat“, ak tam zomrieš?
Randy: Och. No, ak by som za týchto okolností zomrel, myslím … dovoľte mi odpovedať inak. Určite som na svojom tele utrpel toľko poškodenia, že by som povedal, že došlo k dočasnej smrti. Znamená to, že som opustil svoje telo a dostal som sa do stavu vedomia, ktorý ľudia nazývajú zážitkom blízkej smrti. Ale kvôli ich schopnosti vytiahnuť telo a chytiť ho za tú striebornú šnúru … to znamená, že pokiaľ sa vaša strieborná šnúra neodpojí, môžu vás znova stiahnuť späť.
Ale keď sa tá strieborná šnúra odpojí, potom ste ako balón s odrezanou šnúrkou a môžete odletieť. Ale počul som príbehy vojakov, ktorí zahynuli v teréne, a na rozdiel od pôvodných reptiliánov plávali okolo, až kým sami nenašli klon a potom ho začali obývať. Nie je to teda nič, na čo by sme boli trénovaní. Ale stalo sa.
Emery: Keď sa zúčastníte týchto misií, akí sofistikovaní sú tí mimozemšťania, na ktorých zacieľujete?
Randy: Je to rôzne. Zapojil som sa do misií, kde sa druh zdal dosť primitívny. Aj na ďalších miestach, kde sa zdalo, že majú porovnateľnú úroveň technologického alebo sociálneho civilizovaného rozvoja, alebo možno o niečo vyššiu ako my. Nikdy som nebol vo svete oveľa vyspelejšom ako my. Ale väčšinou v misiách, v ktorých som bol, neboli to, čo by som nazval invázne misie. Zvyčajne sme chodili do oblastí, ktoré už boli s určitou formou konfliktu, ktorá zvyčajne zahŕňala takpovediac zapojenie sa do boja niekoho iného. Všeobecne to teda bolo pomôcť spojencovi, alebo niekomu, s kým sme mali nejaký finančný záujem.
Väčšinou teda tieto rozhodnutia prijímajú taktickí dôstojníci. A častejšie nebudú chcieť hrýzť viac, ako môžu požuť. Takže sme boli často posielaní na miesta, ktoré sme mali na dosah a náš technologický a vojenský pokrok, miesta, ktoré by sme mohli ovládnuť, aby som bol k tebe úprimný.
Emery: Už ste niekedy videli preteky medzi sebou, ako my tu?
Randy: Ale jasné. Prišli sme jedného dňa uprostred dvoch občianskych vojen a v niektorých prípadoch sme si vybrali strany a pomohli sme jednej strane dominovať nad druhou stranou.
Emery: A aké bolo vaše postavenie počas tejto misie?
Randy: Väčšinou som bol v týchto misiách zostavený s malými tímami špeciálnych síl s oveľa pokročilejšími panciermi ako sme mali na MDF. A opäť, viac ako 90% toho, čo sme robili, boli ciele vysokej hodnoty … buď niekoho, koho zachránime, alebo niekoho, koho zabijeme. Boli aj príležitostné misie, keď sme boli vysielaní na miesta, kde sme zbierali artefakty, alebo materiály. Z času na čas sa to stalo.
Emery: Aké artefakty?
Randy: Och, vieš, povedali nám, čo to je za artefakt, že dostaneme akýkoľvek vizuálny obraz, naskenujeme obrázky, ktoré sme mali, a potom ich dostaneme späť. Aby sme však boli spravodliví, väčšinou tieto veci vyzerali ako skaly, vyrezávané kamene, kamenné vajcia so špirálami okolo alebo rezané hrany, ktoré by, keby ste zjavne vedeli, ako ich otvoriť, vo vnútri mohli niečo obsahovať. Väčšinou však pôsobili neuveriteľne neškodne, všedne a nedôležito. Ale samozrejme to tak nebolo, inak by sme ich získaním nestrávili čas, pracovnú silu a neriskovali svoje životy.
Emery: Randy, prečo si ťa vybrali práve pre tieto misie? A aké bolo tvoje postavenie v týchto misiách?
Randy: V tomto okamihu svojej kariéry som sa opäť prepracoval k dôstojníckej hodnosti. Ako poddôstojník som teda dosiahol úroveň seržanta. Takže som bol jedným z najskúsenejších peších a špeciálnych síl, ktoré mali. A potom som bol tiež trénovaný na pilota a dôstojníka. Takže to ma často dostalo do jedinečnej pozície, aby som mohol vykonávať veľmi komplikované taktické úpravy, taktické manévre špeciálnych síl, ako aj čokoľvek, čo by mohlo vyžadovať potrebu veľmi rýchlo vojsť alebo vyjsť, alebo požiadať o rekvizíciu alebo byť schopný použiť niekoho z inej lode alebo niečo podobné.
Takže každá situácia, ktorá si vyžadovala skupinu ľudí s týmito zručnosťami, by bola zvyčajne pridelená tímu, do ktorého som bol pridelený. Opäť len to, že to bola naša špecialita. Bolo to v mojej osobnej špecializácii pokročilá pechota, výcvik špeciálnych síl, letecký výcvik, pilotovanie a niekedy aj ďalšie využitie psionických schopností. Ide teda o šedú zónu.
Emery: Akými typmi lietadiel ste leteli?
Randy: Som trénovaný na to, aby som všetko riadil. Môžem teda lietať vrtuľníky, lietadlá s pevnými krídlami, vesmírne lode, mimozemské kozmické lode. Môžem lietať skoro na všetkom, čo existuje.
Emery: Ako vyzerali niektoré z tých mimozemských vesmírnych lodí?
Randy: No, niektoré z nich vyzerajú ako lietajúce taniere a iné UFO, ktoré sme videli na fotografiách a videách. Niektoré z nich sú oveľa čudnejšie. Teda, neviem, ako ich opísať. Takže skončíte s veľmi zvláštnymi tvarmi. Jedna z mojich obľúbených je v tvare slzy. Takže, viete, má akúsi zaoblenú prednú časť a chvost ako slza.
Videl som tiež mimozemské plavidlo, ktoré nie je nič iné ako obrovská strieborná guľa. Viete, sú tu valce, krídla, podšálky, iné zaujímavé geometrické tvary. Videl som dokonca aj loď v tvare pyramídy.
Bola to jedna z najpodivnejších vecí, aké som kedy videl. Myslím, že to bolo v podstate ako obrovská vesmírna loď v tvare pyramídy.
Emery: Aké boli niektoré pohonné jednotky v týchto veciach?
Randy: Pohon je väčšinou kombináciou elektrogravitačného a magnetogravitačného pohonu. Elektrogravitačný systém teda v podstate vysiela trupom vysokofrekvenčný elektrický náboj, vďaka čomu má menšiu hmotnosť. Takže tento systém doslova mení hmotnosť objektu. A magnetogravitačný pohonný systém je skutočne antigravitačný pohon, ťah. Takže zvyčajne ide o kombináciu týchto systémov.
Existujú však niektoré, ktoré používajú iónové trysky, warpový pohon. V niektorých prípadoch som videl kombinácie elektrogravitácie, magnetogravitácie aj s chemickým raketovým pohonom, čo bola veľmi zvláštna kombinácia. Ale zjavne … opäť, tak ako veľa vecí, aj každá kombinácia, o ktorej si myslíte, že by bola praktická, je pravdepodobne druh, ktorý našiel niečo podobné.
Emery: Ako si sa dostal na Mars?
Randy: Bol som vo svojej izbe a bol som prevezený cez bránu (portál alebo červiu dieru) do vesmírneho prístavu niekde, pravdepodobne v Novom Mexiku v Texase.
Kyvadlová doprava Tierra 3B nás odviezla na Mesiac vo velení Lunar Oparations (LOC). Po absolvovaní štandardného protokolu liečby, čo je lekárske vyšetrenie, psychologické vyšetrenie, podpísanie zmluvy atď., sme boli nasadení na plavidlo asi päť poschodí vysoké, niekoľko sto metrov široké. Tento transport potom opustil hangár na mieste LOC. A táto loď prešla bránou na Mars.
Strop lode má v podstate sériu obrazoviek, takže keď je aktivovaná, je to ako pozerať sa priamo do priestoru nad vami. Takže sme sa o tom museli väčšinu času presvedčiť. A tak keď sme vystúpili z brány, pozerali sme sa na túto veľmi známu červenú planétu. Ale myslím si, že v mojom mozgu stále bolo nejaké popretie, pretože som bol ako: „Ale čo je to? Potom pilot povedal: „Vitajte na Marse“! A vystúpili sme a pristáli na Air Premus.
Emery: Páni. Randy, ďakujeme, že si sa dnes pripojil k nám pri príležitosti zverejnenia informácií o vesmíre. Je vždy potešením mať ťa tu.
Randy: Ďakujem Emery.
Zdroj
Zdieľať článok
máj 31, 2021 | Duchovné pravdy
Cieľom života človeka na zemi je duchovný vzostup! Vzostup jeho poznania a vedomia, ktorý smeruje najpriamejšou cestou nahor, k Svetlu!
Táto priama cesta tu vždy bola a stále je a vo svojej jednoduchosti nám poskytuje najdôležitejšiu podporu pre celú našu existenciu. Žiaľ, ľudia vo svojej domýšľavosti a pýche chceli byť múdrejší. Pravá cesta k Svetlu sa im zdala príliš jednoduchá a jasná. Dychtivosť ich intelektuálnej túžby po poznaní spolu so spomínanou pýchou ich viedli k tomu, že sa snažili nájsť si vlastnú cestu nahor, spoliehajúc sa len na vlastné sily a vlastný rozum.
Tým sme sa však vzdialili od skutočnej, jednoduchej a jasnej cesty k Svetlu. Mnohí samozvaní duchovní vodcovia utkali neprehľadnú sieť rôznych duchovných učení, v ktorej nakoniec uviazli oni sami a tisíce ich nasledovníkov. Existujú stovky rôznych duchovných majstrov, ktorí usilovne a s hrdosťou spriadajú svoje siete, aby do siete ľudskej márnivosti, pohodlnosti a túžby po senzáciách uväznili čo najviac obetí.
Áno, žiaľ, takmer všetko, čo sa označuje súhrnným pojmom „ezoterika“, je postavené na márnivosti, pohodlnosti a túžbe po duchovných senzáciách a nových a nových informáciách. Ezoterika, ktorá ponúka mimoriadne širokú škálu rôznych duchovných prúdov a smerov. Túto takzvanú „ezoteriku“ možno pokojne nazvať bulvárom duchovna, plným prázdnych senzácií, ktorého jediným cieľom je skrátiť voľný čas sprostredkovaním rôznych informácií, ktoré však hľadajúcim neposkytujú žiadnu podporu v ich skutočnom duchovnom napredovaní. Namiesto chleba im dávajú kamene!
Prečo? Pretože keď sa človeku podarí vymaniť sa z materialistického chápania života a z vonkajšieho a vnútorného zmätku, ktorý spôsobuje, zrazu sa na prahu brány k duchovnosti dostane do toho istého zmätku, ktorý sa nazýva „ezoterika“.
Ak potom duchovný hľadač neprejaví skutočnú, pravú a hlbokú túžbu po Pravde, ak sa v ňom prebudí domýšľavosť, ak skĺzne do pohodlnosti a nechá sa unášať vlastnou mysľou, dychtiac po stále nových a nezvyčajných duchovných informáciách, potom na tejto bludnej ceste uviazne tak hlboko, že sa niekedy stane dokonca protivníkom Pravdy. Pravda, ktorá neprichádza s lichôtkami ľudskej márnivosti, neprichádza so senzáciami a novinkami na spríjemnenie voľného času! Skutočná Pravda prichádza len s požiadavkami, z ktorých najdôležitejšia je požiadavka vlastného seriózneho, dôsledného a nezávislého myslenia.
Ale samozrejme, je oveľa pohodlnejšie čítať lacný bulvár, pri ktorom netreba vôbec premýšľať, ako napríklad serióznejšie noviny s ich hlbšími analýzami, ktoré si vyžadujú trochu premýšľania. Z tohto dôvodu patria prázdne bulvárne noviny k najčítanejším na našom trhu. Ľudia sú už takí vo svojej lenivosti, povrchnosti a pohodlnosti.
Ale presne ten istý princíp platí aj v oblasti duchovna! Aj tu sa ľudia správajú podobne. Je pre nich pohodlnejšie a zaujímavejšie donekonečna surfovať v plytkých, nenáročných informáciách na rôznych ezoterických stránkach, smeroch a diskusných fórach, ako seriózne hľadať Pravdu.
Povinnosťou a poslaním človeka na zemi je však kráčať najpriamejšou cestou k Svetlu a hľadať jedinú Pravdu! Človek, a najmä v dnešnej dobe, nesmie strácať drahocenný čas na falošných cestách, na ktorých navyše riskuje, že natrvalo uviazne a nikdy nebude môcť nájsť správny smer.
„Aj beznohý človek, ktorý sa vlečie správnym smerom, dorazí do cieľa skôr ako jazdec, ktorý cvála po scestných cestách“ – hovorí arabské príslovie. Aj mnohí duchovní hľadači sú unesení dychtivosťou svojej mysle po stále nových pocitoch, ako divoký kôň na blúdnej ceste, bez vyhliadky na dosiahnutie skutočného cieľa.
Ale pravda existuje a možno ju nájsť na zemi! Stojí však na vysokej skale a jedinou cestou k nej je úprimná, čestná a silná túžba nájsť ju. Kto však v sebe tieto vnútorné vlastnosti neschováva a ani sa ich nesnaží získať, nikdy nenájde a nepochopí Pravdu.
A čo je človek bez Pravdy? Absolútne nič! Je to najväčší nešťastník, ktorý premárnil svoj život v prázdnej honbe za bezcennými vecami.
PS. V rôznych ezoterických smeroch sa skutočne nachádzajú väčšie či menšie kúsky pravdy, ale je tam aj veľa balastu. A hľadajúci zvyčajne spolu s týmito kúskami pravdy prijíma aj balast, ktorý ho duchovne zväzuje a brzdí. Najistejšia je teda čistá Pravda, v ktorej nie je žiadny balast, ktorá nezväzuje, ale naopak, oslobodzuje.
Zdroj
Zdieľať článok
Ak by si luďia naštudovali koľko chemie sa použije na produkciu pšenice, tak chlieb by nikto nekupoval a najhorši je…
Účinejšie ako pauzi v stravovaní je zmena druhu stravy a ako najviac osvedčená strava sa umňa ukazuje carnivore + pauzy.…
Veľa je možné zničiť,keď si to necháme zničiť.Moje dieťa televízor ani internet nevychováva :o).
Fica uznávať nemám dôvod.Opozíca neexistuje.Všetci sú spolu :o).
Děkuji za zprávu báječná informace. Ano je mi známo. Nekupuji průmyslové zpracované hnusy. To už, nejsou potraviny. ..