Postoj

nov 7, 2022 | Duchovné pravdy, Úvahy

Či je to postoj k ľuďom, postoj k problémom alebo celkovo k nášmu životu, postoj je nesmierne dôležitá a určujúca vec. Určujúca v tom, že postojom určujeme to ako sa budú vyvíjať situácie, ku ktorým ten postoj zastávame a postojom k životu určujeme svoje smerovanie a tým svoj osud. Ako sa hovorí, nie je dôležité, čo sa nám v živote deje, ale ako na to reagujeme. Keď zachováme správny postoj, dokážeme sa poučiť zo situácií v živote a zobrať si z nich to dôležité posolstvo a hlavne správnym postojom dokážeme túto situáciu zmeniť.

Písal som veľakrát, že človek je tvorca a každou sekundou niečo tvorí, niečo si priťahuje, tká svoj osud. Všetko vo vesmíre je energia a preto akú energiu vyšlem, takú v zhmotnenej podobe dostanem. Postoj je tiež energia a čím ráznejší je, tým má väčšiu silu. Postoj je teda kľúč k tomu, ako správne preplávať vodami života. Síce to neznamená, že zostaneme suchí, ale neutopíme sa a nebudeme tápať v zúfalstve. Aj keď bude oceán častokrát rozbúrený, vďaka správnemu postoju dokážeme tie vlny zosurfovať. V dnešnej dobe, kde nás z každej strany pokúša zlo, je správny postoj spôsob, akým dokážeme od seba odpudiť to nesprávne a pritiahnuť si k sebe to správne. Všetko zlo sa totiž dokáže vkradnúť iba tam, kde je neharmónia a tá neharmónia sa prejavuje naším cítením, postojom k určitej situácií. Pokiaľ som napríklad príliš ezoterický a chýba mi zdravé uzemnenie v tomto svete, je to práve môj nesprávny postoj, ktorý umožňuje, aby som bol nevedomky ovládaný temnými vplyvmi, ktoré sa prezliekajú za to dobré a duchovné. Pokiaľ som napríklad hnevom ovládaný človek, je to práve nesprávny postoj, ktorému umožňujem, aby ma ovládal a ja sa mu poddám a nekonám v tej chvíli racionálne. Postoj je teda tá brána, ktorá mi umožňuje zatvoriť sa pred zlými vplyvmi tohto duchovného, ale aj hmotného sveta. Pokiaľ sa chcem zbaviť niečoho škaredého, musím predsa zaujať postoj, že to rázne odmietam a nechcem to. Pokiaľ naopak túžim po niečom ušľachtilom, musím vnútorne zažiariť preto, teda zachovať postoj rovnorodý s tým, čo chcem.

Málokto si uvedomuje tú dôležitosť, ale správny postoj nás dokáže vytiahnuť z tých najväčších strastí v živote. Okolnosti v našom živote sa môžu zmeniť len prosto tým, že v sebe vybudujeme vnútornú príčinu týchto zmien. Na internete sa človek dočíta kopec inšpiratívnych príbehov ľudí, ktorých zdanlivo zlomil život, niesli si so sebou rôzne bremená a napriek tomu sa stali v niečom úspešní a vyhrali nad životom. Každý pozná nejaký príbeh typu z ničoho nič. Mali pred sebou prosto cieľ a napriek okolnostiam v živote, ktoré mohli poukazovať na opak, oni si držali pred očami svoj cieľ, ktorý nakoniec zhmotnili. Presne takto sa vďaka správnemu postoju dokážeme vyšvihnúť nahor a pritiahnuť si k sebe svoju túžbu. Pokiaľ som sa napríklad ocitol bez práce a snažím sa svoju situáciu zmeniť, kedy budem mať väčšiu šancu, že sa mi to podarí? Keď budem veriť v seba, že sa mi podarí niečo zohnať, alebo keď sa budem strachovať pod ťarchou účtov na platenie a budem si predstavovať negatívne scenáre typu čo ak? Čo ak spadnem do vody? Lenže čo ak v tej vode nájdem stratený poklad? Častokrát sa situácia, ktorá naoko nemá východisko, dokáže vyriešiť vďaka jednému telefonátu alebo náhodnému stretnutiu. Ani netušíme, z ktorej strany alebo akým spôsobom môžeme prísť k riešeniu, pokiaľ sa však predtým uzavrieme nesprávnym postojom, ani to nezistíme.

Ak sa cítime ako mravček, ktorý je bezmocný a nič nezvládne, tak potom nebudeme mať pod kontrolou svoj život, lebo mravček predsa nič nezmôže. Pokiaľ sa naopak budeme napriek pádom cítiť ako mocný lev, budeme veriť a budeme presvedčení, že ťažká situácia je len dočasná a dokážeme sa z nej vymaniť, tak to nakoniec tak aj bude, pretože správnym postojom si pritiahneme lepšie situácie alebo ľudí do života, pretože zákony stvorenia vyslyšia našu prosbu byť tým levom. Už len prostá inšpirácia na riešenie problému alebo zlepšenia niečoho nám vzíde na um jedine vtedy, keď veríme, že to vyriešiť dokážeme. Ťažko môžeme sami čeliť situácií, v ktorej si sami neveríme. V takomto prípade nám chýba správny postoj a to sebahodnota a schopnosť oceniť svoje kvality. Pokiaľ chcem niečo dosiahnuť, niečo zmeniť, tak prvý krok k tomu je správny postoj. Je to základný kameň. Samozrejme treba pilne pracovať aj hmotne, lenže všetko by to malo byť postavené na správnom prístupe k danej veci.

Všetko okolo nás je energia, všetko to okolo nás prúdi a teraz si predstavte, že ideálne iešenie na problém, s ktorým sa potýkame, je na ceste k nám, ale nedorazí, pretože riešenie ide po energetickej nitke, na ktorú sa dokážeme napojiť len správnym sebavedomím, lenže my sme ustráchaní a toto riešenie žiaľ nemá zastávku v mravčekove. Presne takýmto spôsobom vieme určovať vlastné smerovanie. Všetko, čo chceme, dokážeme tým správnym postojom dosiahnuť. Šťastie praje tým, ktorí sa cítia hodní šťastia. Chcete sa niekam dostať a neviete ako? Začnite s tým, že uveríte, že tam byť môžete a pritiahnete si k sebe správne vedomosti/inšpirácie/ľudí/situácie.. čím ráznejší postoj k niečomu zachováme, tým to bude silnejšie. Nestačí si niečo naoko hovoriť, keď sám tomu vnútorne neverím. Viera je dôležitý pilier všetkého v živote.
Postoj má obrovskú moc, napríklad taká dlhotrvajúca úzkosť nám neuškodí iba na duši, ale zároveň nám dokáže spôsobiť zdravotné ťažkosti. Je predsa známe, že v dnešnej dobe populárny stres je nezdravý a dokáže nám privodiť rôznorodé telesné ťažkosti. Všetko so všetkým súvisí a všetko je energia. Naopak radosť zo života nás lieči nie len na duši, ale aj na tele. Samozrejme, že to neznamená, že stačí byť pozitívny a pchať do svojho tela blbosti, všetko by malo ísť ruka v ruke, no postoj nás neovplyvňuje len duchovne, ale aj hmotne. Je to tak prostá, jednoduchá vec a predsa mnohými nepochopená a neskrotená.

Začnime pracovať na tom, ako sa staviame k okolnostiam okolo nás a k životu ako takému. Nie len, že nám to pomôže byť viac ukotvený a odolný voči nekalým vplyvom tohto sveta, ale zároveň nám to vydláždi cestu vpred. Učme sa vo všetkom budovať ten správny postoj, pretavme to do ráznosti a staneme sa hrdinami vlastného osudu.

Daniel

Zdieľať článok

Vzťah s Bohom

nov 6, 2022 | Duchovné pravdy, Úvahy

Každý človek je unikátny kus s jedinečnými vlastnosťami. Nejestvujú dve rovnaké duše, každý máme iný, svoj jedinečný pohľad na život a jeho vnímanie. Zaujímame sa o odlišné veci, žijeme iným spôsobom, premýšľame inak a zariaďujeme si svoj život podľa svojich vlastných predstáv. Jedno by mal mať však každý človek. Aspoň teda ten, ktorý prišiel naplniť svoj účel bytia na Zemi. Je to vzťah s Bohom. Ten, ktorý v tomto živote nehľadá Boha, nežije plnohodnotným životom. Možno sa má dobre v hmotnom meradle a prežije zaujímavý život, ktorý by mu mnohí závideli, no po smrti prichádza vyúčtovanie a pokiaľ sme si nič neosvojili, nič sa duchovne nenaučili, musíme život na Zemi opakovať dovtedy, kým neprezrieme. Žiaľ momentálne už nie je čas na ďalšie životy. V záhrobnom svete je omnoho ťažšie prísť k duchovnému prezreniu, pretože tam nemáme hrubohmotné telo, ktoré slúži ako čiastočná bariéra voči jemnohmotným prúdom, voči tomu, aby sme plnou silou pocítili účinky našej karmy. Po smrti už musíme bezpodmienečne žať čo sme zasiali, vtedy už možnosť voľby nie je taká jednoduchá. A keďže sme vo veľkom bode obratu, dôležitá je práve každá sekunda práve teraz v čase čítania tohto textu až do doby, kým sa nezavrie brána a nepretečú presýpacie hodiny súdu nad nami. Z toho dôvodu je to pre nás doba s názvom „buď-alebo“, a práve preto by sme si mali začať hľadať cestu k Bohu, pokiaľ ju ešte nehľadáme. Vzťah s Bohom by mal byť totiž hlavným pilierom našich životov a musíme sa to naučiť. Tak ako sa teraz stavia na matérii, tak sa musí všetko obrátiť a musia sa budovať najskôr duchovné základy. Popri starostiach o živobytie a rodinu sme tu prišli za účelom duchovného vývinu a ten vedie práve cez budovanie spojenia s Najvyšším. Rád by som týmto textom priblížil, ako ten vzťah s Bohom vlastne vyzerá, pretože pojem božstva je prekrúcaný rôznymi náboženstvami a duchovnými náukami a teda len veľmi málo duší má skutočne čistý a nesklalený pohľad na pojem slova Boh a vzťah s ním.

Prečo?

Na začiatok je potrebné si zodpovedať otázku, prečo by sme mali hľadať Boha, prečo by sme sa mali pred ním klaňať, načo ho vôbec potrebujeme? Na túto otázku sa však ťažko odpovedá, pretože ten kto odpoveď pozná, vie veľmi dobre prečo, veľmi jasne cíti účel a ten, ktorý sa takto potrebuje pýtať, má pred sebou ešte ďalekú cestu. Pokiaľ si myslíme, že nepotrebujeme toto spojenie medzi našou dušou a Najvyšším, ukazuje to len to, že sme materialisticky alebo inak krivo zameraní a duševne neživí. Boh je život a Svetlo, a preto pokiaľ kráčam duchovne správne (resp. sa o to snažím), cítim netušenú potrebu hľadať spojenie s Najvyšším. Väčšina v ruchu a potemnení dnešného sveta stratila toto spojenie, pretože žijú v opojení hmotných prúdov, lenže ten, kto sa dokáže povzniesť nad rozumovú bariéru, ten jasne cíti, že je niekto/niečo nad nami, že život je niečo viac ako len to, čo vidíme okolo seba hmotnými očami a že to viac túži spoznať.

Veľkosť Božstva

Pojem slova Boh je častokát misinterptretovaný či už na jednu alebo druhú stranu. Najčastejše sa znižuje pojem Božstva do prachu rozumu. Snažíme sa Boha pochopiť rozumom, a preto sa snažíme jeho obraz vtesnať do našich úzko vymedzených hmotných predstáv. Nedá sa ani porovnať, ako ďaleko je toto od reality, pretože pokiaľ by sme spoznali, resp. vytušili ako ďaleko od nás tróni Najvyšší, koľko úrovní sa nad nami na ceste k nemu nachádza, padli by sme v úžase a pokore na zadok. Niektorí „duchovní znalci“ sa mylne domnievajú, že oni sami majú v sebe kúsok Boha, pritom niet horšieho pomýlenia, ako si toto namýšľať. Brnká to na ich duchovné ego a páči sa im tá predstava, no úplne im to zastrie zdravý pohľad a cestu k Svetlu. Je pravda, že Boha môžeme nájsť v prírode alebo v sebe, keď sa jednoducho stíšime. V prírode a v sebe však nespoznáme samotného Boha. Boh sídli vysoko nad nami a my môžeme spoznávať iba jeho pôsobenie, jeho vôľu. My teda nedokážeme spoznať samotného Boha tvárou v tvár, pretože jeho podstata a jednoducho vyžarovanie je neporovnateľne odlišná našej. Môžeme však v prírode a v sebe spoznať jeho pôsobenie, teda vôľu Božiu. Túto vôľu, keď sa správne naladíme,prijmeme do seba a vďaka nej začneme žiť bohumilým životom. To tiež neznamená, že máme v sebe niečo Božské. Je to ten istý princíp, ako keď na nás z nesmiernej diaľky svieti slnko a predsa vieme, že nemáme v sebe nič zo Slnka, ale cítime iba jeho pôsobenie.
Poznávajme Boha, hrdo sa hlásme k nemu, ale s pokorou, ktorá k tomu prináleží. Nesnažme sa Stvoriteľa pochopiť rozumom; my ho dokážeme vnímať iba ako žiarenie a aj to už mnohonásobne zoslabené. To nám ľudským duchom musí stačiť, bližšie žiarenie by sme totiž ani neuniesli. Opäť je to podobný princíp, ako keby sme sa chceli priblížiť k Slnku. Pokiaľ by slnko bolo o kúsok bližšie alebo ďalej, život na Zemi ako ho poznáme by nebol. Preto nestrhávajme dole to, čo je vysoko nad nami a čo nedokážeme pochopiť. To, že ľuďom chýba pokora pred Bohom napovedá už len prosté hrešenie v jeho mene, ktoré je počuť žiaľ až príliš často. Je to poväčšine prvá nadávka, ktorá ľuďom z úst vybehne, aj keď môžu použiť kopec iných. Je to pasca temnoty, ktorá nám to podsúva a my ako vždy radi počúvneme. V skutočnosti by nás pri vyslovení slova Boh mala podchnúť netušená veľkosť, pokora a blaho.
Mnoho ľudí v Boha vôbec ani neverí. Či už ide o ateistu alebo dokonca duchovného pátrača, ktorý sa sám pokladá za Boha alebo uveril textom, že Boh je len výmysel elít tohto sveta na ovládnutie viery ľudí. Žiaľ aj takí sú medzi nami. To, či Boh jestvuje, na to nemá zmysel vôbec odpovedať, pretože materialista bude hľadať dôkazy, zatiaľ čo ten človek, ktorý má v sebe ešte zdravé cítenie, ten to proste vie. Jeho dôkazom je práve jeho cit. Tak ako v hmotnom svete sú dôkazmi fakty, tak vo svete duchovnom je dôkaz cit. Ten sa však na rozdiel od faktov nedá prekrútiť ani pozmeniť, ten hovorí jasne!

Boh je iba jeden

Najdôležitejší prvok správnej duchovnej cesty je mať Boha postaveného na prvom mieste v našom živote a to má dnes málo ľudí. Niektorí majú na prvom mieste svoju prácu, niektorí svoje deti a blízkych a dokonca aj tí, ktorí si myslia ako sú Bohu najviac približení tým, že nasledujú cirkev sú mu vzdialení tým, že ho nasledujú rozumom a cez skostnatené cirkevné dogmy. Ani jedno z menovaného nie je správne. Aj keď je dôležité, ba nutné, dbať na svoje živobytie je nesprávne mať to na prvom mieste vo svojom rebríčku hodnôt a dokazuje to len to, že takýto človek je ovládaný hmotným svetom. V dnešnej dobe je tiež moderné mať na prvom mieste svojich blízkych a zvlášť deti. Klaniame sa im, milujeme ich viac ako seba v domnení ako je to tak správne. Je to nesprávne! Je to falošná zmäkčilá láska. Nezabúdajme, že sme na tejto Zemi v prvom rade sami za seba a dieťa je cudzia duša, ktorej sme dobrovoľne umožnili vteliť sa na túto Zem, aby tak mala možnosť stúpať nahor. My máme teda za úlohu svojim deťom túto cestu ukazovať a nie ich zahrňovať iba sladkými božtekami a brzdiť ich vo vývoji. Týmto brzdíme ich duchovný rozvoj a rovnako tak náš vlastný. Naša láska k nim má byť silná, starostlivá, opatrujúca, ukazujúca cestu, no nie v takej miere, kedy to spôsobí pravý opak! Prílišním uľahčovaním a prehnanou opatrnosťou sa mladá dušička žiaľ nič nenaučí a nenaberie ani potrebné množstvo sily na ďalšie pôsobenie ako vedomý duch v dospelom veku. Ako všade aj tu musí vládnuť harmónia. A tí, ktorí slepo nasledujú cirkev a cítia sa falošne povznesení, ako sú oni priblížení Bohu, sa mu však rúhajú, pretože sa prezentujú tým, ako Boha nasledujú a pritom sú mu vzdialení, pretože majú v sebe zakorenené nesprávne dogmy, ktoré ich zväzujú. Prispôsobujú si Božiu vôľu svojim slabostiam a prianiam a neskúmajú aká je v skutočnosti! Mám na mysli práve tých najhorlivejších kresťanov, ktorí si myslia, aká žiara je okolo nich. Nie je to však pravá povznášajúca žiara, ale iba hmotná skostnatená napodobenina! Je v poriadku dobre zarábať, je ušľachtilé túžiť svojim deťom zniesť modré z neba, nie je zlé užívať si život, ale nezabúdajme na hlavný pilier v našich životoch, ktorý by mal všetko držať pokope a ktorý je tak potrebný v dnešných búrlivých časoch. Nezabúdajme na Boha v naših životoch.

Ako taký vzťah s Bohom vyzerá?

Nedá sa zachytiť do slov, aké to je byť v spojení s najvyšším. Čovek, ktorý vedome prijíma silu od Najvyššieho nie je ako zajačik, ktorý sa skrýva pred svetom, ale prejavuje sa mocne ako lev v zmysle energií. Slúžiť Bohu znamená prejavovať sa pokorne a zároveň sebavedomo, pretože poznanie Boha a jeho vôle by nám malo dodať odvahu do svetlých činov a vieru v to, že cez každú búrku života naša loďka prepláva vlnami. Nemusíte ani páchnuť do kostola a napriek tomu môžete mať vedomejší vzťah s Bohom, ako všetci zúčastnení na takej pobožnosti. Nie je to o tom byť pred Bohom ako slepá ovečka, ale ako vedomý orol s rozhľadom. Život s Bohom v duši teda nemá nič spoločné so slepou vierou v neho a už vôbec nie v nejakú pozemskú autoritu, nejaké náboženstvo, ktoré sa samo korunalovalo za to, že ono vedie k Bohu. Žiť duchovne totiž neznamená modliť sa dve hodiny denne, byť ku každému iba láskavý, aj keď si zaslúži môj hnev a nikdy za život nezakliať. Bohumilý život vyzerá inak. Uctievať Boha a mať ho na prvom mieste vo svojom živote znamená toľko, že sa k nemu modlím a ďakujem mu za to, čo mám, ale nie je potrebné kvôli tomu kľačať v kostole. Najväčšia modlitba je naša radosť, náš úprimný stav duše. Boh od nás nechce, aby sme boli slepé a polušné ovečky, aké vychováva cirkev. Boh nás chce mať vedomých, slobodných a prebudených na duchu. Chce od nás, aby sme vedome a aktívne hľadali a spoznávali jeho vôľu, pýtali sa a hľadali odpovede na dôležité otázky. Chce od nás, aby sme v sebe oživli jeho pôsobenie a jeho slovo, pretože jedine tak pôjdeme správnou cestou, nie skrz tupú odovzdanosť a bezbožné klaňanie, ktoré nemá skutočný základ a vnútorný popud, ale je to poväčšine len rozumový naučený konštrukt. Nie je to o slepom odovzdaní, ale radostnom, vedomom a z vlastného popudu vychádzajúcom tvorení v jeho mene.

Človek, ktorý ma Stvoriteľa na prvom mieste sa nemusí navonok nijak zvlášť odlišovať od ostatných. Nemusí žiť odlišne, ale žije vedomejšie, šťastnejšie s pocitom vnútorného naplnenia. Môže mať úplne bežný život, ale ten život bude vyplnený. Nemusí robiť nič zvláštne, ale budete z neho cítiť niečo netušené, čo podchne vašu dušu a pokiaľ vaša duša nie je pohltená hmotou, zatúžite po tom, čo vyžaruje z tohto človeka. Presne o tom to je. Preduchovnenie a prijatie Boha do svojho života je o zmene vyžarovania. Nemusíte sa práve modliť alebo kázať o Bohu, no už vašim prostým prežiareným bytím prinášate svetlo do tohto sveta a svojou energiou nie len ovplyvňujete ľudí okolo seba, ale prispievate ku kolektívnemu duchovnému jadru ľudstva. Zároveň svojim vnútorným svetlom spaľujete prehnité jemnohmotné korene okolo nás a sadíte miesto toho krásne rastliny. Takúto žiaru je potrebné v sebe nájsť!

Daniel

Zdieľať článok

Vedomý pozorovateľ

okt 16, 2022 | Duchovné pravdy, Úvahy

Chcel by som týmto článkom upozorniť na dôležitosť toho, aby bol každý sám sebe vedomým pozorovateľom. Pokiaľ človek totiž skúma sám seba a svoje okolie, mnoho sa naučí a vyhodnocovaním situácii v živote zbiera múdrosť. Je to vlastne jediný spôsob, ako sa človek posunie vpred, pretože aj keď človek môže vyvíjať veľkú snahu na to, aby sa zmenil, darmo niečo zmení, keď nevie, čo má vlastne zmeniť. Preto je dôležité byť vedomým pozorovateľom svojho života. Nestačí však život iba prežívať, ale aktívne žiť. Žiak v škole sa nenaučí počítať len prosto tým, že je prítomný na hodine. Musí vnímať a snažiť sa pochopiť látku, aby si osvojil predávané mu vedomosti. Väčšina ľudí prejde životom ako nevedomý žiak, ktorý nedáva pozor na hodinách života a teda nazbiera len málo pravej múdrosti. Mnohí aj pozor dávajú, lenže iba rozumovo. Chýba im vnútorné cítenie, a preto pravú múdrosť nezískajú, prípadne len z časti. Preto je potrebné vnútorne sa skúmať a prehodnocovať, nie iba tupo prijímať vonkajšie impulzy.

Častokrát píšem o potrebe sebareflexie, teda o potrebe odstránenia svojich slabostí, pretože je to nesmierne dôležité. Ľudstvo môže byť uväznené v putách lakomstva, závisti alebo materializmu, lenže lakomstvo, závisť aj materializmus odstránime jedine tak, že si najskôr uvedomíme, že sme v tom uväznení. Ťažko sa oslobodím od materializmu, keď ani neviem, že som jeho otrokom. Temnota tento nedostatok zdravého cítenia hojne využíva a poskytuje nám ilúziu toho, že my žiadnu slabosť nemáme. Našepká nám, že to nie je také zlé, že nech ma tí, ktorí ma milujú prijmú takého aký som, alebo nám jednoducho zastrie zrak pred našou vlastnou temnotou, aby sme ju vôbec nevideli. Nepriateľ je totiž najnebezpečnejší vtedy, keď je skrytý a my ani nevieme, že je to nepriateľ. Často vôbec nevidíme, že niečo robíme nesprávne, že máme nesprávny postoj, pretože to vidieť nechceme. Sme ako roboti, ktorí sú naprogramovaní okolím a nemáme potrebu ani snahu niečo na svojom živote meniť. Cítime sa komfortne v tom svojom zaužívanom spôsobe bytia a ani nás nenapadne niečo meniť, pretože to by si vyžadovalo úsilie. Pokiaľ nám je aj predostretá pravda, vzpierame sa voči tomu, pretože robiť veci správne by bolo pre nás jednoducho ťažšie. Pokiaľ sú naše nedostatky vytiahnuté na svetlo sveta, ofučíme sa a staviame sa na zadné, pretože to zraňuje naše ego. Temnota nám vtedy rada našepká, že to čo ostatní vidia ako slabosť slabosťou vôbec nie je. Napríklad pýchu temnota zamení za zdravé sebavedomie, na nezdravú láskavosť nám povie, že je to tak správne a treba byť takýto dobrý a naopak keď som človek, ktorý si vie dupnúť nohou tak nás podnecuje k tomu, aby sme boli až príliš arogantní a reagovali zbytočne prudko voči ostatným a zabudli tak byť láskaví. Jednoducho sa nás vždy snaží vykloniť z potrebnej harmónie.

Práve preto je tak dôležité pozorovať samého seba a svet okolo seba. Pretože keď sa staneme vedomými si svojich nedostatkov, zbavíme sa všetkých pút. Som tolerantný voči tomu, že každý človek je nejaký a má svoje neresti, ale je skutočne zarmucujúce, pokiaľ je človek neschopný priznať si svoje pochybenie a zmeniť sa. Každá neresť a slabosť sa dá zmeniť, no nie bez ochoty na tom pracovať a v prvom rade priznať si, že to potrebujem zmeniť. Pretože pokiaľ nebude táto ochota a sebareflexia, nebude žiadna zmena a žiadny duchovný rast. Väčšine žiaľ vyhovuje ich zaužívaný spôsob žitia. To, čo sa naučili v detstve alebo pochytili od ľudí z okolia, tým sa riadia po celý život. Keď si uvedomíme fakt, že väčšina toho čo ľudia vytvoria a aké hodnoty dnes vyznávajú je pokrivené, uvedomíme si aj dôležitosť toho, aké nebezpečné je riadiť sa tým, čo nám ponúka okolie. Taktiež drvivá väčšina tých, ktorí sa usilujú o duchovné poznanie, padnú na ceste k vzostupu do pascí rozumového duchovna a nechajú sa dobrovoľne vtiahnuť do nesprávneho postoja, ktorý im následne bráni vo stúpaní nahor.

Tento text preto nepatrí iba duchovným „laikom“, ale o to viac tým, ktorí sa už nejaký ten piatok snažia kráčať vedome, alebo sa dokonca pokladajú za duchovne zrelých. Takí sa musia mať na pozore desaťkrát viac, pretože na nich si temnota brúsi zuby najviac. Stále dookola si všímam, že aj tí, ktorí stoja duchovne vyššie, majú stále svoje achilove päty, cez ktoré ich ovláda temnota. Takí sa musia skúmať o to vážnejšie. Nepadajme do duchovnej agónie len preto, že sme o niečo duchovne múdrejší. Čím vyššie človek stojí duchovne, tým by mal byť aktívnejší, pozornejší a vnútorne živší, aby si udržal svoju výšku. Preto buďme vedomým pozorovateľom sami sebe a svetu okolo nás. Učme sa, poznávajme, rozkvitajme, buďme v cítení jednoduchý ako deti. Z duchovného hľadiska sme totiž stále deti, ktoré ešte nenazbierali potrebné uvedomenia preto, aby pokročili vyššie. To sa teraz musí zmeniť, pretože prichádza Svetlo, ktoré to od nás svojim tlakom čoraz viac požaduje. Práve cez svetlé duše sa začne budovanie nového sveta, no k tomu je potrebné pripraviť úrodnú pôdu. Nestačí len zasadiť úrodné semiačka, ale je tiež potrebné vytrhať všetok plevel! Svetlo musí vytlačiť temnotu.

Keď sa staneme vedomými pozorovateľmi, nepomôže nám to len v našich nedostatkoch, ale tiež nám to pomôže pochopiť naše silné stránky. Častokrát naša slabosť totiž spočíva v tom, že sa nevieme dostatočne oceniť, alebo si zbytočne sypeme popol na hlavu. Mali by sme byť schopní vedieť sa správne a nezaujato oceniť a zároveň byť ochotní vykynožiť všetok jed, ktorý sa nám servíruje do hláv z jemnohmotného okolia okolo nás. Vtedy kráčam správne a zanechávam ego za sebou, pretože beriem istotu zo svojich silných stránok a odvahu a dobrý pocit zo seba mi tiež dodá vedomie, že som dostatočne zrelý na to, že si viem povedať, v čom chybujem a som ochotný to zmeniť.

Teraz je najvyšší čas oslobodiť sa od všetkých rozumových konštruktov a začať skúmať v sebe, čo je správne, vyhodnocovať situácie a ľudí v živote a nechať to premlieť cez svoj duchovný kompas. Na to je však potrebné začať aktívne žiť v sebe a so sebou. Je čas zdvihnúť svoju vibráciu, rozbiť tie obaly okolo našej duše. Pozorujeme, vnímame, skúmajme, pýtajme sa, vyciťujme.. Vypestujme si nadhľad nad situáciami v živote. Vedome kráčajme po Zemi, vnímajme oblaky nad nami, no zároveň vnímajme aj pôdu pod sebou. Vnímajme seba, ľudí a svet okolo seba z nezaujatej perspektívy. Buďme sami sebe vedomým pozorovateľom. To znamená udržiavať si síce určitý odstup, a schopnosť nezaujato posúdiť situácie v živote, no zároveň to znamená vedieť byť plne prítomný a vedomý. To docielime tak, že sa oslobodíme od úplnej kontroly rozumu a preduchovníme svoje bytie. Oživíme svojho ducha a necháme sa ním viesť. Tak si udržíme božský nadhľad, zdravý úsudok a prebudíme v sebe neomylný morálny kompas.

Žijeme vo významnej dobe a je načase úplne sa oslobodiť od všetkého zaužívaného. Je načase urobiť poriadny vnútorný poriadok. Všímajme si seba, ale všímajme si aj druhých. Neodsudzujme ich, ale posudzujme ich správanie a pýtajme sa, čo je správne. Čo sa dá na nich zmeniť, skúsme zmeniť a čo sa nedá, nechajme tak. Všímajme si chyby druhých, pretože častokrát na nich vidíme práve tie chyby, ktorými sami trpíme. Pozorujme aj maličkosti v živote, pretože aj tie nám pomôžu častokrát pochopiť väčší celok. Pretože tak ako sa deje vo veľkom, tak sa deje aj v malom.

Buďme prítomní pritom ako žijeme. Neprežívajme, ale vedome žime a tvorme realitu okolo seba. Žime v sebe a zároveň kúsoček mimo seba. Žime vo svojej duši a vo svojej hlave buďme len potrebné minimum na fungovanie v bežnom živote. Skúsme nájsť tú harmóniu. Uchopme správne koncept vedomého pozorovateľa a budeme stúpať nahor k svetlu. Zahoďme konečne ego a prestaňme to brať tak, že priznanie so svojich slabých miest je koniec sveta!

Daniel

Zdieľať článok