Každý človek je unikátny kus s jedinečnými vlastnosťami. Nejestvujú dve rovnaké duše, každý máme iný, svoj jedinečný pohľad na život a jeho vnímanie. Zaujímame sa o odlišné veci, žijeme iným spôsobom, premýšľame inak a zariaďujeme si svoj život podľa svojich vlastných predstáv. Jedno by mal mať však každý človek. Aspoň teda ten, ktorý prišiel naplniť svoj účel bytia na Zemi. Je to vzťah s Bohom. Ten, ktorý v tomto živote nehľadá Boha, nežije plnohodnotným životom. Možno sa má dobre v hmotnom meradle a prežije zaujímavý život, ktorý by mu mnohí závideli, no po smrti prichádza vyúčtovanie a pokiaľ sme si nič neosvojili, nič sa duchovne nenaučili, musíme život na Zemi opakovať dovtedy, kým neprezrieme. Žiaľ momentálne už nie je čas na ďalšie životy. V záhrobnom svete je omnoho ťažšie prísť k duchovnému prezreniu, pretože tam nemáme hrubohmotné telo, ktoré slúži ako čiastočná bariéra voči jemnohmotným prúdom, voči tomu, aby sme plnou silou pocítili účinky našej karmy. Po smrti už musíme bezpodmienečne žať čo sme zasiali, vtedy už možnosť voľby nie je taká jednoduchá. A keďže sme vo veľkom bode obratu, dôležitá je práve každá sekunda práve teraz v čase čítania tohto textu až do doby, kým sa nezavrie brána a nepretečú presýpacie hodiny súdu nad nami. Z toho dôvodu je to pre nás doba s názvom “buď-alebo”, a práve preto by sme si mali začať hľadať cestu k Bohu, pokiaľ ju ešte nehľadáme. Vzťah s Bohom by mal byť totiž hlavným pilierom našich životov a musíme sa to naučiť. Tak ako sa teraz stavia na matérii, tak sa musí všetko obrátiť a musia sa budovať najskôr duchovné základy. Popri starostiach o živobytie a rodinu sme tu prišli za účelom duchovného vývinu a ten vedie práve cez budovanie spojenia s Najvyšším. Rád by som týmto textom priblížil, ako ten vzťah s Bohom vlastne vyzerá, pretože pojem božstva je prekrúcaný rôznymi náboženstvami a duchovnými náukami a teda len veľmi málo duší má skutočne čistý a nesklalený pohľad na pojem slova Boh a vzťah s ním.

Prečo?

Na začiatok je potrebné si zodpovedať otázku, prečo by sme mali hľadať Boha, prečo by sme sa mali pred ním klaňať, načo ho vôbec potrebujeme? Na túto otázku sa však ťažko odpovedá, pretože ten kto odpoveď pozná, vie veľmi dobre prečo, veľmi jasne cíti účel a ten, ktorý sa takto potrebuje pýtať, má pred sebou ešte ďalekú cestu. Pokiaľ si myslíme, že nepotrebujeme toto spojenie medzi našou dušou a Najvyšším, ukazuje to len to, že sme materialisticky alebo inak krivo zameraní a duševne neživí. Boh je život a Svetlo, a preto pokiaľ kráčam duchovne správne (resp. sa o to snažím), cítim netušenú potrebu hľadať spojenie s Najvyšším. Väčšina v ruchu a potemnení dnešného sveta stratila toto spojenie, pretože žijú v opojení hmotných prúdov, lenže ten, kto sa dokáže povzniesť nad rozumovú bariéru, ten jasne cíti, že je niekto/niečo nad nami, že život je niečo viac ako len to, čo vidíme okolo seba hmotnými očami a že to viac túži spoznať.

Veľkosť Božstva

Pojem slova Boh je častokát misinterptretovaný či už na jednu alebo druhú stranu. Najčastejše sa znižuje pojem Božstva do prachu rozumu. Snažíme sa Boha pochopiť rozumom, a preto sa snažíme jeho obraz vtesnať do našich úzko vymedzených hmotných predstáv. Nedá sa ani porovnať, ako ďaleko je toto od reality, pretože pokiaľ by sme spoznali, resp. vytušili ako ďaleko od nás tróni Najvyšší, koľko úrovní sa nad nami na ceste k nemu nachádza, padli by sme v úžase a pokore na zadok. Niektorí “duchovní znalci” sa mylne domnievajú, že oni sami majú v sebe kúsok Boha, pritom niet horšieho pomýlenia, ako si toto namýšľať. Brnká to na ich duchovné ego a páči sa im tá predstava, no úplne im to zastrie zdravý pohľad a cestu k Svetlu. Je pravda, že Boha môžeme nájsť v prírode alebo v sebe, keď sa jednoducho stíšime. V prírode a v sebe však nespoznáme samotného Boha. Boh sídli vysoko nad nami a my môžeme spoznávať iba jeho pôsobenie, jeho vôľu. My teda nedokážeme spoznať samotného Boha tvárou v tvár, pretože jeho podstata a jednoducho vyžarovanie je neporovnateľne odlišná našej. Môžeme však v prírode a v sebe spoznať jeho pôsobenie, teda vôľu Božiu. Túto vôľu, keď sa správne naladíme,prijmeme do seba a vďaka nej začneme žiť bohumilým životom. To tiež neznamená, že máme v sebe niečo Božské. Je to ten istý princíp, ako keď na nás z nesmiernej diaľky svieti slnko a predsa vieme, že nemáme v sebe nič zo Slnka, ale cítime iba jeho pôsobenie.
Poznávajme Boha, hrdo sa hlásme k nemu, ale s pokorou, ktorá k tomu prináleží. Nesnažme sa Stvoriteľa pochopiť rozumom; my ho dokážeme vnímať iba ako žiarenie a aj to už mnohonásobne zoslabené. To nám ľudským duchom musí stačiť, bližšie žiarenie by sme totiž ani neuniesli. Opäť je to podobný princíp, ako keby sme sa chceli priblížiť k Slnku. Pokiaľ by slnko bolo o kúsok bližšie alebo ďalej, život na Zemi ako ho poznáme by nebol. Preto nestrhávajme dole to, čo je vysoko nad nami a čo nedokážeme pochopiť. To, že ľuďom chýba pokora pred Bohom napovedá už len prosté hrešenie v jeho mene, ktoré je počuť žiaľ až príliš často. Je to poväčšine prvá nadávka, ktorá ľuďom z úst vybehne, aj keď môžu použiť kopec iných. Je to pasca temnoty, ktorá nám to podsúva a my ako vždy radi počúvneme. V skutočnosti by nás pri vyslovení slova Boh mala podchnúť netušená veľkosť, pokora a blaho.
Mnoho ľudí v Boha vôbec ani neverí. Či už ide o ateistu alebo dokonca duchovného pátrača, ktorý sa sám pokladá za Boha alebo uveril textom, že Boh je len výmysel elít tohto sveta na ovládnutie viery ľudí. Žiaľ aj takí sú medzi nami. To, či Boh jestvuje, na to nemá zmysel vôbec odpovedať, pretože materialista bude hľadať dôkazy, zatiaľ čo ten človek, ktorý má v sebe ešte zdravé cítenie, ten to proste vie. Jeho dôkazom je práve jeho cit. Tak ako v hmotnom svete sú dôkazmi fakty, tak vo svete duchovnom je dôkaz cit. Ten sa však na rozdiel od faktov nedá prekrútiť ani pozmeniť, ten hovorí jasne!

Boh je iba jeden

Najdôležitejší prvok správnej duchovnej cesty je mať Boha postaveného na prvom mieste v našom živote a to má dnes málo ľudí. Niektorí majú na prvom mieste svoju prácu, niektorí svoje deti a blízkych a dokonca aj tí, ktorí si myslia ako sú Bohu najviac približení tým, že nasledujú cirkev sú mu vzdialení tým, že ho nasledujú rozumom a cez skostnatené cirkevné dogmy. Ani jedno z menovaného nie je správne. Aj keď je dôležité, ba nutné, dbať na svoje živobytie je nesprávne mať to na prvom mieste vo svojom rebríčku hodnôt a dokazuje to len to, že takýto človek je ovládaný hmotným svetom. V dnešnej dobe je tiež moderné mať na prvom mieste svojich blízkych a zvlášť deti. Klaniame sa im, milujeme ich viac ako seba v domnení ako je to tak správne. Je to nesprávne! Je to falošná zmäkčilá láska. Nezabúdajme, že sme na tejto Zemi v prvom rade sami za seba a dieťa je cudzia duša, ktorej sme dobrovoľne umožnili vteliť sa na túto Zem, aby tak mala možnosť stúpať nahor. My máme teda za úlohu svojim deťom túto cestu ukazovať a nie ich zahrňovať iba sladkými božtekami a brzdiť ich vo vývoji. Týmto brzdíme ich duchovný rozvoj a rovnako tak náš vlastný. Naša láska k nim má byť silná, starostlivá, opatrujúca, ukazujúca cestu, no nie v takej miere, kedy to spôsobí pravý opak! Prílišním uľahčovaním a prehnanou opatrnosťou sa mladá dušička žiaľ nič nenaučí a nenaberie ani potrebné množstvo sily na ďalšie pôsobenie ako vedomý duch v dospelom veku. Ako všade aj tu musí vládnuť harmónia. A tí, ktorí slepo nasledujú cirkev a cítia sa falošne povznesení, ako sú oni priblížení Bohu, sa mu však rúhajú, pretože sa prezentujú tým, ako Boha nasledujú a pritom sú mu vzdialení, pretože majú v sebe zakorenené nesprávne dogmy, ktoré ich zväzujú. Prispôsobujú si Božiu vôľu svojim slabostiam a prianiam a neskúmajú aká je v skutočnosti! Mám na mysli práve tých najhorlivejších kresťanov, ktorí si myslia, aká žiara je okolo nich. Nie je to však pravá povznášajúca žiara, ale iba hmotná skostnatená napodobenina! Je v poriadku dobre zarábať, je ušľachtilé túžiť svojim deťom zniesť modré z neba, nie je zlé užívať si život, ale nezabúdajme na hlavný pilier v našich životoch, ktorý by mal všetko držať pokope a ktorý je tak potrebný v dnešných búrlivých časoch. Nezabúdajme na Boha v naših životoch.

Ako taký vzťah s Bohom vyzerá?

Nedá sa zachytiť do slov, aké to je byť v spojení s najvyšším. Čovek, ktorý vedome prijíma silu od Najvyššieho nie je ako zajačik, ktorý sa skrýva pred svetom, ale prejavuje sa mocne ako lev v zmysle energií. Slúžiť Bohu znamená prejavovať sa pokorne a zároveň sebavedomo, pretože poznanie Boha a jeho vôle by nám malo dodať odvahu do svetlých činov a vieru v to, že cez každú búrku života naša loďka prepláva vlnami. Nemusíte ani páchnuť do kostola a napriek tomu môžete mať vedomejší vzťah s Bohom, ako všetci zúčastnení na takej pobožnosti. Nie je to o tom byť pred Bohom ako slepá ovečka, ale ako vedomý orol s rozhľadom. Život s Bohom v duši teda nemá nič spoločné so slepou vierou v neho a už vôbec nie v nejakú pozemskú autoritu, nejaké náboženstvo, ktoré sa samo korunalovalo za to, že ono vedie k Bohu. Žiť duchovne totiž neznamená modliť sa dve hodiny denne, byť ku každému iba láskavý, aj keď si zaslúži môj hnev a nikdy za život nezakliať. Bohumilý život vyzerá inak. Uctievať Boha a mať ho na prvom mieste vo svojom živote znamená toľko, že sa k nemu modlím a ďakujem mu za to, čo mám, ale nie je potrebné kvôli tomu kľačať v kostole. Najväčšia modlitba je naša radosť, náš úprimný stav duše. Boh od nás nechce, aby sme boli slepé a polušné ovečky, aké vychováva cirkev. Boh nás chce mať vedomých, slobodných a prebudených na duchu. Chce od nás, aby sme vedome a aktívne hľadali a spoznávali jeho vôľu, pýtali sa a hľadali odpovede na dôležité otázky. Chce od nás, aby sme v sebe oživli jeho pôsobenie a jeho slovo, pretože jedine tak pôjdeme správnou cestou, nie skrz tupú odovzdanosť a bezbožné klaňanie, ktoré nemá skutočný základ a vnútorný popud, ale je to poväčšine len rozumový naučený konštrukt. Nie je to o slepom odovzdaní, ale radostnom, vedomom a z vlastného popudu vychádzajúcom tvorení v jeho mene.

Človek, ktorý ma Stvoriteľa na prvom mieste sa nemusí navonok nijak zvlášť odlišovať od ostatných. Nemusí žiť odlišne, ale žije vedomejšie, šťastnejšie s pocitom vnútorného naplnenia. Môže mať úplne bežný život, ale ten život bude vyplnený. Nemusí robiť nič zvláštne, ale budete z neho cítiť niečo netušené, čo podchne vašu dušu a pokiaľ vaša duša nie je pohltená hmotou, zatúžite po tom, čo vyžaruje z tohto človeka. Presne o tom to je. Preduchovnenie a prijatie Boha do svojho života je o zmene vyžarovania. Nemusíte sa práve modliť alebo kázať o Bohu, no už vašim prostým prežiareným bytím prinášate svetlo do tohto sveta a svojou energiou nie len ovplyvňujete ľudí okolo seba, ale prispievate ku kolektívnemu duchovnému jadru ľudstva. Zároveň svojim vnútorným svetlom spaľujete prehnité jemnohmotné korene okolo nás a sadíte miesto toho krásne rastliny. Takúto žiaru je potrebné v sebe nájsť!

Daniel

Zdieľať článok