Ako nájdem pravdu?

apr 11, 2021 | Úvahy

Chcem v živote nájsť pravdu v dôležitých životných otázkach a žiť ňou. Chcem sa riadiť tým, čo je správne a byť schopný odsúdiť to, čo je nesprávne, ale ako viem, čo je správne a čo je pravda? V dnešnom svete rozhádzaných hodnôt a rozpoluplných názorov je napohľad ťažké vyznať sa v tom čo je správne.

Každý má svoj súbor právd, podľa ktorých žije a ktorými sa riadi. Veď predsa nie sme stroje, každý sme iný a jedinečný, každý má iný smer. Pre mňa je moja pravá ruka napravo, ale pre toho čo stojí oproti mne je naľavo. Posudzujeme život cez našu perspektívu, naše pozorovanie okolitého sveta, naše skúsenosti. Takže by sa dalo povedať, že v bežných veciach je pravda subjektívna. Každý vnímame veci svojim spôsobom a týmto spôsobom sa nám aj dejú. Na čo upriamujeme pozornosť to posilňujeme a to si priťahujeme do života. Preto, keď niečomu veríme, nie je ťažké na to mať dôkazy. Pritiahneme si ich. Ale čo sa týka dôležitých životných, duchovných otázok je pravda jedna a nemenná.

Samozrejme na otázku či je lepšia vanilková, alebo čokoládová zmrzlina odpovieme rôzne, no v otázkach základných hodnôt, v otázkach duchovna, v otázkach Boha a stvorenia je pravda jasne daná a kto sa na ňu napojí, vníma čo je skutočné, čo pravdivé a čo správne. To, že sme si vytvorili viacero matrixov, cez ktoré posudzujeme svet neznamená, že všetky sú pravdivé. Sú to len viaceré pohľady a interpretácie jednej skutočnosti. To, že každý verí niečomu inému neznamená, že každý má aj pravdu. Ale ako sa vyznať vo všetkých tých protichodných názoroch a v tom, čo je pravdivé? Problém je v tom že sme zabudli ako to rozpoznať.

Pýtame sa svojej mysle a nie duše. Skutočná pravda sídli jedine v duši. Každý je obdarený darom vyciťovania toho čo je správne, no málokto si to naozaj uvedomuje a používa to. K otázkam duše sa myseľ nikdy nedopracuje, lebo ich nechápe. Myseľ je len ako taký počítač, je limitovaná vlastnými skúsenosťami, zážitkami, predstavami. Je len malá časť vedomia človeka, je obmedzená hmotným svetom. Preto na duchovné otázky nedokáže odpovedať. Nezatracujem myseľ, len poukazujem na to, že nemá byť na piedestáli. Rozum je dôležitá súčasť nášho pozemského bytia, ale tón a smer má udávať duša. Príliš sme sa naviazali na rozum a zišli sme tým z duchovnej cesty. Rozum sa snaží šprtať sa do vecí, ktorým nerozumie. Neustálym vedeckým bádaním sa snaží dopátrať pravdy, ktorej sa nikdy nedopátra. Tento argumentačný a názorový chaos sme si vytvorili len my sami. Chaos je len v mysli, nie na úrovni duše. A práve tam treba hľadať tie otázky.

V duši, cite, vnútornom hlase. To je to miesto hlboko vnútri, kde pravdu cítime aj bez dôkazov, alebo argumentov (pokiaľ ju vieme rozoznať). Tak by to malo byť a tak to od nás chce Boh. Aby sme sami vyciťovali, čo je správne. Aby sme to aktívne hľadali vnútri, nie to pasívne prijímali zvonku. Veď nakoniec aj preto verím v Boha, že ho cítim, vnímam jeho pôsobenie a pomoc. Neverím preto, že mi bolo povedané, že mám veriť, že som sa o tom niekde dočítal. To je slepá viera. Nikdy nemáme slepo veriť niečomu. Každý v sebe máme kompas na odhalenie toho čo je správne a čo nie. Najväčší problém toho prečo ľudia nepoznajú pravdu je lenivosť uvažovania a hľadania toho správneho. Sme príliš otupení, duchovne leniví. Sme otupení výchovou, spoločnosťou a celkovo touto dobou. Máme rozhádzané hodnoty, stratili sme smer. Bez rozmyslu prijímame informácie ako pravdivé bez toho, aby sme ich skúmali a to len preto, že idú z hlavného prúdu. Pritom to nie je žiadna záruka pravdy a nezaujatosti. V dnešnej dobe to je práve naopak, je to prostriedok na otupievanie más a odvádzania od pravdy. Sú nám ponúkané len podradné informácie a aj to nepravdivé. To, že niečo robí každý neznamená, že je to správne a to, že niečo nerobí nikto neznamená, že je to tak nesprávne. A samozrejme najväčšiu spúšť narobila naša myseľ a upínanie sa len na hmotné, čo zásadne limituje naše poznanie. Uveďme si príklad:

Zoberme si kontroverznú otázku LGBT, že by sme mali uzákoniť manželstvá rovnakých pohlaví a povoliť im adopcie, pretože inak sme považovaní za neprajné ľudské bytosti a mali by sme sa za svoj názor hanbiť niekde v kúte, pretože nie sme „pokrokoví“. Je škoda písať, či je to správne alebo nie, pretože ľudia čistého ducha by mali okamžite cítiť odpor k celej LGBT agende. Cítia to v duši, pretože sú si vedomí správnych hodnôt a správne vyciťujú čo je správne a bohumilé, aj keď možno nevedia vysvetliť prečo. Naopak argument rozumárov je ten, že veď predsa oni chudáčikovia za to nemôžu a mali by sme im teda vyjsť vo všetkom v ústrety, aby sa im lepšie žilo. Aké pekné a milé. Typický príklad obrátenia hodnôt a vydávania sa za dobro. Zlo sa prezlieka za dobro a rozumoví ľudia na to hneď skočia. Pravdou je, že takíto ľudia naozaj za to nemôžu, čo cítia, no sú to výplody ich vlastných chcení v minulých životoch. Muž, ktorý sa nevie ubrániť pocitom k rovnakému pohlaviu je vlastne žena inkarnovaná v mužskom tele. V minulom živote si svojim nesprávnym chcením a správaním sa viac ako muž uplietla také silné nitky karmy, že sa v ďalšom živote ocitla v mužskom tele. A práve v tom poznaní, že je tento muž iný, v tomto prežívaní dôjde k precitnutiu (aspoň by malo). Takže vyčistenie dôjde cez bolesť z toho uvedomenia. Preto uľahčovaním života takýmto ľuďom a správaním sa k nim ako ku svätým, ich brzdíme v duchovnom raste, títo ľudia by duchovne získali viac, keby túto svoju pokrivenú stránku potláčali. Miesto zdanlivého dobra narobíme iba škodu. Ale tak je to zo všetkým v dnešnej dobe. Nie je to pre nich trest, je to plod toho, čo v minulosti zasiali a práve túto situáciu si musia zažiť, pretože to potrebujú k duchovnému uvedomeniu. To je duchovný dej, ktorý za tým stojí. A opäť je ho schopné pochopiť len čistým duchom, nie rozumovým hĺbaním. Ľudia, ktorí vyznávajú správne hodnoty a sú schopní pravdu vyciťovať cítia odpor k celej LGBT agende aj bez toho, aby poznali duchovný dej, ktorý sa za tým odohráva. A tak to má byť.

Pravda vs. lož
Pravda je presne tam, kde nie je na očiach. Keď vám povedia, že je na sever, je presne na juh. Nech sa to už týka čohokoľvek. Vo všetkom sa pred pravdou uteká, miesto toho, aby sa jej šlo naproti. Buď sa lož prezlieka za pravdu, alebo je skutočná pravda pokrivená a pozmenená podľa vlastných potrieb ľudí, ktorým to tak vyhovuje pre ich vlastné účely. Za pravdou netreba ísť ďaleko, ona sa neskrýva, ona prebýva v duši každého človeka. To, či je človek schopný ju spoznať záleží od toho, či ju hľadá vnútri, alebo prijíma externe. Pravda sa nevystavuje na obdiv, nepotrebuje sa vnucovať tak ako lož. Je stála, nemenná, neberie na seba okrášľujúce ozdoby, je holá, čistá. Nepotrebuje na nikoho útočiť, zato lož si do pravdy vždy pichne, keď môže. Lož tá zvádza svojimi kabátmi, hrá sa na niečo iné ako v skutočnosti je, bez pozvania sa vnucuje, je dotieravá. Keby bola taká nahá ako pravda, nikto by si ju nevšimol. Preto na seba berie rôzne podoby. Skrýva sa za dobrý úmysel. Pravda iba je a kto ju nájsť chce, ten ju nájde. Treba si ju skladať po častiach. Neprijímať ju hotovo naservírovanú od druhých. Takto nám je väčšinou ponúkaná z rôznych smerov, lenže to už je dávno precukrená. Pravdu je potrebné cítiť, žiť ju, nie rozumovo hĺbať a porovnávať. Je dobré pozrieť sa na fakty vecne a podľa toho zvážiť svoj postoj, ale čo pri tom cítim? Niekedy nám je predkladaný názor, ktorý môže byť akokoľvek rétorický a pokrokovo podaný, no náš kompas pravdy s tým nesúhlasí, aj keď nepozná fakty. Nie každý sa vie riadiť týmto kompasom. Niekto ho môže mať zapadnutý prachom, a tak neukazuje správny smer. Treba ho len oprášiť a naučiť sa s ním narábať. Na oplátku sa nikdy nestratíme v tomto zmätenom svete. Je potrebná spolupráca rozumu a duše, vtedy všetko dá význam pozemsky aj duchovne a zapadne do seba. Duša dá impulz, myseľ spracuje.

Ako teda nájdem pravdu a zistím, čo je správne?

Vlastným vyciťovaním, uvedomením si, že mocní ľudia, ktorí presadzujú rôzne agendy a názory sa nestarajú o verejné blaho nás všetkých a už určite nie o to, aby sme mali tu správnu mienku o veciach. Nikto nám cestu k poznaniu nevydláždi za nás, každý musí vyvinúť vlastnú silu a chcenie a nakoniec je potrebné sa zbaviť dogmatických názorov, ktoré nám vytvorila naša myseľ. Práve takí, čo si myslia, že zjedli múdrosť sveta v dôležitých otázkach nevedia nič. Čím viac rozum preberá kontrolu, tým viac sa človek vzďaľuje poznaniu a paradoxne si vtedy o to viac myslí, že vie všetko. Človek ktorý skutočne pozná a žije pravdou, sa ňou nebude chvastať a nebude o nej do krvi presviedčať druhých.

Daniel

Zdieľať článok