V predchádzajúcom článku bolo pojednávané o potrebe preduchovnenia svojho bytia na Zemi. Písal som o tom prečo a ako na to. Ako prvú vec k dosiahnutiu toho cieľa je mať jednu veľmi dôležitú vec. Je to zápal v duši.

Zápal v duši je jednoducho silná vnútorná túžba za ušľachtilým cieľom. Tak ako sa môže človek riadiť výhradne rozumom alebo je vedený intuíciou, tak môže túžba alebo chtíč vychádzať z rozumu (vtedy sa jedná o čisto pozemské záležitosti), ale môžem tiež po niečom túžiť z hĺbky duše (v takom prípade ide o ušľachtilý cieľ). Myšlienka má veľkú moc, no sila vnútorného chcenia ešte väčšiu. Čím väčší cit do niečoho dám, tým je to silnejšie a prinesie mi to zákonite aj silnejšie rovnorodé ovocie, či už sladké alebo zhnité. Sila ducha má obrovskú moc a preto pokiaľ po niečom silno túžim, pokiaľ pre niečo vnútorne zahorím, nakoniec to dosiahnem. Začnem meniť jemnohmotné okolie okolo seba a začnem sa nalaďovať na povznášajúce svetlé prúdy, ktoré sú pripravené pre všetky duše hľadajúce vzostup. Zároveň nado mnou začnú strácať moc nízke formy, pudy a myšlienky, ktoré sa mi snažia natlačiť do hlavy. Nebude viac pre nich miesto, pretože som vyplnený svetlom. Sila môjho chcenia preváži všetko nízke, čo sa ma snaží stiahnuť dole. Týmto spôsobom sa oslobodím od všetkého nečistého a začnem stúpať. Pokiaľ sa usilujem zmeniť svoje bytie a žiť ho vedomejšie a svetlejšie, potrebujem práve zápal v duši. Tento zápal predstavuje duchovný pohyb. Človek sa môže akokoľvek obratne hýbať hmotne, no duchovne môže byť mŕtvy. Môžeme to vidieť na zarytých materialistoch, ktorí môžu byť nadpriemerne inteligentní, rozlietaní na všetky strany, no napriek tomu bez vnútornej hodnoty. Vyžaruje z nich iba šedo a prázdno. Žijú jednoducho povrchne, nežijú vnútorne.

Stavebnou jednotkou hmotného bytia je myšlienka, pretože ňou tvoríme, myšlienkou prejavujeme svoju vôľu a myšlienka predchádza konaniu. Stavebnou jednotkou duchovného sveta je však cit. V duchovnom svete nejestvuje myšlienka, pretože myšlienka je nižšej, inej hustoty, inej podstaty ako cit. Obe veci sú nehmatateľné, no cit ide ďaleko za hranice rozumového uvažovania a chápania. Preto pokiaľ sa snažím kráčať vo svetle, potrebujem v sebe prebudiť cit duše a na to zas potrebujem ten správny zápal v duši.

Mnohí sa občas nachádzajú v ťažkej duševnej situácii či už vplyvom vonkajším alebo vnútorným. Útočí to dnes na nás zo všetkých strán a niekedy svetlú dušu jednoducho obklopí temnota. Čo pomôže v takej chvíli, keď svetlý cieľ nie je ani na dosah? Čoho sa chytiť? Jedine silný vnútorný plameň vtedy pomôže. Cit duše môže byť totižto pozitívny ako aj negatívny. V drvivej väčšine prípadov nás prebudí práve ten negatívny impulz. Túžba po svetle musí vytrysknúť z duše a musí prevážiť všetko to, čo sa snaží dušu zaťažiť. Ešte je samozrejme potrebné neustále bojovať so starými energiami, ktoré sme živili, no odrazovým mostíkom k zmene je práve zápal v duši. Tento zápal predstavuje cieľ, ktorý si nosíme v sebe a predsa sa nachádza niekde vysoko a svieti nám na cestu a to aj vtedy, keď sme obklopení temnotou. Len je potrebné nenechať si zahmliť zrak, pretože ho v tom prípade neuvidíme a zablúdime. Duchovnú zrelosť človeka určuje to ako je vnútorne živý a pokiaľ som takto vnútorné zapálený, tak už vtedy kráčam správnou cestou, pretože ostatné si osvojím časom a životnými skúškami.

Z každej strany na nás dnes útočia nízke až temné energie, a preto je dôležité nosiť si zo sebou tento zápal a neustále doň prikladať palivo, aby nezhasol. Pokiaľ totiž do toho nevložím celú svoju bytosť, opäť padnem časom do nízkych energií. Tento zápal si v sebe okrem nájdenia musím v sebe aj neustále udržiavať, aby som nestratil smer a posilňoval vždy iba to svetlé. Takéto moje prežiarené vnútro zároveň bude ovplyvňovať duše okolo mňa, ktoré budú chcieť tiež poznať tú netušenú žiaru, podľa toho či ešte v sebe majú iskru, ktorá by sa zapálila.

Nežime iba v hlave, spravme si z nej prechodný pobyt a snažme sa usídliť v duši, pretože jedine tam vzniká a udržiava sa vnútorný plameň, ktorý má silu nás vyniesť nahor. Vstávajme s tým, že pocítime v sebe vďaku za tento život a vôbec za ďalší deň. Pestujme v sebe vnútorný pokoj, pýtajme sa svojho vnútra na dôležité otázky, ktoré nás trápia. Trávme čas v prírode alebo si jednoducho nájdime čas na činnosti, ktoré nás naplňujú a pomáhajú nám byť v prítomnosti, utíšiť sa. Aj počas hluku bežného života nezabúdajme v sebe nájsť pokoj, nezabúdajme počúvať tlkot duše. Poskladajme si svoj život tak, aby v nás nezhasol plameň svetla. Starajme sa o seba hmotne aj duchovne. Buďme vďační, buďme šťastní a buďme svetlom. Nežime život len preto, že musíme, nerobme veci automaticky ako stroje. Nebuďme ako kôl v plote, ale ako rastlina, ktorá sa ohýba vo vetre a otvára svoje kvety k slnku. Žime vedome, preduchovnime svoj život a tento plameň nikdy nezhasne. Ukotví nás pevne na tejto Zemi ale zároveň nás pozdvihne do svetlých výšin.

Nie je na to však návod a pre väčšinu to ani nebude ľahké, keďže rozum hrá v našich životoch veľkú rolu. Nie je to ľahké a čím vyššie človek je, tým ho budú čakať náročnejšie úskalia, no je to potrebné. Aby sme v sebe našli zápal v duši, je potrebné zapáliť iskričku a tomu zas predchádza chcenie. Nemusím vedieť ako, stačí to chcieť a postupne na to prídem. Naším chcením si neustále niečo priťahujeme, a preto naše chcenie je začiatok každej našej cesty. Či už zlej, alebo dobrej. Z chcenia vzíde iskra a z toho následne zápal v duši. Z túžby vzíde viera a z toho následne vnútorné presvedčenie. Z vízie vzíde spôsob bytia.

Táto iskra sa buduje správnym poznávaním Božej vôle, snahou žiť v čistote a svetle a koniec koncov všetkým čo robím, keďže vo všetkom môžem prejaviť svoje vnútro, vložiť do toho tú správnu energiu. Pokiaľ sa snažím zistiť, kde som nechal kľúče od domu, musím predsa vynaložiť úsilie a hľadať ich. Preto keď niečo chcem nájsť, musím hľadať. Pozor však na to, že pokiaľ pátram po niečom duchovného charakteru, musím hľadať práve tým duchovným spôsobom. Neskúmať to príliš, neanalyzovať, neplytvať nad tým myšlienkami, ale jednoducho byť a vyciťovať, skúmať tým vnútorným spôsobom.

Daniel

Zdieľať článok