VIERA nie je taká, ako ju prejavuje väčšina takzvaných veriacich. Skutočná viera vzniká až vtedy, keď si človek celkom osvojil obsah Božích posolstiev a tie sa mu tým stali živým nenúteným presvedčením.

Posolstvá od Boha prichádzajú prostredníctvom Božieho slova, ako aj cez jeho stvorenie. Všetko svedčí o Bohu a jeho vôli. Len čo môže človek vedome prežívaťcelé to dianie a bytie, bude jeho cítenie, myslenie a pôsobenie jediným radostným velebením Boha. Potom ale stíchne a nebude mnoho hovoriť o tom. Stal sa však osobnosťou, ktorá s týmto tichým uctievaním Boha, čo možno nazvať tiež dôverou v Boha, stojí pevne a isto v celom stvorení. Nebude sa vznášať vo fantázii, ani sa nedostane do vytrženia; práve tak málo bude žiť na zemi len v duchovnom, ale bude vykonávať svoju pozemskú prácu so zdravými zmyslami a sviežou odvahou. Pritom bude používať tiež chladný rozum ako nutnú obranu, ak bude napadnutý. Použije ho ako otrú zbraň, samozrejme bez toho, aby bol pri tom nespravodlivý.

Vôbec nemá mlčky znášať, keď sa na ňom pácha bezprávie. Inak by tým podporoval a posilňoval zlo.

Teraz však je veľmi mnoho ľudí, ktorí sa len domnievajú,že sú veriaci! Napriek všetkému vnútornému priznaniu o jestvovaní Boha a Jeho pôsobenia obávajú sa posmechu pochybovačov. Je im trápne, nepríjemne a pri rozhovoroch o tom, prechádzajú cez to mlčky, s diplomatickým výrazom v tvári a svojím rozpačitým postojom trvale ustupujú pochybovačom. To nie je viera, ale len vnútorné priznanie! V skutočnosti tým zapierajú svojho Boha, ku ktorému sa v tichosti modlia a za to očakávajú od neho všetko dobré.

Falošná ohľaduplnosť voči pochybovačom sa tým nemôže ospravedlniť, že „veriacim“ je vec príliš „posvätná a príliš vážna“, než aby ju vystavili posmechu. Nedá sa to už nazvať skromnosťou, ale len nízkou zbabelosťou! Prehovorte konečne nahlas, čieho Ducha ste deti! Konajte bez strachu s každýmčlovekom, hrdo, ako prísluší Božím deťom! Len potom budú konečne i pochybovači nútení krotiť svoj posmech, prezrádzajúci i tak len ich neistotu. Teraz je ale tento posmech bojazlivým správaním mnohých „veriacich“ len pestovaný a živený.

Títo ľudia klamú sami seba, pretože slovu „viera“ pririekli celkom iný význam, než toto slovo vyžaduje. Viera musí byť živá,to znamená, že musí byť niečím viac ako presvedčením, musí sa stať skutkom! A skutkom sa stane, až prenikne všetkým – celým cítením, myslením i konaním. Musí byť zvnútra navonok nevtieravo citeľná a viditeľná vo všetkom, čo patrí k človeku, teda byť samozrejmosťou. Nikto ju nesmie držať pred sebou ani ako prelud ani ako štít; ale všetko, čím sa človek navonok prejavuje, musí vyplývať len z prirodzeného vyžarovania vnútorného duchovného jadra. Ľudovo povedané, pravá viera musí byť teda silou, ktorá vyžarujúc z ducha človeka, preniká jeho telom i krvou a stáva sa tak jedinou prirodzenou samozrejmosťou. Nie je to nič predstierané, nič vynútené, nič naučené, ale iba sám život!

Pozrite sa na mnohých veriacich: Títo tvrdia, že bezvýhradne veria v pokračovanie života po smrti a zdanlivo zameriavajú na to aj svoje myšlienky. Ak sa im ale naskytne niekedy príležitosť dostať dôkaz o posmrtnom živote, presahujúci všedné pozorovanie, sú zhrození alebo hlboko rozochvení! Tým ale ukazujú, že predsa len o záhrobnom živote neboli v skutočnosti celkom presvedčení. Inak by im taký príležitostný dôkaz musel byť celkom prirodzený. Nesmeli by sa teda ani zhroziť, ani byť z toho zvlášť rozochvení. Okrem toho sú ešte nespočetné deje, dávajúce zreteľne najavo, ako málo veriacimi sú takzvaní veriaci. Viera v nich nie je živá.

/Z Diela Ducha Pravdy/

Zdieľať článok