Všetko hodnotné má svoj hlboký význam. Podobne aj text slovenskej hymny má okrem melodického a slovného prejavu hlbší a pre väčšinu Slovákov dosiaľ skrytý duchovný význam. Možno povedať, že jej obsah v sebe nesie veľké duchovné posolstvo pre súčasnú generáciu. Aby sme si toto posolstvo, týkajúce sa nášho národa priblížili, pripomeňme jej text:
„Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú.
Zastavme ich bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú.

To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo.
Ale blesky hromu, vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo.

Ešte jedle rastú na krivánskej strane.
Kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí a medzi nás stane.

Už Slovensko vstáva, putá si strháva.
Hej, rodina milá! Hodina odbila. Žije matka Sláva.“

Text slovenskej hymny vznikol v revolučnom období 19. storočia, v čase, keď sa začali prejavovať prvé verejné snahy národne orientovaných skupín získať slobodu.

Túžba po slobode sa rodí tam, kde dochádza k útlaku a na Zemi máva spravidla dve podoby.

Prvou je pozemská sloboda, zahŕňajúca v sebe národnú, štátnu samostatnosť a nezávislosť v zmysle osamostatnenia sa od poručníctva ostatných národov. Týmto prvým stupňom slobody museli prejsť všetky národy, ktoré sa vo svojom vývoji usilovali dosiahnuť jej druhý stupeň – duchovnú slobodu.

Keď Janko Matuška tiahol so svojou študentskou skupinou z Bratislavy do Levoče, bolo to obdobie zmien národného významu. Písal sa rok 1844 a na Slovensku v tom čase pôsobila generácia mladých, ale predovšetkým zdravo národne orientovaných skupín, ktorú najväčš mi zamestnávali dve otázky – ako sa oslobodiť spod vplyvu „Uhorskej strany“, prípadne sa osamostatniť a celkom sa oddeliť od Rakúsko- -uhorskej monarchie.

Tá druhá, oveľa dôležitejšia otázka bola v skutočnosti neutíchajúcou túžbou po blízkosti Božej, po poznávaní a napĺňaní Stvoriteľovej Vôle. Príkladnou osobnosťou a vodcom vtedajšieho diania na našom území bol Ľudovít Štúr. Pre mnohých bol vzorom a ideálom odvážneho bojovníka, chrániaceho princípy Spravodlivosti a Pravdy. Bol mužom činu.

Bol vzorom i pre Janka Matušku, ktorý sa pri skladaní textu piesne „Nad Tatrou sa blýska“ zjavne nechal viesť svojím citom. Vtedy zrejme netušil, že sa text, ktorý duchovne prijal a ktorý podfarbil melódiou ľudovej piesne „Kopala studienku“ stretne s nečakaným ohlasom. Už v r. 1851 bol text piesne vydaný tlačou pod názvom „Dobrovoľnícka“ a v r. 1920 sa prvá sloha stala súčasťou československej hymny. Text prešiel niekoľkými úpravami, z nich najznámejšia je úprava textu v zámene slov „zastavme sa bratia“ na „zastavme ich bratia“.

Výklad textu súčasnej slovenskej hymny

Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú.“ – Symbolom Slovenska sú Tatry. Tento skalnatý masív je jeho srdcom, dominantou a zároveň má ochrannú úlohu.

Blesky a hromy, „divo bijúce nad Tatrou“, znamenajú blesky a hromy bijúce nad celým Slovenskom. Tak ako to poznáme z prírody, blesky a hromy sú súčasťou búrky, ktorá sa objaví vždy, keď sa stretnú rozdielne teplotné poveternostné prúdy. Vo vtedajších časoch bolo na Slovensku veľmi búrlivé, „búrkové“ obdobie politického a duchovne osvieteneckého prúdu. V ovzduší bol cítiť svieži závan slobody, ktorý sa vystupňoval do revolučného obdobia konca 50. rokov 19. storočia.

Nesmieme však vynechať skutočnosť, že tak ako sa tento prvý verš slovenskej hymny týkal v čase jeho vzniku prevažne „pozemských búrok“, platí jeho význam i dnes, pretože svojím odkazom vypovedá o duchovne búrlivých časoch prítomnosti.

„Zastavme sa bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú.“ – V pôvodnom texte piesne bolo rovnako ako v súčasnom „Zastavme ich bratia“. K dodatočnej zmene tohto tvaru na „Zastavme sa bratia“ došlo pred I. svetovou vojnou a bola to správna úprava. Dnes sa opätovne používa „Zastavme ich bratia“, čo však nie je správne.

Predstavme si obraz silnej búrky „nad Tatrou“, teda silnej búrky nad Slovenskom v podobe útlakov, biedy, vykorisťovania, prenasledovania a ponižovania z maďarskej, ale aj rakúskej strany. V napätom ovzduší dostáva Slovák jednoznačný príkaz: „Neutekať! Zastaviť sa!“

Prvá časť druhého verša hovorí o odvahe a bojovnosti. Aký by to bol zástanca ušľachtilých hodnôt, aký národovec a bojovník za Spravodlivosť, ak by pred násilným vykorisťovaním pozemsky silnejšieho „suseda“ zbabelo ušiel z bojiska. Preto „blesky nad krajinou“ nemali Slováka vyplašiť, aby sa skryl, mlčal a zutekal. Slovák dovtedy vždy trpel a nepostavil sa zoči-voči bezohľadným vykorisťovateľom.

Pravý bojovník však nikdy necúvne ani pred presilou, ak bojuje za správnu vec a háji Božie záujmy na Zemi. A tak Slovák po prvýkrát nezutekal, neopustil vznešené hodnoty ducha, ani hodnoty zdravého národného sebauvedomenia, ale bojoval!

„Veď sa ony stratia, Slováci ožijú“. Stratia sa blesky, tyrania, poručníctvo, pretože Slováci sa vzopreli, začali bojovať, čím pre nich svitla nová nádej, ktorá sa vtedy rozžiarila ako večernica na nočnej oblohe.

„Zastavme sa bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú“. V súhrne tento obraz vyjadruje: Zbabelo neutekať, postaviť sa na odpor a vybojovať boj čestným spôsobom. Iba tak je možné poraziť nepriateľa, ktorý sa potom „stratí“ a „Slovák ožije“. Nie v tele, v tele živý bol a je, ale v duchu, cti, hrdinstve a bojovnosti. Oživením týchto cností je aj Slovák pravým Slovákom, človekom, ľudským duchom, ktorý slúži svojmu Stvoriteľovi a nie bezohľadnému tyranovi na Zemi.

„To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo.“ – Skôr ako si priblížime ďalšie verše textu, stojí za povšimnutie, že v prvých dvoch vetách – veršoch textu súčasnej slovenskej hymny sa zrkadlia obrazy všetkých ostatných veršov. Tie akoby boli podrobným doplnením prvých dvoch viet.

„Ale blesky hromu, vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo.“

Celé dejiny ľudstva na Zemi svedčia o tom (či sa to už týkalo jednotlivcov alebo národov), že takzvaná „poroba“, „blesky – hromy“, útlak, neprávosť, sa mohli prejaviť vždy iba tam, kde sa prejavovalo niečo slabé a nezdravé v ľuďoch i celých národoch. Utrpenie nakoniec prinieslo požehnanie v tom, že postupným vývojom práve cez utrpenie nastalo žiadúce zosilnenie a pozdvihnutie a vzostup o stupeň nahor.

V súčasnosti „blesky hromu“ predstavujú negatívne spätné pôsobenie konzumného a pôžitkárskeho spôsobu života, materializmu a odvráteniu sa od Boha, na čo sme si už takmer všetci navykli. A je to práve konzumný spôsob života, kvôli ktorému drancujeme prírodu a celú Zem, a ktorý na koniec v podobe nepredstaviteľného blesku a hromu udrie aj v našom národe a v poslednej chvíli prebudí hŕstku dobrých ľudských duchov. Tá búrka však zmätie všetkých, čo nikdy nemali záujem zamyslieť sa nad skutočnou zodpovednosťou za svoje činy, všetkých, čo udusili svoje svedomie a určujú chod spoločnosti z najvyšších spoločenských sfér.

„Ešte jedle rastú na krivánskej strane.“

Od vzniku textu slovenskej hymny sa cez Tatry – („krivánska strana“ – slovenská časť Tatier, nie poľská strana) prehnali dve silné víchrice. Jedna sa týmto územím prehnala začiatkom 20. storočia a nedávna spôsobila smrekovú smršť začiatkom 21. storočia. Týmto obrazom však Matuška neopisoval veternú smršť, hoci práve ona o mnohom vypovedá. V jeho slovách je zachytený iný, hlbší obraz, poukazujúci na dve veci. Kým „jedle rastú“ znamená, že je dostatok surovín, ktoré dnes príroda poskytuje človeku na obživu ešte „z toho posledného“, čo v súčasnom štádiu zdevastovania poskytnúť môže. Navyše „krivánska strana“ je od nepamäti najčistejšou, najmenej zdevastovanou časťou Slovenska, ktorá je ale v súčasnosti značne narušená. To svedčí predovšetkým aj o zvyšnom území Slovenska, ktoré je na tom v tomto smere oveľa horšie!

„Jedle“ – príroda a všetko, čo k nej patrí, sa nemôže zdravo vyvíjať v silno zamorenom ovzduší, plnom atmosferických, ale aj biologických anomálií, spôsobených katastrofálne škodlivými zásahmi človeka.

Kým „jedle rastú“ znamená, že je ešte čas rozhodnúť sa, zmeniť sa a zmierniť dopad toho, čo podvedome vyciťujú mnohí ľudia, ktorí ešte celkom neotupeli v nezmyselnom zhone súčasnej drancujúcej spoločnosti.
„Kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí a medzi nás stane.“

Kým Janko Matuška a ostatní národovci v polovici 19. storočia reálne uvažovali nad možnosťou vybojovať si slobodu „so šabľou v ruke“ – čo sa napokon naplnilo v inom čase v hrôzach nedávnych vojen – pre súčasnosť sa toto stalo aktuálnym duchovným odkazom.

Kto cíti ako Slovák, teda ako človek, ktorý je vďačný Stvoriteľovi za to, že sa smel narodiť v tejto krajine, ten nech sa chytí „šable“ a „medzi nás stane“. V prenesenom význame šabľa predstavuje meč a meč predstavuje v jemnom pôsobení neviditeľných druhov síl, ktoré človeka obklopujú, myšlienkovú silu a silu slov. Sila čistých myšlienok a čistých slov v „rukách“ každého človeka vytvára jemnohmotný obraz ostrého meča, s ktorým sa dá vybojovať každý boj.

Proti dobru sa síce môže postaviť zlo, temno, ktoré sa prejavuje zlobou, falošnosťou, nenávisťou, pôžitkárstvom a neresťami rôznych druhov, ale je nezvratné, že konečné víťazstvo musí byť na strane Dobra, SVETLA!

Preto každý človek čistého srdca má ešte možnosť chytiť sa šable – meča čistých a odvážnych myšlienok a postaviť sa do jednotného šíku bojovníkov za krajšiu, svetlú a harmonickú budúcnosť.
„Už Slovensko vstáva, putá si strháva.“

Niet výstižnejšieho obrazu pre súčasné dianie, ktoré v duchovnom pôsobení aj v našom národe práve prebieha. Kým v období J. Matušku to boli prípravy na národné povstanie na čele s Ľ. Štúrom, v súčasnosti sa tento obraz vzťahuje na Prebúdzajúce sa Slovensko v duchovnom smere. Nie náboženstvá, politika a ekonomika ukážu ľuďom nášho národa cestu von zo zmätku, ale Zákony Stvorenia a nimi vyvolané očistné dianie, v ktorom sa udrží každý, kto v týchto Zákonoch spozná reč Stvoriteľa a Jeho Dokonalú Vôľu. Nikto iný!
„Hej, rodina milá! Hodina odbila. Žije matka Sláva.“

„Rodina“ v prenesenom význame znamená toľko ako „brat a sestra“. Každý človek, ktorý sa naučí plniť si svoje povinnosti voči Stvoriteľovi, naučí sa žiť v harmónii aj so svojimi blížnymi. Spoločenstvo ľudí, rešpektujúcich Vôľu Stvoriteľa, potom vytvára harmonický celok navzájom spolupracujúcich ľudí, usilujúcich sa o dosiahnutie svetlého cieľa.

„Hodina odbila“ – to je jasavý výkrik víťazstva ducha nad hmotou, víťazstva duchovného človeka nad svojím bezcitným, vypočítavým rozumom.

„Žije matka Sláva“ je radostným pritakaním životu. V tomto obraze vystupuje do popredia konečné víťazstvo, ktoré je predzvesťou odlesku Božieho kráľovstva na Zemi. Bolo by však chybou nespomenúť v tomto obraze „Slávu“ či „Sláviu“, dušu slovanstva, bytostnú silu, bytosť, ochraňujúcu a posilňujúcu všetkých Slovanov. Obrazne je nazývaná „matkou“, čo nie je nesprávne, ak je to myslené v hraniciach prírodných a bytostných zákonitostí.

Zhrnutím obrazov nám Slovenská hymna v súčasnosti ukazuje nasledovný smer: „Násilie, zloba, chamtivosť a nenávisť, prameniace v tvrdo materiálnom a konzumnom spôsobe života, ktoré denne a agresívne prejavujeme voči našim blížnym a prírode v najrozmanitejších podobách, burácajú aj nad našou krajinou v podobe ničivých bleskov a hromov trápenia, duševnej bolesti a zúfalstva. Je nevyhnutné zastaviť sa v tomto nezmyselnom, od Boha odvrátenom zhone a chopiť sa toho mála dobrého, čo nám ešte zostáva. Čistotou myšlienok a citov je ešte možné, aby zdravé jadro nášho národa, praví Slováci zvrátili dopad strašného konca, ktorý nastane, ak sa nezmeníme v poslednej chvíli, ktorú ešte máme ako šancu na nápravu.

Kto sa „šable chytí“, kto má dobré srdce a udržuje čisté myšlienky, musí sa postaviť súčasnému zlu v podobe plytkého konzumného života na odpor.

V našom národe je veľa kvalitných ľudských duchov, ktorí sa otrasmi súčasného diania prebudia a pomôžu vybojovať rozhodujúci boj pre víťazstvo Svetla na Zemi. Potom sa aj znovuzrodený Slovák postaví hrdo a pokorne pred Zákony svojho Boha, ktoré už nikdy nebude chcieť tak ľahkovážne ignorovať a rušiť, ako sa to dialo doteraz.

A aj Slovensko sa môže potom stať odleskom malého Božieho kráľovstva na Zemi…“

Všetky snahy, usilujúce sa zásadne meniť text súčasnej slovenskej hymny, ktorá aktuálne vypovedá o našej minulosti, prítomnosti i blízkej budúcnosti, sú z vyššie uvedených súvislostí bezpredmetné. Zdroj

Zdieľať článok