Ten kto hľadá svetlo, potrebuje na začiatku cesty urobiť jednu dôležitú vec a to obklopiť sa tým, čo hľadá; teda obklopiť sa svetlom. Na začiatku cesty je to mimoriadne dôležitá vec a vysvetlím prečo to tak je.

Človek, ktorý sa chce vymaniť zo zovretia materialistického života to má ťažké, pretože lákadlá sú na každom kroku a majú dnes naozaj veľkú silu. Pre toho, kto už dosiahol určitý vnútorný posun je jednoduchšie tvoriť a prijímať do svojej duše svetlo, pretože ho už spoznal a žije s ním. Nie je to samozrejme ani pre takého človeka niečo samozrejmé, pretože temnota neustáva v boji o stiahnutie všetkého, čo sa chce pozdvihnúť nahor. Zároveň každé dosiahnutie vyššieho stupienka duchovnej zrelosti vyžaduje neustále vyvíjanie snahy, aby sa tam človek aj udržal. Nie je to nejaká hranica, ktorú keď človek prekročí, tak má hotovo, ale musí neustále vyvíjať vnútornú žiaru, aby si udržal svoje vysoké miesto. Čím vyššie sa nachádza, tým väčší pohyb musí vyvíjať, pretože pohyb je základom duchovného života. Pokiaľ však takýto človek vyvíja snahu, je to preňho podstatne jednoduchšie ako pre toho, kto je len na začiatku cesty hľadania svetla, pretože nemá oporu, ktorú má človek stojaci vo svetle. Ten, kto spoznal svetlo už vie, čo to je, aké je a ako ho nájsť, zatiaľ čo hľadajúci pátra po niečom, čo mu je neznáme. Nemá v sebe vybudovaný chrám svetla, ktorý ho poháňa. Nemá zostrojený vlastný pohon, ale musí sa spoliehať na pohonné látky zvonku. Keď duša zažiari silným chcením po niečom ušľachtilom, tak je v podstate jedno v akom úseku cesty sa nachádza, pretože čistota a sila jej chcenia je ten pohon a to jediné, čo je potrebné na jej výprave životom.

Povedzme si však pravdu, že v drvivej väčšine je to tak, že duša potrebuje pomoci a vedenie zvonku, pretože okolitý svet je príliš vzdialený od svetla a teda plný impulzov, ktoré komplikujú až znemožňujú cestu nahor. Každý človek má iný prah toho, kedy sa nechá ovplyvniť ľuďmi a udalosťami okolo seba, no vo všeobecnosti možno povedať, že človek sa stáva tým, čo ho obklopuje. Najväčšie programovanie človeka sa deje v jeho detstve, no ani v jeho zrelých a vedomých rokoch sa nedeje inak a človek tomu ľahko podľahne, pokiaľ sám v sebe nenašiel svetlo, ktoré by mu ukazovalo, čo je správne. Pokiaľ však toto svetlo nie len nájde, ale vybuduje si z neho pevnú oporu, vieru a ochranu pred všetkým neušľachtilým útočiacim zo všetkých strán, dovtedy by sa mal snažiť čo najviac obklopovať svetlom zvonku. To znamená napríklad čítať texty ako tieto. Znamená to tiež vyhradiť si čas na úprimnú modlitbu, pri ktorej sa otvára ľudská duša a znamená to tiež aj v myšlienkach počas dňa dumať o svetle a poznatkoch, ktoré som prijal, alebo aj o tom, čo mi ešte nie je úplne jasné. Nestačí jednoducho prečítať si text ako je tento, následne naň zabudnúť a žiť ďalej výhradne rozumovo a hmotne. Musím tam byť snaha a zápal.

Nájdime si čas pre svoju dušu, nájdime si čas pre Boha. Pretože v opačnom prípade nás sila materalisticky založeného sveta môže ľahko strhnúť nadol. Konečným cieľom na ceste nahor je nájdenie a udržiavanie vnútornej žiary v sebe, ktorá nás bude poháňať. K tomu nám napomôže práve obklopovanie sa všetkým svetlým, pretože je to potrava pre našu dušu. Aj ten, ktorý už svetlo našiel, sa neustále obklopuje tým, čím žiari jeho duch. Na začiatku je to však najpotrebnejšie, pretože je to zlomové obdobie, kedy sa duša snaží pretrhnúť putá a stúpať nahor. Vtedy je to pre človeka najdôležitejšie obdobie, pretože má možnosť prehodiť výhybku svojho osudu. Temno si to dobre uvedomuje a preto tiež vtedy bojuje o dušu tohto človeka. Jeho prebudením totižto nielenže stratí možnosť toho, že sa nasýti, keď tento človek vibruje v nízkych energiách, ale vystavuje svoju moc a postavenie riziku, že táto duša môže priniesť do tohto sveta značnú časť svetla. Dnes je duchovne založený človek, ktorý stojí správne vo svetle rarita, a preto je to pre temno tak ohrozujúce. Každá skutočne prebudená duša má totižto moc preklopiť misky váh.

Ako sa obklopovať svetlom?

Začať sa môže už len prostou modlitbou, pri ktorej sa modlím z duše a tým sa otváram svetlým prúdom. Nemá to byť len odriekanie slov, ale má byť pritom skutočne zapojený cit, takže kľudne to môže byť z vlastných slov alebo dokonca bez slov, keďže skutočná modlitba vychádza z citového prežívania. Ďakovná modlitba je úžasný prostriedok na pozdvihnutie svojho bytia. Úprimná vďaka už len z prostého žitia človeka spája so svetlom a vzbudzuje v ňom zdravé cítenie a pokoru. Ďalším prostriedkom na kultivovaní svetla v sebe je myšlienková práca. Cesta za svetlom nie je predsa o sústredení sa na svoju dušu a vypnutí svojho rozumu, ale je to práve tak o zušľachtení nášho zmýšľania. Preto je dôležité udržovať krb svojich myšlienok čistý. Čisto budeme zmýšľať a čistota nás obklopí. Čím viac sa budeme v myšlienkach zaoberať svetlými vecami, tým viac začnú takéto myšlienky vytláčať tie zakalené až nečisté a zároveň za tým zacelia štrbiny, cez ktoré sa doteraz dostávali práve tie zakalené. Pokiaľ čítate texty ako sú tie moje, snažte sa pri čítaní slov skutočne prežívať to, čo sa vám tu ponúka. Snažte sa to preciťovať dušou a nechať to v mlčaní znieť vo vnútri, kým sa vám to nestane pravdou. Svetlo prúdiace z týchto článkov vás totižto pohladí iba vtedy, keď sa tomu vnútorne otvoríte a stane sa to vašou pravdou až vtedy, keď to v sebe prežijete. Dôležité je skúmať, hľadať, preciťovať… To je správne duchovné napredovanie a zároveň obklopovanie sa svetlom.

Keď sa jednoducho budeme snažiť o hľadanie svetla a jeho prijatie do svojej duše aj mysle, sme na správnej ceste a už zostane len otázkou času, kedy sa nám to skutočne podarí. Obklopujme sa preto svetlom, svetlo nás naplní a následne začneme sami žiariť týmto svetlom a vyžarovať ho do svojho okolia. Možno ani nebudeme tušiť, že niektorá duša v našom okolí podvedome zachytila túto žiaru a vyvinie snahu tiež toto netušené bohatstvo vlastniť.

Daniel

Zdieľať článok