Existujú veci trvalého charakteru, ktoré zostanú našim vlastníctvom navždy. A existujú veci dočasného charakteru, ktoré sú našim vlastníctvom len dočasne. Je preto logické a pochopiteľné, že by sme sa mali prednostne snažiť o veci trvalého charakteru. Mali by sme si ich vážiť a chápať ich cenu. A najmä, mali by sme si byť vedomí toho, že veci prechodného charakteru sú v skutočnosti až druhoradé, a preto ich nemožno preceňovať.

O čo konkrétne ide? Čo je z hľadiska našej duše, čiže z hľadiska našej skutočnej osobnosti trvalé, a čo len dočasné?

Všetko, čo vnútorne hlboko precítime a prežijeme je to trvalé, čo navždy zostane našim majetkom. A naopak všetko, čo sme sa naučili, čo poznáme, čo vieme a o čom sme čítali nevyhnutne stratíme po svojej smrti.

To, čo vnútorne prežijeme a precítime je totiž v cite spojené s našim duchom. Naše poznatky a znalosti sú však spojené s našom rozumom. Rozum je produktom mozgu a mozog je produktom hmoty. A všetko hmotné je len dočasné, pretože veci hmotné vznikajú a zanikajú. Vznik a zánik sú totiž základné vlastnosti hmoty. Preto nevyhnutne zanikne aj všetko to, čo je spojené s rozumom a mozgom. Všetko to, čo sme prostredníctvom nich nadobudli.

Náš duch však pochádza z Ducha! Z Ducha Božieho, ktorý je večný. A preto i všetko, čo je spojené s duchom je večné a trvalé. Nepominie to a zostane to našim trvalým majetkom aj vtedy, keď stratíme svoje fyzické telo a spolu s ním mozog, rozum a všetko nimi nadobudnuté.

Uveďme si konkrétne príklady. Skúsme si spomenúť, čo všetko sme sa učili na základnej škole kam sme chodili dlhé roky. Spomenieme si iba na veľmi málo vecí, pretože škola je spojná s učením a učenie je záležitosťou rozumu.

Predsa si však zo základnej školy na niečo spomenieme. Bude to však vždy niečo, čo sme dokázali hlboko vnútorne prežiť a precítiť. Čiže niečo, čo sa skrze cit dotklo našej duše a nášho ducha. To v nás vyvstane jasné a svieže dokonca i po mnohých rokoch. A to si tiež odnesieme spolu so sebou na takzvaný druhý svet, ako trvalý a neodlučiteľný majetok našej duše.

Vezmime si napríklad lásku. Lásku k niekomu, alebo k niečomu. Lásku k partnerovi, alebo k partnerke. Ale môže to byť aj láska k zvieraťu, láska k prírode, láska k hudbe, alebo celkove k umeniu a podobne. Akákoľvek láska je vždy spojená s citom a s hlbokým vnútorným citovým prežívaním. A ako už bolo spomenuté, citové prežitia sa dotýkajú nášho ducha, a tým sa stávajú našim trvalým majetkom.

Ako zásadnú skutočnosť by sme si preto mali uvedomiť, že všetko čo je prežité a precítené má veľký význam z hľadiska večnosti. Čo je naučené a poznané, čiže uchopené rozumom, má význam len z hľadiska tohto nášho konkrétneho pozemského života. Má to význam pre našu fyzickú a materiálnu existenciu.

Nejde tu o dehonestovanie a podceňovanie rozumu, pretože rozum má obrovský význam pre uľahčenie našej fyzickej existencie. Na druhej strane však rozum a všetko, čo s ním súvisí, nesmie byť preceňované a stavané oveľa vyššie, než je zdravé tak, ako sa to žiaľ deje v súčasnosti.

Ľudia by mali chápať tieto skutočnosti a mali by si podľa toho upraviť priority vo svojom živote. Mali by po správnosti dávať dôraz predovšetkým na to, čo je večné. A naopak, nepreceňovať to, čo je len dočasné.

A ak hovoríme o večnosti a o večných pokladoch, ktoré nám nik nevezme, nie je možné obísť existenciu Stvoriteľa, ako ústredného nositeľa večnosti. S existenciou Stvoriteľa súvisia všetky náboženské systémy na našej planéte. Ich cieľom je budovanie vzťahu k Stvoriteľovi a nájdenie spojenia s Ním a s Jeho Svetlom. Na základe všetkých, doteraz uvedených skutočností je jasné, že cesta k Najvyššiemu vedie iba cez cit. Cez hlboké citové prežívanie našej viery. Iba toto otvára cestu nahor.

Ak by sme napríklad poznali celú Bibliu úplne dokonale, alebo dokonca naspamäť, z hľadiska večnosti by nám to nebolo nič platné, pretože by to bolo len vecou rozumu. Ak však dokážeme v srdci, v duši a v cite hlboko v sebe prežiť napríklad kľúčové pravdy z evanjelií, jedine takéto prežitie je nám schopné otvoriť cestu nahor. A to isté platí aj o Posolstve Syna Človeka, ktorý prišiel na zem z Vôle Božej, aby dokonalú znalosť Jeho Vôle, ako i ostatných, pre ľudí najpotrebnejších duchovných znalostí sprostredkoval svetu vo svojom Posolstve Grálu.

Biblia a Posolstvo Grálu sú diela duchovné. Sú určené duchu človeka, a preto je možné ich obsah a zmysel správne pochopiť iba cez cit. Iba prostredníctvom citového prežívania. Nie tak, že ich budeme iba čítať, ako hocijakú inú knihu, ale tak, že ich budeme prežívať. Že budeme prežívať a vnútorne preciťovať večné pravdy a duchovné zákonitosti, ktoré sú v nich obsiahnuté.

Ale prežívať ich v plnom rozsahu znamená, že ich budeme žiť! Že o nich nebudeme len čítať a hovoriť, ale budeme sa snažiť podľa nich riadiť. Že sa stanú súčasťou nášho života a prejdú nám tak, ako sa hovorí, do krvi. Že prejavom našej viery v Boha nezostane napríklad iba chodenie do kostola a na pobožnosti, ale stane ním celý náš život samotný. Ním a v ňom máme prežívať svoju vieru v Stvoriteľa.

Živú vieru v Pána máme prežívať prostredníctvom prejavovania úcty a ohľadu k našim blížnym. Máme ju prežívať svojou snahou o čestnosť, spravodlivosť, čistotu, harmóniu a dobro. A všetko, čo takýmto spôsobom a v takejto snahe prežijeme, sa stane trvalým a nehynúcim majetkom našej duše, ktorý si odnesieme so sebou na druhý svet, a ktorý povedie našu dušu k Svetlu. Pamätajme preto, že len veci večné majú pre nás rozhodujúci význam.

Je však tragické, ak to ľudia ignorujú a premrhávajú svoj život tým, že nadhodnocujú veci dočasného charakteru. Študujú, vzdelávajú sa, učia sa jazyky, sledujú spravodajstvo, rozvíjajú si znalosti, čítajú a tak ďalej. Neuvedomujú si však, že z toho všetkého im nezostane vôbec nič, lebo o to po svojej smrti prídu, pretože prídu o mozog a sním spojený rozum, v ktorom to bolo všetko zhromaždené.

Ľudia by preto mali zhromažďovať svoje poklady v nebi a v duchu, prostredníctvom citového prežívania, pretože jedine ono je tým, čo nám zostane. A na absolútnom vrchole všetkého má stáť hlboké vnútorné citové prežívanie našej viery v Boha, ktorá sa týmto prežívaním stane živá, a preto nám zostane a povedie nás k Svetlu, aj keď pozemsky zomrieme.

Hodnota rozumu spočíva v uľahčení pozemského života, avšak hodnota života ako takého je skrytá v sile nášho citového prežívania. Len ním nadobúdame večný majetok a trvalé bohatstvo duše. Nedajme sa preto olúpiť svojim rozumom o to, čo je skutočne hodnotné, a odchádzajme z našej zeme ako naozaj bohatí.

Milan Šupa

Zdroj

Zdieľať článok