Čas pre duchovné dozrievanie ľudí, nachádzajúcich sa v našej svetovej časti stvorenia, sa blíži ku koncu. Keby sme mali obrovský časový cyklus vývoja tejto svetovej časti prirovnať k ročným obdobiam, tak jar a leto už máme dávno za sebou. Už prišla jeseň, prinášajúca zber úrody. V tomto prípade zber úrody ľudských duší. A po jeseni nastupuje už len zima s jej chladom a rozkladom všetkého hmotného na pôvodnú pralátku, aby mohol byť po nejakom čase zahájený nový cyklus, otvárajúci novú školu pre vývoj ľudských duchov.

Na tieto skutočnosti upozorňoval už Kristus. Hovoril o blížiacej sa žatve, v ktorej bude pšenica zhromaždená v Pánových sýpkach a plevy budú spálené v ohni. Upozorňoval na to aj Ján Krstiteľ, hovoriaci o sekere, priloženej ku kmeňu stromov. Hovoriaci o tom, že každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie bude vyťatý zo záhrady stvorenia. Na základe týchto a ešte mnohých iných výstrah, nachádzajúcich sa v evanjeliách, nadobudli mnohí ľudia vtedajšej doby presvedčenie, že takzvaný koniec sveta je veľmi blízko. Že nastane každú chvíľu.

Tak to však nebolo mienené! Bolo to mienené tak, že každý z ľudí na zemi má už za sebou dlhý duchovný vývoj. Už absolvoval mnoho pozemských životov a zaťažil sa mnohými vinami. Ale každú z týchto vín bude treba odčiniť a vyrovnať. A práve na toto vyrovnanie a zaplatenie všetkých našich účtov začína byť už zúfalo málo času.

Prejde síce ešte mnoho pozemských rokov, ale v pomere k tomu, koľko potrebujú ľudia času k odloženiu všetkých svojich karmických vlákien, je to len veľmi málo času. Preto sa v súčasnosti nesie našou svetovou časťou stvorenia naliehavé volanie, že čas na duchovné dozrievanie končí.

Toto volanie rozochvieva vnútro ľudí, otriasa nimi a vyvoláva vnútorný nepokoj. Snaží sa ich prebudiť z duchovného spánku. Volanie naberá každým dňom na sile, aby rozochvelo vnútro tých, ktorí majú v sebe ešte aspoň trochu citu pre niečo vyššie.

Volanie prichádza z výšin stvorenia a stáva sa súčasťou nášho pozemského života. Prenasleduje nás každý deň, znie v našom vnútri v každej chvíli ticha a samoty, aby svojim naliehaním zapôsobilo ako posledná záchranná milosť, nabádajúca k potrebe plného prebudenia sa k tomu vyššiemu a vznešenejšiemu, čo presahuje materiálny život s jeho radosťami a starosťami.

V dnešnej dobe sa máme na základe naliehavého volania z výšin duchovne prebudiť a začať smerovať k Svetlu. Nabáda nás to, aby sme hľadali cestu k ríši Ducha, ktorá je našou domovinou a začali k tejto ríši vedome kráčať.

Volanie je neodbytné a vytvára v nás tlak na to, čo je v nás ešte duchovne živé. Je to všade naokolo, prúdi to medzi ľuďmi a má to tisíce podôb, ktorými sa nás to dotýka. Len najväčšie otupenie ducha nie je schopné zachytiť toto volanie, upozorňujúce človeka na to vyššie, dôstojnejšie a povznášajúce, čo sa v ňom nachádza. Len úplný spánok ducha toto všetko ignoruje. Každý, kto nie je schopný toto volanie vnímať a reagovať naň, sa stáva suchou ratolesťou stvorenia. Vysychá ako list, ktorý sa oddelil od stromu stvorenia a padá nadol, kde bude podrobený rozkladu a zániku svojho vedomého bytia.

Na toto vážne dianie sa z výšin dívajú tí ľudskí duchovia, ktorým sa z našej svetovej časti podarilo dosiahnuť duchovnej ríše. Smerujú ku všetkým ľuďom svoje láskyplné povzbudenie i naliehavé volanie o stále väčšej krátkosti času na vyslobodenie sa z hmotnosti a vyrovnanie svojich karmických vlákien.

Ku všetkým ľudským dušiam sa vznáša tisícnásobné výstražné volanie! Avšak vzhľadom k ich slobodnej vôli iba na nich samotných záleží, či sa duchovne prebudia, alebo nie. Či sa začnú duchovne vyvíjať a smerovať k Svetlu, alebo nie.

Kde však toto úsilie fatálne chýba, začína smerovanie k zániku, pretože človek musí byť dostatočne duchovne živý a schopný stihnúť prežiť a odložiť všetko potrebné, čo sa ešte nachádza pred ním na jeho ceste k víťaznému vystúpeniu z hmotného diela stvorenia a vstupu do večnej ríše Ducha. Duchovné bytie mnohých bude musieť zaniknúť, pretože sa neprebudia včas. Prídu o všetko, čo získali, pretože to nebolo využité k rozvíjaniu stále duchovne vedomejšieho bytia vo stvorení. Najtragickejšie však je, že pri troške duchovného pohybu a námahy by k tomu vôbec nemuselo dôjsť a ľudia by mohli kráčať k slobode a k víťazstvu.

A práve preto zaznieva stvorením naliehavé volanie k ľudským duchom, aby sa prebudili, stali zrelými a víťazne dokončili svoje putovanie touto svetovou časťou stvorenia. Nijaký človek by nemal ani na minútu váhať nad tým, či sú pre neho dôležitejšie nejaké pozemské ciele, alebo jeho duchovná snaha o urýchlené rozuzlenie všetkých osudových vlákien, ktoré musí vyrovnať.

Nemáme vyčkávať, ale v každom okamihu prítomnosti máme vidieť veľkú príležitosť k oslobodeniu sa od všetkého minulého. Nie je to vôbec tak zložité, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Naopak, je to prosté a jednoduché! Stačí, ak budeme všetko, čo nás stretá, prežívať v najčistejšom naladení dobra. Takýmto spôsobom sa nám to potom stane ďalším krokom na ceste do ríše Ducha. Stačí, ak budeme každý deň vnímať ako možnosť a milosť, kráčať spoločne životom spolu s druhými ľuďmi a vzájomne sa podporovať na ceste k Svetlu a do blízkosti Stvoriteľa. Takéto naladenie musíme vo svojom vedomí udržiavať neustále živé.

Každý človek by mal pochopiť, že príležitosť ďalšieho narodenia na zemi sa mu nemusí už tak rýchlo naskytnúť a on bude musieť tráviť čas v jemnejších úrovniach, kde nebude môcť tak jednoducho odložiť tie veci, ktoré sa dajú odložiť len v hmotnom svete. Môže sa mu napríklad stať, že bude musieť odčiniť niečo veľmi malé, kvôli čomu sa bude musieť znovu narodiť, aj keď by túto vec mohol odložiť už teraz, práve v tomto svojom pozemskom živote. A to možno len v prejavení súcitu a dobrosrdečnosti v nejakej chvíli, ktorá vyžadovala jeho duchovnú bdelosť, aby tým odčinil škodu, alebo utrpenie, spôsobené svojim blížnym v minulosti. Na druhom svete si potom bude, obrazne vyjadrené „trhať vlasy“, keď si uvedomí, aké ľahké to bolo odčiniť vtedy, keď žil na zemi vo fyzickom tele.

Nikto by preto nemal váhať ani chvíľu! Každý by mal brať smrteľne vážne výstražné volanie, znejúce stvorením a upozorňujúce na krátkosť času, určeného na vyrovnanie a zaplatenie všetkého, čo sa nachádza v našich osudových vláknach. A všetci by mali vedieť, že k tomuto vyrovnávaniu dochádza prostredníctvom našej trvalej túžby po osobnom zušľachtení a zjasnení. Že k nemu dochádza prostredníctvom nášho odhodlania konať dobro, byť vnútorne čistý a napĺňať Vôľu Stvoriteľa.

Vesmírom zaznieva naliehavé volanie, ohlasujúce úder dvanástej hodiny! Volanie, vyzývajúce k precitnutiu z duchovného spánku a nabádajúce k pohybu ducha. Toto je v súčasnosti to najdôležitejšie, čím by sa mali ľudia začať prednostne zaoberať. Všetko ostatné je podružné a druhoradé.

Zdroj