Veľa ľudí má zdravý základ a chce pomáhať – byť dobrý. Ale často si mýlime dobrotu (lásku) s ľútosťou, alebo zmäkčilosťou. Niekedy, zo zúfalstva sa uspokojíme s málom a pritom nevidíme svoju cenu a už vôbec nie to, že môžeme mať všetko (plnia sa i najtajnejšie sny 🙂 )
Nerozumieme sami sebe, nevieme nájsť seba a hľadáme sa mimo seba. Väčšinou v tom, ako nás vidia iní. No a tak nám robí dobre ak tí iní sú k nám milí, tí iní nám povedia, že sme skvelí, tí iní sa o nás postarajú a to je „dôkaz lásky“….. Ale pozor, niekedy a väčšinou často, natrafíme na tých iných – nie až takých čistých. Ale my to nevidíme – sme zaslepení, alebo nemáme čas ani chuť to skúmať. Odkladáme vnímanie, odkladáme rozhodnutia aj keď občas už vieme že….
A tí iní môžu závideť, tí iní môžu chcieť svoj prospech, niekedy tí iní využívajú a my to pre tie láskavé ale neúprimné a nepravdivé slová nevidíme (hľadáme seba mimo seba a vkladáme sa do ich rúk)….
Prečo moc nad svojim životom a svoj pohľad na seba vkladáme „do rúk“ „tým iným“. V nestráženej chvíli, keď prestaneme byť bdelí sme tam kde sme nechceli byť, poprípade sa nechávame kvôli našej dobrote „láske“ občas i „zúfalstvu“ manipulovať, či využívať, lebo sme sa stali „slepí“. Občas nám to aj dôjde, ale sme buď pohodlní, aby sme niečo menili, alebo zase ľutujeme – aby sme neublížili. A tak radšej zostávame v tom čo sme začali, utekajú dni, mesiace a žiaľ i roky…(na začiatku to malo nejaký dôvod, ale ten sa už dávno vytratil…a my v podstate zotrvačnosťou ideme v rozbehnutom vlaku, ktorý ide nevedno kam).
Možno je načase položiť si otázku: Kam kráčam? S kým kráčam? Je mi dobre? Nechcem ísť inam, nechcem meniť, nechcem, iných ľudí okolo?
Len pozor, mali by sme mať jasno v tom čo chceme a potom nabrať silu to napriek všetkému meniť.
Keby sme to spodobili spomínanej ceste vlakom a položili si otázku – kde cestujem? Kde chcem vystúpiť, čo chcem vidieť, zažiť, s akým človekom po boku? S akými spolucestujúcimi? Idem sa prispôsobovať? Alebo idem určovať smer?
No a ak mám jasno – že nie a stačí… nabrať silu na zatiahnutie ručnej brzdy – pozor, lebo zatiahnutie ručnej brzdy, zastaví celý vlak a to bude otázok od iných: Prečo? Začo? Načo? Kto si? Ako si to jednoducho predstavuješ, že si zrazu vystúpiš v poli? A ešte kedy sa Ti zachce?! To je proti pravidlám! Ty si nás obmedzil/a!!!.
Buďme bdelí, buďme prezieraví, premýšľajme a preciťujme, aby sme sa včas rohodli a vystúpili z vlaku v stanici. Nemusíme potom v poli brzdiť na poslednú chvíľu a porušíme tým egá všetkých dookola. V stanici o tom nikto nemusí vedieť. „Nezaťahujme brzdu“ až keď si zúfame…., vystúpme, keď pochopíme…
Netočme sa v kruhu „obetovania sa“, a namiesto toho rázne hovorme dosť akonáhle pochopíme, pijímeme a tak cítime. Chovajme sa čestne a pravdivo. V našom žití hľadjme hlbší zmysel, neplávajme len tak po povrchu, pozrime sa i na dno a rozčerme ten usadený „bordelík“, ktorý je očiam neviditeľný nech sa „vyžije“ – vypláva na povrch a nech je silným prúdom odplavený preč a budeme vyčistení.
Pekný večer a hľadajme kto sme i čo chceme…
Tatiana

Zdieľať článok