Príbehy ako stratené mesto Z, ktoré si vyžiadalo životy legendárneho cestovateľa Percyho Fawcetta a jeho syna. Alebo stratené mesto Hy-Brazília, high-tech ostrov duchov, o ktorom vedeli prví moreplavci, že sa občas objavuje v Atlantiku.

Na obzore sa týčia kryštalické veže jeho hlavného mesta. Nezabúdajme na Atlantídu, Lemúriu a dokonca ani na Hyperborea. Všetko mýtické ostrovy stratené v čase alebo pri prírodných katastrofách. Dokonca aj Shamballa a Agartha, ktoré sa stratili v snehu Himalájí.

Existujú ešte ďalšie stratené mestá, menej známe, ale rovnako fascinujúce, ktoré akoby odolali skúške času. Čo majú spoločné? Zdá sa, že všetky majú úžasnú vyspelú technológiu a tiež sa zdá, že sú to duchovia.

Práve jedno z týchto legendárnych miest teraz preskúmame. Mesto zázrakov, technologický zázrak a mesto bez mena, ktoré zrejme zostalo skryté takmer celé storočie.

Guglielmo Marconi

Už viac ako 30 rokov sa šíri neodbytná fáma. Fáma, o ktorej sa veľa nehovorí, ale napriek tomu je fascinujúca: toto mesto bez mena, ukryté hlboko v Andách, nezaložil nikto iný ako Guglielmo Marconi a jeho chránenci. Poháňané Teslovou technológiou a ukryté pred svetom.

Príbeh v dnešnej podobe bol pôvodne opísaný v knihe Roberta Charrouxa s názvom Záhady Ánd, ktorá vyšla v roku 1974. Potom bola preložená z francúzštiny a vydaná vo vydavateľstve Avon books v roku 1977. Charroux, svetoznámy dobrodruh, sa vydal do Južnej Ameriky hľadať skrytý kódex, Codex ICA, ktorý mal odhaliť stratenú ľudskú civilizáciu starú milióny rokov, ako aj tunely a podzemné mestá.

Príbeh potom prevzal Renato Vasco a uverejnil ho vo svojej knihe „Man Made UFOs“ (UFO vytvorené človekom) a odtiaľ to už len vrie.

Príbeh vyzerá takto.

Marconi, syn bohatej talianskej rodiny, začal spolu s Teslom pracovať na rádiovej technológii a bol priekopníkom rádiovej komunikácie. V roku 1896 odvysielal deväťkilometrový prenos cez Bristolský kanál a v roku 1899 už vysielal prenosy cez Lamanšský prieliv asi 30 míľ od svojho vysielača. V roku 1901, po zdokonalení svojho vysielacieho zariadenia, odvysielal prenos z Cornwallu v Anglicku do St John’s v Newfoundlande v Kanade.

V roku 1909 dostal Marconi spolu s Karlom Braunom Nobelovu cenu za fyziku.

V 30. rokoch 20. storočia Marconi a jeho študent Landini pracovali na antigravitácii. Marconi, ktorý bol v tom čase niekoľkonásobným milionárom, totiž premenil svoju jachtu „Electra“ na plávajúce superlaboratórium, kde sa im podarilo vysielať signály cez Zem, rovnako ako Teslovi.

V júni 1936 urobil Marconi ďalší skok vpred a na rušnej diaľnici pri Miláne predviedol Benitovi Mussolinimu energetické vlnové delo.

Podľa všetkého, aspoň podľa tejto historky, Mussolini požiadal svoju manželku Rachele, aby bola na diaľnici presne o 15.30 hod. Marconi spustil zariadenie a na viac ako 30 minút každé auto utrpelo úplný výpadok prúdu. Presne o 15:35 Marconi vypol zariadenie a všetky autá vrátane auta jeho manželky naštartovali.

Hovorí sa, že Mussolini bol s výsledkom veľmi spokojný a začal uvažovať o jeho použití ako zbrane. To sa nepáčilo pápežovi Piovi XI, ktorý sa o zariadenie začal zaujímať a mohol zabrániť ďalšiemu výskumu.

Podľa Bibliotecapleyades tieto štyri fotografie pochádzajú zo spisov Blue Book amerického letectva a zobrazujú „francúzske zariadenie lietajúceho taniera“, ktoré by malo byť jedným zo zariadení používaných Marconim a postavených v tajnom meste v Južnej Amerike. Je známe, že fotografie boli zhotovené v roku 1953.

V obave z následkov zo strany Vatikánu Marconi predstieral vlastnú smrť a potom sa v roku 1937 plavil na svojej jachte do Južnej Ameriky. Predpokladá sa, že Marconi so sebou vzal niektoré z najbystrejších mozgov talianskeho výskumu vrátane Fulcanlliho a Landiniho. Celkový počet je približne 98 vedcov, ktorí zmizli spolu s Marconim.

Ich konečným cieľom mala byť džungľa južnej Venezuely, kde vytvorili technologickú utópiu s motormi na voľnú energiu, Teslovou technológiou a dokonca novým typom lietadla, ktoré využívalo formu antigravitácie, ktorú mali zdokonaliť Marconi a Landini.

Práve v tomto tajnom meste by vedci zdokonalili mnohé z Teslových technológií a technológií voľnej energie, ktoré poznáme dnes. Venovali by sa aj mierovému využitiu týchto technológií a zostali by izolovaní od zvyšku spoločnosti, a to až dodnes. Pracujú v tieni, aby poskytli nové a aktualizované technológie, ktoré sú šetrné k životnému prostrediu.

Tento príbeh bol prvýkrát odhalený v knihe Roberta Charrouxa „Záhady Ánd“. V tejto knihe spomína, že o Cuidad Subterranea de los Andes sa dozvedel od mexického novinára Maria Rojasa Avendara, ktorý o meste počul „od Caracasu po Santiago“, čo Avendara podnietilo k ďalšiemu skúmaniu tohto príbehu.

Avendaro uviedol, že väčšina podrobných informácií o tajnom meste pochádza od muža menom Naisso Genovese, ktorý ho kontaktoval v súvislosti s jeho výskumom mesta. Genvoese bol Marconiho študentom a strávil s ním nejaký čas v meste. V čase, keď kontaktoval Avendara, Genovese pracoval ako učiteľ fyziky na škole v Baja California.

Genovese tvrdil, že v meste strávil niekoľko rokov a dokonca uverejnil správu o údajnej ceste na Mars pomocou lietajúceho taniera poháňaného Teslou/Marconim. V 50. rokoch 20. storočia opísal túto cestu vo veľmi vzácnej a úprimne povedané zvláštnej knihe s názvom „Môj výlet na Mars“. Kniha, ktorá síce nikdy nevyšla v angličtine, ale bola vydaná v mnohých iných jazykoch.

V rozhovore o meste s Avendarom Genovese povedal, že bolo postavené z Marconiho majetku. Marconi pred svojou smrťou previedol veľkú časť svojho majetku na tajné účty, ku ktorým sa dostal, aby získal potrebný materiál.

Genovese tiež tvrdil, že v roku 1946 vedci postavili obrovský kolektor kozmickej energie na základe Marconiho vylepšenia pôvodných Teslových návrhov. Uviedol aj podrobnosti o obrovskom a úžasnom výskumnom zariadení, ktoré vybudovali, pričom povedal, že je to pravdepodobne najväčšie laboratórium, aké kedy bolo na našej planéte postavené.

Genovese tvrdí, že v roku 1952 postavili nový typ lietadla s takmer neobmedzenou zásobou energie a vedci ho použili na preskúmanie takmer celej zemegule vrátane oceánov.

Lietadlo malo byť schopné zrýchliť až na 500 000 míľ za hodinu a bolo skonštruované z novej zliatiny, ktorá bola schopná odolať obrovským tlakom v hlbokých oceánoch, ako aj preletieť atmosférou extrémne vysokou rýchlosťou. Podľa neho jediným problémom zariadenia bolo zrýchlenie. Na tom vedci stále pracovali.

Naznačil, že zariadenie je schopné cestovať aj ku hviezdam, dokonca do vesmíru, a že bolo použité aj na návštevu rôznych planét v slnečnej sústave.

Od Genoveseho vieme, že tvrdil, že sa uskutočňovali pravidelné cesty na Mesiac a Mars. Z toho vyplýva, že na niektorom z týchto miest mohla byť zriadená základňa.

Avendaro sa potom Genoveseho opýtal na polohu tajného mesta. Genovese odpovedal, že sa nachádza na dne krátera, je z veľkej časti pod zemou a je vo výške takmer 13 000 stôp nad morom. (3962m)

Predpokladá sa, že mesto sa nachádza vo vyhasnutej sopke vo východných Andách, niekde v bolívijských alebo venezuelských horách.

Príbeh sa tu zrejme končí a žiadne ďalšie vyšetrovanie sa neuskutočnilo. Niektorí bádatelia špekulovali, že Tesla po tom, čo ho kontaktoval Marconi, predstieral svoju smrť a tiež sa vybral do magického mesta.

Je však skryté mesto špičkových technológií skutočne reálne? Vzhľadom na oblasť, kde sa má mesto skrývať, a vzhľadom na rozlohu a rozsiahlosť neprebádaných území v tomto regióne je celkom pravdepodobné, že by takéto mesto mohlo existovať.

Najmä ak tamojší vedci zdokonalili voľnú energiu a antigravitáciu. S týmito dvoma technologickými skokmi skutočne neexistuje žiadna hranica, čo by mohli dosiahnuť.

Je toto Cuidad Subterranea de los Andes alebo Podzemné mesto Ánd skutočné?

To sa pravdepodobne nikdy s istotou nedozvieme, ale zostáva jedným z najzáhadnejších a najtajomnejších skrytých miest z legiend. Ak je skutočné, určite malo mozgovú kapacitu na to, aby dosiahlo taký úžasný technologický pokrok, ale zatiaľ musí zostať strateným mestom.

Zdroj

Zdieľať článok