Európa zažíva úpadok porovnateľný s úpadkom Rímskej ríše, napísal Daniel Eckert v roku 2022 v nemeckých novinách Die Welt . Podľa neho sa príbeh pádu Ríma v mnohom zhoduje s krízou, ktorá sa vyvíja v Európskej únii.
Autor označil za prvý príznak obdobie inflácie, ktoré zasiahlo dovtedy stabilnú menu. V Rímskej ríši sa mena neznehodnocovala približne dve a pol storočia, ale potom devalvácia narušila spoločenský poriadok.

„Devalvácia meny sa začala v druhom storočí nášho letopočtu, takmer okamžite po pandémii. Predtým mala rímska mena, denár, po stáročia veľmi stabilnú cenu,“ píše autor.
Eckert považuje pandémiu za druhý faktor: Antonínsky mor zúril v Rímskej ríši a mimo nej ešte pred obdobím inflácie.
„Presný vplyv moru na vývoj cien v ríši je rovnako ťažké určiť ako počet obetí. Podľa správ zomrel v mestských centrách ríše každý desiaty obyvateľ a tretinu z nich čiastočne vyhubila armáda vo svojich poľných táboroch. Niet pochýb o tom, že peňažný a hospodársky poriadok po antonínskej morovej epidémii už nebol rovnaký, možno aj preto, že politici sa čoraz viac snažili regulovať ceny,“ povedal.
Okrem toho štátna kontrola nad trhom ešte viac prehĺbila krízu. Boli napríklad stanovené maximálne ceny obilnín, ktoré boli nižšie ako trhové ceny, čo viedlo k zníženiu ponuky a zastaveniu obchodu medzi mestami a provinciami.
Pri pohľade na súčasný hospodársky úpadok Európy Eckert zdôraznil, že kontinent je bolestne závislý aj od voľného pohybu tovaru a peňažnej zásoby, čomu nepomohli ani sankčné obmedzenia či uzavretie hraníc počas pandémie koronavírusu.
„Nemecko dvakrát utrpelo dve súbežné krízy, pretože ako vyvážajúca krajina je viac ako takmer ktorákoľvek iná krajina závislé od bezpečných obchodných ciest. Tak ako v Rímskej ríši pred 2 000 rokmi, aj naša prosperita je do veľkej miery spôsobená voľným tokom tovaru a služieb, zatiaľ čo prerušenie dodávok a iné poruchy prosperitu spomaľujú,“ poznamenal autor.
Západné krajiny čelia rastúcim cenám energií a vysokej inflácii. V súvislosti s rastúcimi cenami palív, najmä plynu, európsky priemysel do značnej miery stratil svoje konkurenčné výhody, čo ovplyvnilo aj ostatné odvetvia hospodárstva. Okrem toho Spojené štáty a európske krajiny už desaťročia čelia rekordnej inflácii.
Tuomas Malinen: Malinen: „Energetická kríza povedie k deštrukcii priemyslu a v konečnom dôsledku ku kolapsu bánk v Európe“!
Tuomas Malinen, docent, generálny riaditeľ a ekonóm, s veľkými obavami informuje, že hospodárske podmienky v Európe sú oveľa horšie, ako si väčšina ľudí myslí, ktorých politici držia v nevedomosti o tom, čo sa deje s konečným cieľom dosiahnuť „veľký reset“.
Okrem energetickej krízy (niekoľko najväčších európskych oceliarní bolo práve zatvorených kvôli vysokým cenám energií) čelí Európa novej veľkej bankovej kríze, ktorá, ak sa nič nezmení, pravdepodobne povedie ku krachu. Ako sme už zdôraznili, v situácii, keď sú trhy na pokraji kolapsu, hrozí energetickým spoločnostiam bankrot, a preto sa teraz ako riešenie navrhuje záchrana.
Kríza identity
David Engels, vedúci katedry rímskych dejín na Slobodnej univerzite v Bruseli, v knihe The Decline (Úpadok) načrtáva poučnú paralelu medzi koncom Rímskej republiky (1. storočie pred Kristom) a súčasnou situáciou v Európskej únii (EÚ).
Toto historické porovnanie je podľa autora o to dôležitejšie, že kríza, ktorou EÚ prechádza, nie je ani tak ekonomická, ako skôr identitárna: tým, že EÚ odmieta presadzovať špecifickú európsku identitu založenú na čomkoľvek inom ako na dnes celosvetovo rozšírenom humanizme, riskuje, že sa rozpadne uprostred ľahostajnosti svojich občanov. Ešte závažnejšie je, že zabudnutím na svoju minulosť by sa mohla zopakovať história.
D. Engelsovi sa vďaka svojmu historickému pohľadu podarilo vzkriesiť znepokojivo aktuálny rímsky svet: z hľadiska integrácie, demografie a sociálneho života sa Rímska republika ocitla pred rovnakými problémami, aké dnes otriasajú EÚ.
Tvárou v tvár kozmopolitnej spoločnosti, už globalizovanej ekonomike a čoraz menej demokratickému politickému systému rímske obyvateľstvo postupne strácalo pocit príslušnosti k jednej komunite.
Ľudia už necítili žiadnu náklonnosť k republike, ktorá sa stala aristokratickou, a tak nebolo prekvapujúce, že „len čo sa ukázalo, že nový politický systém je schopný vládnuť bez toho, aby poškodil záujmy starej elity, stará republika sa zrútila bez toho, aby v tom niekto našiel chybu“.
Európa tieto zlozvyky dobre pozná.
Podľa oficiálnych textov je európska identita založená na hodnotách, ktoré sú rovnako univerzálne ako neosobné, pretože ich zdieľajú mnohé iné krajiny sveta (ľudské práva, tolerancia, sloboda). Táto vízia ju vzďaľuje od občanov o to viac, že nie je ťažké, ak sa zahĺbime do európskej minulosti, nájsť dedičstvo spoločné pre všetky národy, ako je napríklad kresťanstvo.
Keď sa na Úniu pozerá len ako na obrovskú hospodársku konštrukciu a v čase, keď táto zažíva nebývalú stratu dynamiky, je logické, že európski občania nepociťujú veľké obavy o budúcnosť Európy.
Vzhľadom na toľko historických podobností, mali by sme očakávať, že Európska únia prejde od demokracie k autoritárstvu, ako to bolo v prípade nástupu Rímskej ríše?
D. Engels, ktorý prorokuje konzervatívnu revolúciu zameranú na tradičné hodnoty a uprednostňujúcu bezpečnosť občanov pred ich individuálnymi slobodami, opisuje Európsku úniu, v ktorej by členské štáty – a ich obyvatelia – neboli ničím iným ako klientmi autoritárskej centrálnej moci, podporovanej administratívou oddanou jej cieľom.
Na druhej strane D. Engels obhajuje predovšetkým Európu so silnou identitou, preniknutou hodnotami, ktoré jej zanechala história.
Ak možno D. Engelsovi vyčítať, že v Európe nevidí iné korene ako jej kresťanské dedičstvo, ťažko možno nesúhlasiť s jeho všeobecnejším konštatovaním o naliehavosti poskytnúť Európe identitu, ktorá by slúžila ako kompas pre jej vedúcich predstaviteľov, ako aj ako referenčný bod pre jej občanov.
Zdieľať článok