Pri akomkoľvek konflikte, probléme, nepokoji,strachu medzi dvoma ľuďmi je nutná komunikácia.

Poznáme to zo životných situácií, ktoré sa nám dejú ….,či už sú to priatelia, šéfovia, partneri, rodinní príslušníci, naše deti, rodičia je to jedno….

Čo zvykneme robiť v nepríjemných situáciách, kedy nie sme schopní postaviť sa čelom a povedať pravdu, čo cítim…., ak už cítim krivdu, ujmu, trápenie, nepochopenie, smútok, alebo nespokojnosť, a ovláda nás ten praobyčajný strach a my ani nevieme z čoho a prečo ?

Ale “on” je pán?

On nás ovláda, núti?

Ale…

My z neho robíme pána….

A tak sa, “trochu drzo” pýtam, kde je vtedy u vás Boh?

Nie je On pán?

Nemá on v našich životoch ním byť?

Pán a Boh?

Veď mu aj hovoríme Pán Boh.

Tak prečo je zrazu pán, pán Strach….?

Čo máme pri ovládaní strachom robiť?

Ako zvykneme reagovať?

Tajiť? Klamať?

Zametať veci pod koberec a tváriť sa, že nie sú?

Prehlušovať hlas vnútra ( duše) rozumom a činnosťou a organizáciou práce, len aby som na “to” nemyslel?

Neustálym útekom od pravdy a komunikácie a ak sa nedarí útek tak sa mení na útok, popieranie, zapieranie…..? Čoho?

Pravdy… ?

Akej?

Tej, ktorú cítime, ale nechceme (nedovolí nám to hlava ( poväčšine zo strachu))o nej hovoriť?

Takí sme….

Behom malej chvíle na základe konfliktu, kedy popierame pravdu, prestávame byť pánmi situácie, pánmi svojho života, stávame sa otrokmi tých iných síl prostredníctvom strachu, a potom sú “ oni” páni a ti nielen našeho života, ale i života našich najbližších keď strach zaťahujeme do denného života a nielen to…

Čo sa udeje?

Nielen to, že nie sme pánmi našich životov, sme schopní poprieť Boha….lebo ak sa bojíme pánom robíme zlo cez strach….

Boha na tu chvíľu pustime a opustíme….

Možno je to až moc tvrdo povedané….,

Ale máme si to uvedomiť, že:

toto sa deje bez nášho vedomia, ak nie sme vedomí a uvedomelí….

Toto sa deje vo chvíľach nespokojnosti, keď nekomunikujeme otvorene, skrývame, zametáme pod koberec, očakávame zlé výsledky, ne_veríme….

Až tak hlboko klesáne a ani si to neuvedomujeme…

Buďme si vedomí toho, akou silou narábame a aké je dôležité mať vieru v dobro, v pravdu, ktorá má a musí víťaziť.

Robme všetko preto, aby sme nikdy neutekali a ani neatakovali, neútočili….

Ale na druhú stranu vedeli sa za pravdu postaviť a brániť….

Buďme citoví i citliví….

Buďme chápaví a empatickí, ako sami k sebe, tak i k druhým …..

S láskou Tatiana Mintálová

Zdieľať článok