Veľakrát sme sa už ocitli v situáciách, že by sme najradšej zutekali, neriešili a mali pokoj. Pozorujúc život zisťujem, že mnohí z nás neriešia a čakajú, že sa to vyrieši „samo“, alebo to „vyhnije“ a nejako sa to utrasie atď.

Dokonca sa utiekame k tomu, že už nevieme riešiť, tak „vypneme zvuk“ a nekomunikujeme.

Len pozor, ak naozaj dôjde k procesu „vyhnívanie“, ocitneme sa zrazu (ani nebudeme vedieť ako) „v hnoji“ .

Bavíme sa o nečinnom čakaní, utekaní a neriešení, ale nemám na mysli čakanie, ako sa veci vyvinú, v prirodzenosti, neznásilňovaní chodu vecí, udalostí a nechanie ich im prirodzenému vývoju – TO JE SPRÁVNE.

Skôr sa chcem dotknúť témy úteku, strachov, nechcení, či pohodlnosti a v konečnom dôsledku LENIVOSTI DUCHA, pretože tá stojí za útekmi, ľahkovážnymi dobrodružstvami a pod..

Je jednoduchšie neriešť …….a žiť tu a terazteraz v zmysle hľadania chvíľkových pôžitkov, bez zodpovednosti, bez precítenia dôsledkov.Práve takýmto žitím (u_žitím) dosiahneme len ten “chvíľkový efekt” uspokojenia. Preto vyhľadávame neustále zmenu. A podstate nás, akoby zvonku už nič nedokáže trvalo uspokojiť. A tak hľadáme, blúdime, meníme a kde nič tu nič. Aj keď zvonku to vypadá dobre.

Ak to začneme vnímať, cítiť, prežívať, uvedomovať si a súčasne to začneme analyzovať, spustí sa “osobnostná kríza”….

Niekto napísal, že je to lenivý duch. Mne to príde trochu tvrdo napísané, lebo každá situácia je iná, každý človek je iný, okolnosti sú rozdielne a každý kráča, každý sa snaží ako vie a je to proces učenia sa cez skúsenosti.

Ak je niekde vo vnútri prázdnota, citový chlad, vyhorenie, zatrpknutosť…. a mnoho iného, ako dôsledok predchádzajúcich negatívnych skúseností, akoby sa človek “obrnil” a radšej potlačil, či uspal svojho DUCHA. A stal sa duchovne pohodlným. Prestal riešiť tu a teraz duchovne s vierou a zodpovednosťou, ale začal riešiť tu a teraz hmotne, bez viery s mnohými strachmi, schovávajúc sa za svojimi maskami, zčasti bez zodpovednosti.

Je to na obrovskú diskusiu, lebo opakujem každý človek i každá situácia je iná….

Ak je duch potlačený, v zmysle už nechcem cítiť, to bolí, už nechcem a nabudem prežívať, dosť, stačí, budem len užívať….po povrchu, bez hĺbky…. Potom….

človek s potlačeným duchom (stlačeným vz_duchom, nemôžem dýchať) zabúda žiť tu a teraz, nevie si užiť prítomnosť, lebo stále niekde lieta v hmotnej budúcnosti, stále „niečo“ hľadá, ale v podstate ani nevie čo vlastne a je nešťastný, lebo by chcel to a ono, keď to dostane tak zas je tam nepokoj, lebo už zase chce niečo iné.

Áno, je dôležité a nutné mať ciele a túžby, tie nás motivujú k pohybu dopredu. Nech sú ciele vysoké, ale nezabúdajme pri nich i na našu úlohu na Zemi, na to kam kráčame, čo chceme a prečo to chceme. Ak do cieľa dôjdeme užívajme, ďakujme a myslime i na iných.

Jednou z našich úloh je so všetkou silou a radosťou skrášľovať svoje okolie, zdokonaľovať, aby všetko okolo nás „kvitlo“, no často krát je pre nás pohodlnejšie zutekať a ísť cestou „jednoduchou“, kde sa nemusíme namáhať, nič riešiť, rozhodovať sa, starať sa atď.

No a toto je cesta k podporovaniu „lenivosti ducha“. Máme tendenciu, rýchlo veci meniť, lebo očakávame, že vždy to nové nám prinesie zlepšenie, skrášlenie, pokoj atď. (tak je to s prácou, s partnerom, miestami, jedlom atď. )

Dovolím si uviesť príklad z môjho života, ja sa hodnotím, že som poriadne pokroková, vítam zmeny akéhokoľvek druhu (zdôrazňujem slovo VÍTAM, nie VYHĽADÁVAM), ale keď prídu zmeny samy v prirodzenosti chodu života, nič neznásilňujem , ale napríklad v jedle alebo iných drobnostiach som „poriadna konzerva“ keď mám niečo rada, nebudem to meniť, lebo je tam moja 100 % spokojnosť a to nové môže byť (a väčšinou aj je ) horšie.

Skúsme teda zotrvať na mieste v situáciách, neutekať, správne zužitkovať a spracovať veci, udalosti, ľudí, informácie (jednoducho, všetko, čo nám skrížilo cestu ) RIEŠIŤ a ak sa budeme dobre pozerať a budeme vnímaví, zistíme, že sa deje jeden zázrak za druhým .

Aby sme mohli niečo použiť, musíme to dôkladne poznať – tak je to nielen s vecami, nástrojmi, ale i s udalosťami (pozn. – manipulátori dobre vedia, že takto to funguje i s ľuďmi .

Len duchovná lenivosť nehľadá a nedbá na to, „čo bolo dané“,

len duchovná lenivosť núti človeka ľutovať sa,

len duchovná lenivosť sa nesnaží vidieť krásu a poučenie vo všetkom,

len duchovná lenivosť núti človeka nič nerobiť, nič nemeniť, stagnovať,

len duchovná lenivosť núti človeka robiť všetko a zároveň nič ( v zmysle prelietavosti a nestálosti, nestability a prázdnoty duše),

len duchovná lenivosť núti človeka utekať, namiesto toho, aby riešil, zdokonaľoval seba, rástol a skrášľoval, vzťahy, prostredie.

Často hľadáme v ZMENE ZLEPŠENIE

a teda –

hľadáme svoje šťastie vo všetkom, čo je pre nás nie moje, ale cudzie.

Dávajme si pozor, aby sme neboli v pozícii „ľahkovážnych dobrodruhov“, ktorí vkladajú najväčšiu nádej do zmeny (pričom nevidia do čoho sa rútia), nevedia, čo si majú počať s tým, čo im bolo dané a môžeme teda konštatovať , že vtedy takému človeku CHÝBA VÁŽNE ZODPOVEDNÉ CHCENIE I SCHOPNOSTI RIEŠIŤ (tu a teraz).

Poznajme teda najprv poriadne sami seba a využívajme všetko čo nám „bolo dané“ a používajme to tak, aby všetko bol na prospech nám i okoliu.

Pozor aby sme sa nenaháňali za „márnymi vecami“ a pritom nevideli „zlato“ , ktoré nám príde do rúk a my mysliac si, že sú to nepotrebné „zaťažujúce šutre“ na ceste, ktoré nás zdržujú ich ľahkovážne a rýchlo odhadzujeme.

Pokúsme sa žiť radostne a nekonfliktne.

Krásny deň – vstrebávajme informácie, nevyhýbajme sa ľuďom, udalostiam, situáciám, buďme vnímaví, silní a riešme!

Nebojme sa DOSTANEME!

Bez strachov a s VIEROU!

S Láskou Tatiana

Zdieľať článok