Väčšinová odpoveď: „TO SA NEDÁ“
Prečo? Lebo je jednoduchšie takto žiť – nehľadať spôsoby, ale udávať dôvody a k tomu silno argumentovať. To udržiava v nečinnosti a v starom, tam je bezpečne a poznano – bezprekvapivo, beziluzórne až deziluzórne, obyčajno, ba až nudno, ale… , bezpečno. Bez námahy, tá bolí.
Je tu istota, ale v tej istote sa jedného dňa začneme topiť vo vlastnej neistote a prídu otázky: Ako? Kedy? Prečo? Čo chcem? To sa nedá….
A sme zas na začiatku 🙂
Všetci poznáme stavy – raz sme hore, raz sme dole, ako na hojdačke. Pýtame sa: „Čím to je? Kým to je? Kto je za to vinný, že nie sme stále spokojní a šťastní? Dá sa to vôbec?“
Niektorí by mi povedali, že je to osud, iní, že je to zákon „hore – dolu“, iste by mnohí konštatovali „to je sám život“.
Ale kto je za to vinný, že nie som v pohode?
Hľadáme vinníka stále mimo seba – sused, priateľ, manžel, svokra, šéf, osud, Boh…..
Riešime….analyzujeme…. vymýšľame…, ale hlavne stojíme…..
Neustále v časoch „horších“ (schválene nepíšem zlých 🙂, sú len menej ako dobré 🙂 ) sa donekonečna pýtame prečo a ako? A zaspievajme si titulnú pieseň z filmu Nekonečný príbeh 🙂. Prečo? Lebo….
Lebo hľadáme seba a svoje šťastie mimo seba.
Nikto nepríde len tak a nebude nás chváliť, ak sa neznášame.
Nikto nebude schopný nám poďakovať, ak si my sami nedokážeme byť vďační, respektíve vážiť si seba a uznať v sebe, že to čo robím, je správne, chcem to a viem, čo robím i prečo to robím. Nečakajme že nám to niekto potvrdí.
Nikto nám nebude pomáhať, ak: si nedokážeme popýtať, ak sa nedokážeme otvoriť, ak nedokážeme prijať, ak nedokážeme dať, ak…. tak….
Nikto nás nebude dvíhať, ak v čase krízy kopeme, hryzieme a strhávame dole v „boji o život“ (keď sa topíme v situačnej realite každodennosti). Splývajme, plyňme, nechajme sa unášať, nadnášať a v odovzdanosti a pokore sa iste niekto nájde, kto nás zbadá a vytiahne.
Nikto nás nebude obdivovať, ak sa necítim obdivu_HODNÝ – ak sa necítim dosť dobrý, ak sa necítim , že si zaslúžim, jednoducho AK SA NECÍTIM (ne_rozumiem si) (nie rozumom, ale svojou dušou, podstatou, sebou, ak ne_pre_žijem to svetlé bohatstvo vo mne)
Nikto neurobí pre nás nič výnimočné, ak sa cítiš obyčajne. Ak sa chceme cítiť ne_obyčajne robme sami pre seba neobyčajné veci, vystúpme z rutinného spôsobu života, vybočme zo zaužívaných koľají a urobme niečo, čím šokujme hlavne nás samých (iných nepotrebujeme šokovať, to nie je účel, ani cesta, šokovanie sa udeje aj bez chcenia, ako vedľajší produkt vlastného prekvapovania a novôt 🙂)
V sebe si „nikto“ a chceš aby pohľad na teba bol „on/ona je NIEKTO“?
Spamätaj sa! Pán/Pani NIKTO je mŕtvy/a – nežije – a ty – chodíš, dýchaš, myslíš, ale hlavne cítiš – TY SI!!!! Prestaň sa ľutovať!
Necíť sa neviditeľný/á, keď si videný/á (každodennou činnosťou i nečinnosťou), vedomý/á (seba a toho kto i aký/á si)! Daj si sám/a a dajú ti i druhí!
Chceš uznanie? Uznaj sa! Musí nastať SEBApoznanie, k tomu vlastné priznanie a zrodí sa uznanie..
Chceme život plný prekvapení, a pritom prekvapenia ne_znášame, ne_unášame. Prekvapenia vyžadujú pružnosť, prispôsobenie sa, flexibilitu, poddanosť…. – plávajme teda, v prirodzenosti bez zaťaženia…
Zhadzujme putá a zbavujme sa všetkého čo nás púta, všetkého čo zatieňuje naše vnímanie, všetkého, čo kalí náš jasný pohľad na vec, všetkého, čo nás drží pri DNE, i toho, čo nás ťahá ku dnu.
A toho, čo nás vedie k sebe – DNU – toho sa držme, s tým sa viažme, vo vzájomnej podpore, opore prekonáme nedozierne prevýšenia a dosiahneme „nedosiahnuteľné“ vrcholy, všetko to, čo si ani nedokážeme predstaviť, že by sme zvládli sami a sny sa môžu stať, ba stanú skutočnosťou…. TO UŹ JE!
Ako sa spieva v piesni „Never Ending Story“ : „Dotknout se hvězd, letět fantazií, snít sen a co uvidíš se stane….“
Pokiaľ máme vnímanie, prežitie, precítenie krás a sveta svetla, On rastie. Ničota a temnota sa množí a zväčšuje strachom a nevierou. NEŽIVME JU! NIKDY NEZVÍŤAZÍ! Zmizne!
Tatiana

Zdieľať článok