Neberme na seba masky. Keď príliš dlho hráme, stávame sa nimi, maskami. Stávame sa tým, čo hráme … zabíjame tak svoju SKUTOČNOSŤ, dušu, seba. Zostáva po nás i v nás len prázdno a jedno veľké divadlo. Ak hráme so zlými hercami, ktorí nezvládajú svoje role, hráme i za nich, stávame sa nimi, berieme, preberáme, Zžívame sa….
Výsledok?
Chaos, strata seba. Kto vlastne som?
Divadlo plné pretvárok, predpokladov, hypotetických okolností a hypotetických príprav na hypotetické situácie, hranie rolí i za druhých.
Tvári sa to ako sloboda, zábava, nadhľad a v skutočnosti sa postupne, nebadane stávame otrokmi cirkusu (Nerovho cirkusu).
Prišli sme o slobodu.
Buďme autentickí, skutoční, zbavme sa strachov byť sami sebou, zbavme sa strachov, že budeme odsúdení, odvrhnutí, neprijatí.
Strhnime masky, búrajme.. …búrajme hradby obmedzení, zbavujme sa starého.
Všetko musí byť nové, to je znovuzrodenie z Ducha, Fénix z popola povstaný…
Konajme tu a teraz….
Pekný deň plný odhodlaní, zápalu a rozhodnutí…
S Láskou Tatiana

Zdieľať článok