Nenechajme si vziať svetlo

mar 10, 2023 | Duchovné pravdy, Úvahy

Tento článok je nadväzujúci a dopĺňajúci článok predošlý, ktorý pojednával o potrebe obklopenia sa svetlom. Tak ako je totiž dôležité obklopovať sa svetlom, tak je rovnako dôležité udržať si toto svetlo, keď som ho našiel.

Žijeme naozaj v ťažkej hmote, ktorá zabíja všetko, čo je čo i len o kúsok pozdvihnuté nad hmotu. Temno neúprosne siaha po každom, kto sa opováži vymaniť z matrixu tohto sveta. Preto ak sa mu nepodarí odkloniť dušu človeka ešte pred začiatkom cesty, bude pokračovať v tom, aby dušu priviedlo späť dolu, kam ju chce mať. Preto bude útočiť cez naše slabé miesta, či už cez naše myšlienky alebo druhých ľudí, impulzov zvonku, aby nám uškodilo a my sme stratili napojenie a tým pádom vibrovali v nižších vibračných vzorcoch, z ktorých sa ono nasycuje a rastie na sile.
Preto nájdenie svetla je len jedna časť cesty, tá druhá je udržať si toto svetlo. Musíme byť jednoducho bdelí a neustále byť citovo živí. Podľa zákona duchovného pohybu totiž to, čo nevyvíja pohyb, to nenapreduje vpred. V tomto prípade to navyše znamená ľahké podľahnutie vplyvu falošného princípu. Keď už raz v sebe zažneme tú žiaru, musíme ju svojím cítením udržiavať zažnutú. Musíme sa pozorovať, čo nás dokáže stiahnuť do nízkych vibrácií a škodlivých rozumových vzorcov. Pokiaľ niečo také nájdeme, mali by sme sa snažiť vyriešiť príčinu. Pokiaľ vo mne napríklad ľahko niečo vzbudí hnev, potrebujem zapracovať na tom, aby som si to príliš nebral k srdcu, aby som sa dokázal sústrediť na niečo krajšie a jednoducho sa naučil prestať rozčuľovať nad niečím, čo za to ani nestojí. Musím sa udržiavať v harmónií a krotiť emócie a myšlienky takým spôsobom, aby ma neovládli. Pokiaľ sa nechám príliš niečím ovládnuť, či už spomínaním hnevom, alebo napríklad smútkom, ľútosťou, aroganciou, alebo aj prílišnou láskou atď. atď. , tak strácam spojenie s božským princípom a uzatváram sa pred prúdením svetla zhora. Staviam mu tým zátarasy, aby nemohlo voľne tiecť do mojej duše. Mali by sme byť na pozore, komu dám svoju energiu, koľko mu jej dám a kedy. Taktiež čo, alebo kto mi tú energiu berie, a prečo to dovoľujem. Preto je dôležitou súčasťou správnej cesty obrnenie svojej duše. Pokiaľ chcem správne kráčať duchovne, potrebujem si osvojiť ráznosť ducha.
To znamená, že musím stáť pevne, neohrozene v otázkach viery a svetla a musím rázne odmietnuť všetko nečisté, čo sa snaží ku mne priblížiť.

Predstavme si napríklad smútok (ale aj ktorúkoľvek emóciu/myšlienku) ako veľký kúdol čiernej energie, ktorá vyzerá naozaj mocne a silno, a preto zakaždým, keď nás navštívi, my sa jej poddáme. Hoc to môže byť smútok aj z malichernosti, ale pokiaľ sme náchylní upadnúť do smútku, je v podstate jedno, aká je príčina. Tento smútok jednoducho dobre vie, že my sa mu ľahko poddáme, a preto sa s radosťou neustále vracia, aby sa u nás nasýtil. On si na nás dovolí práve preto, že ho pozývame, aj keď si možno hovoríme, že to tak predsa nie je. Možno aj povieme smútku, že ho nechceme a prajeme si, aby odišiel, lenže ak náš postoj nemá v sebe silu, tak to nebude mať až taký účinok. Je to ako by sme mu nesmelo hovorili: „Môžeš prosím ťa odísť? Radšej by som si prial radosť, než teba, ak sa nenahneváš.“ Miesto toho je potrebné rázne sa postaviť do svetla a neohrozene ukázať smútku, že už nie je môj pán. Musíme dupnúť nohou a uvedomiť si, že pokiaľ stojím správne vo svetle, nemusím sa báť tohto kúdolu, pretože stojím v Božej sile. Vtedy akoby som hovoril: „Tak rýchlo ako si sa tu objavil, tak rýchlo aj zmizni! Tam sú dvere, a ak neodídeš, vlastnoručne ťa vykopnem!“ A smútok sa zľakne tohto nášho postoja, a tak prestane chodiť na nepozvané návštevy. Hoc to bude aj skúšať, nezmôže nič proti Božiemu brneniu, ktoré sme si nasadili.

Dôležité je tiež odstrániť nepozvaného hosťa čo najrýchlejšie. Čím skôr to urobím, tým je to pre mňa jednoduchšie. Nesmiem dopustiť, aby som mu venoval svoju pozornosť, pretože tým sa vkradne do mojej duše. Pokiaľ by som sa začal zaoberať smútkom, rozmýšľať čo tu robí a odkiaľ prišiel, tak sa ani nenazdám, a ovládne ma. Dôležité je hneď keď niečo také spozorujem, vykopnúť to a najlepšie si to vôbec ani nepripustiť. Je potrebné sa odovzdať svetlu a prestať uznávať a posilňovať všetko, čo svetlu nepatrí. Ráznosť je veľmi dôležitá, nie len kvôli boju s našimi slabosťami, ale je to jednoducho spôsob, ako budeme stáť pevne v tomto bytí. Táto ráznosť dodáva našej duši potrebnú silu. Týmto zapustím pevné korene. Je dôležité vedieť sa ohýbať vo vetre, veď život prináša najrozličnejšie situácie, avšak takisto je dôležité byť pevne zakotvený v tom správnom podloží, pretože v opačnom prípade ma vietor môže zlomiť alebo odviať úplne preč.

Aj medzi ľuďmi môžeme v rôznych situáciách pozorovať, že niekto má väčšiu vnútornú silu ako iní. Pokiaľ by sa vás dvaja ľudia snažili presvedčiť o tej istej veci, každému by sa v tom vodilo rozdielne. Záleží to od zanietenia dotyčného pre vec, teda jeho presvedčeniu. Pokiaľ by mu to bolo viac menej ľahostajné, tak by tak vyzerala aj jeho „presviedčacia“ energia. Avšak ten, ktorý si za svojím rázne stojí a je o tom presvedčený, ten má väčšiu šancu presvedčiť svojou energiou niekoho iného. Každý je vnútorne inak uspôsobený, to však nemení nič na tom, že silné a rázne presvedčenie, ktoré navyše vyviera z čistého prameňa, má veľkú moc. Žiaľ ráznosť sa dá nadobudnúť aj pri nie čistom presvedčení, preto by mala ráznosť prichádzať pri osvojení si svetlého spôsobu života. Ráznosť čistého cítenia je však najmocnejšia a je to najúčinnejšia zbraň proti všetkému temnému! Preto je dôležité nie len žiariť, ale aj žiariť silno! Sviečku je totiž jednoduchšie zhasnúť, ako obrovský plameň.

Pokiaľ v sebe správne prebudím svoj cit, nájdem svetlo a pokiaľ tento cit budem udržiavať živý, nikdy toto svetlo nestratím. Je to jediná cesta ako stáť duchovne správne v tomto svete. Prijmime do svojej duše Božie svetlo a držme sa ho ako kliešť!

Daniel

Zdieľať článok

Obklopme sa svetlom

mar 4, 2023 | Duchovné pravdy, Úvahy

Ten kto hľadá svetlo, potrebuje na začiatku cesty urobiť jednu dôležitú vec a to obklopiť sa tým, čo hľadá; teda obklopiť sa svetlom. Na začiatku cesty je to mimoriadne dôležitá vec a vysvetlím prečo to tak je.

Človek, ktorý sa chce vymaniť zo zovretia materialistického života to má ťažké, pretože lákadlá sú na každom kroku a majú dnes naozaj veľkú silu. Pre toho, kto už dosiahol určitý vnútorný posun je jednoduchšie tvoriť a prijímať do svojej duše svetlo, pretože ho už spoznal a žije s ním. Nie je to samozrejme ani pre takého človeka niečo samozrejmé, pretože temnota neustáva v boji o stiahnutie všetkého, čo sa chce pozdvihnúť nahor. Zároveň každé dosiahnutie vyššieho stupienka duchovnej zrelosti vyžaduje neustále vyvíjanie snahy, aby sa tam človek aj udržal. Nie je to nejaká hranica, ktorú keď človek prekročí, tak má hotovo, ale musí neustále vyvíjať vnútornú žiaru, aby si udržal svoje vysoké miesto. Čím vyššie sa nachádza, tým väčší pohyb musí vyvíjať, pretože pohyb je základom duchovného života. Pokiaľ však takýto človek vyvíja snahu, je to preňho podstatne jednoduchšie ako pre toho, kto je len na začiatku cesty hľadania svetla, pretože nemá oporu, ktorú má človek stojaci vo svetle. Ten, kto spoznal svetlo už vie, čo to je, aké je a ako ho nájsť, zatiaľ čo hľadajúci pátra po niečom, čo mu je neznáme. Nemá v sebe vybudovaný chrám svetla, ktorý ho poháňa. Nemá zostrojený vlastný pohon, ale musí sa spoliehať na pohonné látky zvonku. Keď duša zažiari silným chcením po niečom ušľachtilom, tak je v podstate jedno v akom úseku cesty sa nachádza, pretože čistota a sila jej chcenia je ten pohon a to jediné, čo je potrebné na jej výprave životom.

Povedzme si však pravdu, že v drvivej väčšine je to tak, že duša potrebuje pomoci a vedenie zvonku, pretože okolitý svet je príliš vzdialený od svetla a teda plný impulzov, ktoré komplikujú až znemožňujú cestu nahor. Každý človek má iný prah toho, kedy sa nechá ovplyvniť ľuďmi a udalosťami okolo seba, no vo všeobecnosti možno povedať, že človek sa stáva tým, čo ho obklopuje. Najväčšie programovanie človeka sa deje v jeho detstve, no ani v jeho zrelých a vedomých rokoch sa nedeje inak a človek tomu ľahko podľahne, pokiaľ sám v sebe nenašiel svetlo, ktoré by mu ukazovalo, čo je správne. Pokiaľ však toto svetlo nie len nájde, ale vybuduje si z neho pevnú oporu, vieru a ochranu pred všetkým neušľachtilým útočiacim zo všetkých strán, dovtedy by sa mal snažiť čo najviac obklopovať svetlom zvonku. To znamená napríklad čítať texty ako tieto. Znamená to tiež vyhradiť si čas na úprimnú modlitbu, pri ktorej sa otvára ľudská duša a znamená to tiež aj v myšlienkach počas dňa dumať o svetle a poznatkoch, ktoré som prijal, alebo aj o tom, čo mi ešte nie je úplne jasné. Nestačí jednoducho prečítať si text ako je tento, následne naň zabudnúť a žiť ďalej výhradne rozumovo a hmotne. Musím tam byť snaha a zápal.

Nájdime si čas pre svoju dušu, nájdime si čas pre Boha. Pretože v opačnom prípade nás sila materalisticky založeného sveta môže ľahko strhnúť nadol. Konečným cieľom na ceste nahor je nájdenie a udržiavanie vnútornej žiary v sebe, ktorá nás bude poháňať. K tomu nám napomôže práve obklopovanie sa všetkým svetlým, pretože je to potrava pre našu dušu. Aj ten, ktorý už svetlo našiel, sa neustále obklopuje tým, čím žiari jeho duch. Na začiatku je to však najpotrebnejšie, pretože je to zlomové obdobie, kedy sa duša snaží pretrhnúť putá a stúpať nahor. Vtedy je to pre človeka najdôležitejšie obdobie, pretože má možnosť prehodiť výhybku svojho osudu. Temno si to dobre uvedomuje a preto tiež vtedy bojuje o dušu tohto človeka. Jeho prebudením totižto nielenže stratí možnosť toho, že sa nasýti, keď tento človek vibruje v nízkych energiách, ale vystavuje svoju moc a postavenie riziku, že táto duša môže priniesť do tohto sveta značnú časť svetla. Dnes je duchovne založený človek, ktorý stojí správne vo svetle rarita, a preto je to pre temno tak ohrozujúce. Každá skutočne prebudená duša má totižto moc preklopiť misky váh.

Ako sa obklopovať svetlom?

Začať sa môže už len prostou modlitbou, pri ktorej sa modlím z duše a tým sa otváram svetlým prúdom. Nemá to byť len odriekanie slov, ale má byť pritom skutočne zapojený cit, takže kľudne to môže byť z vlastných slov alebo dokonca bez slov, keďže skutočná modlitba vychádza z citového prežívania. Ďakovná modlitba je úžasný prostriedok na pozdvihnutie svojho bytia. Úprimná vďaka už len z prostého žitia človeka spája so svetlom a vzbudzuje v ňom zdravé cítenie a pokoru. Ďalším prostriedkom na kultivovaní svetla v sebe je myšlienková práca. Cesta za svetlom nie je predsa o sústredení sa na svoju dušu a vypnutí svojho rozumu, ale je to práve tak o zušľachtení nášho zmýšľania. Preto je dôležité udržovať krb svojich myšlienok čistý. Čisto budeme zmýšľať a čistota nás obklopí. Čím viac sa budeme v myšlienkach zaoberať svetlými vecami, tým viac začnú takéto myšlienky vytláčať tie zakalené až nečisté a zároveň za tým zacelia štrbiny, cez ktoré sa doteraz dostávali práve tie zakalené. Pokiaľ čítate texty ako sú tie moje, snažte sa pri čítaní slov skutočne prežívať to, čo sa vám tu ponúka. Snažte sa to preciťovať dušou a nechať to v mlčaní znieť vo vnútri, kým sa vám to nestane pravdou. Svetlo prúdiace z týchto článkov vás totižto pohladí iba vtedy, keď sa tomu vnútorne otvoríte a stane sa to vašou pravdou až vtedy, keď to v sebe prežijete. Dôležité je skúmať, hľadať, preciťovať… To je správne duchovné napredovanie a zároveň obklopovanie sa svetlom.

Keď sa jednoducho budeme snažiť o hľadanie svetla a jeho prijatie do svojej duše aj mysle, sme na správnej ceste a už zostane len otázkou času, kedy sa nám to skutočne podarí. Obklopujme sa preto svetlom, svetlo nás naplní a následne začneme sami žiariť týmto svetlom a vyžarovať ho do svojho okolia. Možno ani nebudeme tušiť, že niektorá duša v našom okolí podvedome zachytila túto žiaru a vyvinie snahu tiež toto netušené bohatstvo vlastniť.

Daniel

Zdieľať článok