Máme obdobie veľkých tlakov, ako vnútorných, tak i vonkajších a mám pocit, že nás to „BOMBARDUJE“ zo všetkých strán a na všetkých úrovniach. Len čo zvládneme jedno, resp. nezvládneme, už tu je niečo ďalšie a previerka za previerkou našej ostražitosti, bdelosti, sily, múdrosti, nezlomnosti, nezmäkčilosti, ale i žitia pravdy.
No čo nám poviem, máme čo robiť.
K tomu choroby, ak ne vážne, tak aspoň virózy, závrate a neschopnosti dýchať. Sme tlačení k zastaveniu, hodnoteniu, prehodnoteniu a zmene. Čím rýchlejšie pochopenie a prijatie, tým rýchlejšia úľava a vyslobodenie z bezmocnosti – nemocnosti (nemám moc nad…) a teda choroby (nemoci).
Je veľmi dôležité obdobie. Ale povieme si, každý deň je dôležitý!
Áno, ale, ….sú špeciálne dni – kedy sme obdarovávaní „zhora“.
Mnohé sa deje pravidelne a stále a teda to, čo je pre nás mnohých pravidelné, stále a nemenné a mali by sme byť šťastní a ďakovať, lebo nám to dáva istotu, pevnosť, pokoj a môžeme sa spoľahnúť, že je možné aj niečo pustiť, nemusím všetko ja sám, ja…, lebo niekto niekde, niečo za nás…, tak sa to pravidelným, stálym, opakovaným a nemenným spôsobom stáva automatické. Je to samozrejmosť.
Má to tratiť na cene? Má to tratiť na chuti vzdávať vďaku? Nezasluhuje si to o to väčšiu úctu a vďaku?
Deje sa to „automaticky“, „je to samozrejmosť“.
Stačí v bežnom živote prestať variť, prať, upratovať, chodiť po vlastných nohách, rozprávať, konať a v každej jednej domácnosti je KATASTROFA na svete a to sú len „obyčajné“ bežné maličkosti a samozrejmosti a akú majú cenu, keď „zrazu“ nie sú.
Zamyslime sa. Ako to máme?
Áno, je mnohé pre mňa samozrejmosť, alebo nie?
Vidím, vnímam, zamýšľam sa?
Alebo musím byť skutočne vystavený enormnému tlaku, aby som pochopil a zmenil.
Niekto hľadá dobrodružstvo…
Tak sa pozrime na príklad – že hrozí pád meteoritu a celá Zem bude zničená.
Je to dostatočná a silná a burcujúca zmena v nemennom systéme, aby sme sa cítili dobrodružne?
Musíme byť naozaj až v ohrození života a v pocite straty existencie, aby sme si denno, denne vážili čo máme a dokázali za to skutočne s pokorou poďakovať?
Dokážem prosiť druhých o čokoľvek? Učme sa pýtať, prijímať a aj ďakovať.
Za to, čo tu je „automaticky“ – aj bez prosby.
Stačilo by, len raz „neprisunúť“. A bolo by.
Nie je potrebné, aby sme prežívali vychovávanie tlakom, nemohúcnosťou a strádaním, stačí si uvedomiť a uvedomovať.
Potom už nemusíme byť „vychovávaní“ „šokom“.
Stávajme sa vedomými a uvedomelými a aj okolnosti sa budú meniť. Verte…
No a ešte k týmto posledným májovým dňom…
Nech sú to dni príprav. Tak ako máj je Lásky čas, tak aj z Lásky k stvoreniu je nám zhora vylievaná Sila, aby sme boli schopní fungovania a existencie počas celého roku.
Preto v tento čas plný milostí sa blížime k momentu vyliatia a my pocitovo vnímame, že ideme na „kyslíkový dlh“, z posledných síl, a dolujeme zo seba už to skutočne posledné, čo máme.
Preto, tesne pred týmto obdobím sa často hovorí aj o jarnej únave. Sme oslabení a „náchylní“ na….
Takže, pripravujme svoje vnútra na výlev čistej energie Sily, Svetla, Lásky z tej bublajúcej nádoby večného života, ktorú tak úporne všetci hľadajú.
Buďme si v pokore vedomí, že keby sa nám z rozhodnutia niekoho iného nedostalo, neboli by sme, resp. boli by sme „živí mŕtvi“, či „mŕtvi živí“.
Pestujme v sebe vďaku. Vďaku za všetko, aj za to, čo v určitej chvíli vidíme, či vnímame ako málo. Pre niekoho je to naše málo všetko. Je to len uhol pohľadu.
Máme posledných 10 dní. Je na nás, ako ich využijeme.
V Láske? V slobode? V radosti? Vo viere a v nádeji? V pokornom odovzdaní a prijatí, ale aktívnom konaní a zapálení pre pravdivé a skutočné?
Ako cítim a prežívam, tak aj myslím, ako myslím tak aj hovorím a ako hovorím, tak aj konám.
Nech je zosúladené a ujednotené všetko na všetkých úrovniach.
Sme toho schopní? Dokážeme to? Zvládneme to?
To je triedenie.
Robme každú sekundu všetko preto, aby sme boli hodní (mali tú česť), boli hodní (dobrí), boli vhodní (pripravení na prijatie)
Len tomu je naliate, kto je schopný prijať.
Len toľko je naliate, koľko je schopný prijať.
Len také je naliate aké je schopný prijať.
Pracujme na sebe nech sme skvelí, už sme, ale každý jeden deň môžeme byť lepší a lepší, vždy je kam ísť. Dobro v pravde v láske a spravodlivosti nemá rozmer. Učme sa žiť a byť ľuďmi za akých nás považujú tí, ktorí nás milujú.
Krásny dník plný výziev a odhodlania v konaní.
Tatiana

Zdieľať článok