Každý nový deň, každé ráno, nás čaká niečo nové. Striedajú sa príjemné udalosti s tými menej príjemnými, ako starosti, smútky, bolesti a pod.
Tie zlé, si plne uvedomujeme, ale vyvstáva otázka, či si uvedomujeme ten „bežný“ „normálny“ deň – bežný, normálny život, keď nás nič nebolí, nie sme nemohúci, máme „relatívne všetko“….
Sme vďační za každé nové ráno? Ďakujeme smerom hore že vôbec je tak, ako je? Uvedomujeme si, že môže byť ešte horšie? Vždy je možnosť ísť smerom dole na dno, aj keď máte pocit, že ste tam, vždy sa dá ísť hlbšie a rovnako to ale platí i smerom hore
Často neprijímame život taký aký je, sťažujeme sa, reptáme a nevážime si to, čo máme. Až keď o to prídeme, sme schopní si uvedomiť chybu a nevďačnosť (aj to iba niektorí 🙂 )
Väčšinou dochádza k uvedomenie cez chorobu, ktorá nás robí NEMOCNÝMI – BEZMOCNÝMI – nemáme moc nad sebou, nad životom atď…
Spomeňme si na to, keď sme si zlomili ruku, alebo nohu, alebo nás seklo v chrbte alebo….
Až vtedy sme si uvedomili svoju bezmocnosť a svoju odkázanosť na pomoc druhých.
Je nutné, aby sme AŽ cez bolesť dochádzali k uvedomeniu? Naozaj musia prísť až tvrdé rany a musíme „padnúť na hubku“? Naozaj potrebujeme až utrpenie, aby nás to primälo k zmene? Naozaj len v utrpení sa rodí nový život? (Keby sa potom dalo tak rýchlo pomôcť, ale často sa dá až po vytrpení a uvedomení….)
NEMUSÍME….
Skúsme byť múdrejší a uvedomelejší a ísť cestou zvedavosti a pozorovania, vnímania počúvania, ako cestou utrpenia.
Buďme skromní a vážme si to čo máme (tým nechcem povedať že nemáme mať túžby a ciele, len buďme vďační za … …. ) (za všetko ).
S Láskou Tatiana.

Zdieľať článok