Ľudský duch vedený svetlými nitkami je človek, ktorý sa snaží žiť na praobraz Boží. Nie snáď na priamy obraz Boha, lebo on tróni vysoko nad nami, no ako vzdialená podoba jeho Svetla a Lásky, ktorou on je. Je to človek, ktorý si nenechá diktovať rozumom, ale nechá sa viesť niečím netušením a nehmotným, čo bije v jadre jeho bytosti. Samozrejme, používa svoj rozum každodenne na riešenie problémov a na realizáciu v hmotnom svete, no na to, aby naplnil svoj pravý účel bytia, na to je vedený svojím duchom, ktorý prežaruje aj jeho rozum a dodáva mu inšpirácie a pohnútky k uskutočneniu ušľachtilých cieľov. Kráča s hlavou vztýčenou nahor k svetlu a necháva na seba pôsobiť svetlé nitky, ktoré sú nad nami všetkými, len my sa pred nimi zatvárame. A pritom každý môžeme piť z prameňa večnej sily a svetla, keby sme len chceli! Boh svojím pôsobením vytvára a necháva do stvorenia prúdiť silu, vďaka ktorej sa všetko udržiava v pohybe. Táto sila nestráca na svojom pôsobení a je ochotná uľahčiť bytie každému, kto ju dokáže prijať a zúžitkovať pre svoje pôsobenie na Zemi.

Dnes väčšina žije v šedej hmle vlastných slabostí, prianí a skreslených pohľadov na otázky života a bytia ako takého. človek vedený duchovnými nitkami je však povznesený nad tieto hmlisté mračná a dokáže veci vidieť také, aké skutočne sú. Tisícoraké sú spôsoby nazerania na svet, no len jedna pravda v dôležitých otázkach určená je pre nás všetkých ako lano, po ktorom môžeme šplhať do nebies. Každý ma iný spôsob lezeckej techniky, no cieľ je rovnaký. Je veľká lož, že je mnoho právd a ich interpretácií. Pravda je len jedna ale len málo z nej čerpá a podľa nej žije. Hmla nám nedovolí stúpať nahor, pretože cez hmlu pochopiteľne nevidíme cestu. Presnejšie sa o ňu ani nezaujímame, pretože pokiaľ sme celý život poznali iba túto hmlu, tak nemáme ani tušenia, že za tou hmlou sú ďalšie nezmerateľné svety, ďalšie stupienky stvorenia, po ktorých môžeme a máme stúpať nahor. Čo je tá hmla? Sú to v prvom rade naše myšlienky, naše postoje a naše vlastnosti. Myšlienky, ktoré sú príliš nízke a pripútavajú nás k hmote. Postoj, ktorý blokuje prúdenie svetla a jasnosti na nás alebo vlastnosť, kvôli ktorej nevidíme to ušľachtilé miesto, na ktorom by sme mohli pôsobiť. Tá hmla je naše celkové vnímanie reality. Pokiaľ sme obklopení touto hmlou a nezaujímame sa o nič vyššie, nedýchame vzduch vyšších vibrácií, tak náš život je fádny ako čiernobiely film. Samozrejme, môžeme sa cítiť šťastní a môžeme sa mať v živote dobre, lenže pokiaľ sú tieto pocity spojené s hmotným svetom, nie je to to živé a radostné bytie, ktoré sa snažím vylíčiť. Byť prežiarený svetlými nitkami a prijímať svetlo na nás prúdiace z Božieho trónu je stav bytia, ktorého potrebu a veľkosť pochopíme až vtedy, keď to sami pocítime v sebe. Je to stav, ktorý sa nedá dosiahnuť žiadnym náboženstvom a pozná ho žiaľ iba hŕstka duší. Je to zarmucujúce, že stav, ktorý nám bol daný, že svetlo, ktorým sme mali vyplniť naše životy, väčšina ani nepozná. Je mnoho takých, ktorí vyvíjajú snahu vykročiť z davu a našli sa v ezoterických učeniach, rôznych meditáciach, alebo padli za obeť vlastnému duchovnému egu. Samozrejme sa v tomto svojom cítia dobre a povznesení, lebo je to niečo nové a im vyhovujúce, no správna cesta je len jedna a nevedie cez tieto zachádzky. Tento stav bytia sa dá dosiahnuť iba prísnym skúmaním Božieho slova a vradením sa do jeho vôle. Toto slovo nájdete čisté a nepoškvrnené ľudskou domýšľavosťou len na málo miestach.

Byť vedený svetlými nitkami je niečo, čo sa nedá zachytiť do slov, dá sa to iba spoluprežívať napríklad pri čítaní týchto riadkov. Žiť s prebudeným citom znamená mať v sebe prebudenú novú dimenziu. Stále je tam práca, priateľstvá, myšlienky, rodina, peniaze, starosti a všetko ostatné, no niečo je nad tým všetkým, je tam nový rozmer bytia. Zušľachtený človek vidí krásu tam, kde ju iní nevidia a vidí odpor tam, kde to je pre druhých normálne. Uvedomelý ľudský duch je taký, ktorý otvoril svoje vedomie natoľko, že nie je limitovaný vlastnými predstavami a prianiami, ale dokáže skutočne nezaujato posúdiť situácie v živote, ostatných ľudí a v neposlednom rade aj seba, pretože o tom práve je to uvedomenie. Preduchovnený človek je naplnený šťastím a vďakou, ktoré nepochádzajú z tohto sveta. Je totiž rozdiel v šťastí vytvorenom v hlave a v šťastí, ktoré tryská z duše. To prvé je dôležité pre spokojný život, no jedine to druhé dokáže vyplniť našu bytosť. Takýto človek sa v každej situácií dokáže zachovať správne. Nie preto, že by mal načítané, ako sa má chovať, ale vo svojom vnútri to presne vie. Vie kam má kráčať a vie, čo je správne. Takýto človek stráca časť samého seba, rozumového seba a stáva sa predĺženou rukou Božou, pretože čím viac človek verí a odovzdáva sa Bohu, tým viac ustupuje hmotné JA. Vtedy je pravý svetlý služobník na tejto Zemi. Vtedy sa Boh na takéhoto človeka usmieva a on to cíti v podobe spojenia medzi ním a najvyšším, cíti to ako pohladenie na svojom duchu. Tento nadpozemský pocit v ňom udržuje oheň a ženie vpred za tým stať sa ušľachtilou ľudskou bytosťou.

Snažiť sa žiť viac duchovne je dnes voľbou, no čoskoro bude nutnosťou. Aj keď premena nepríde zo dňa na deň, prichádzajúce energie čoraz viac odhaľujú špinu v nás a vedú nás k tomu, aby sme sa zmenili, pootvorili svoje duše, ak chceme držať krok s tým, čo príde. Aj keď to ešte hmotne nevidíme, prichádza duchovná obroda planéty a na to, aby táto obroda prebehla čo najplynulejšie a my sme boli jej súčasťou, musíme zušľachtiť a vyčistiť svoje vnútra, ak sme tak ešte neučinili. Nie je dôležité, v akom úseku cesty za týmto ušľachtilým obrazom sa nachádzame, dôležité je robiť tie malé krôčiky, ktoré nás tam dostanú. Bez krôčikov totiž nie je pohyb a bez pohybu nie je ani cieľ, ani život. Pohyb je základným predpokladom duchovného rastu, pretože samotná podstata duchovného sveta je postavená na pohybe. Pokiaľ človek otvoril svoju dušu svetlu, už vtedy je v pohybe, lebo niet prebudeného ducha, ktorý by necítil. cit je pohyb a cit je to, čo je ten nehmotný aspekt toho, ako máme žiť. Riadiť sa citom znamená žiť vedome a v súlade s našou dušou a koniec koncov stvoriteľom. Vtedy sme v duchovnom pohybe a vtedy skutočne žijeme a vedome tvoríme.

Daniel

Zdieľať článok