Teraz vám chcem povedať o našom živote:
Domy našich ľudí boli úplne iné ako môj palác. Pripravila sa kostra z dreva a slamy, ktorá sa potom vyplnila blatom. Kamene sme používali len zriedka. Budovy sa zvyčajne skladali z jednej veľkej okrúhlej miestnosti. K obydliam, ktoré sme postavili neskôr, sa pripájalo druhé menšie obydlie. Spôsob výstavby bol v podstate rovnaký v celej Atlantíde. Líšila sa len v detailoch v závislosti od podnebia. Na ďalekom severe sa na stavbu domov často používal sneh a ľadové kryhy, zatiaľ čo v teplejších krajinách sa používala hlina a slama. Vinič vytváral vzdušné domy. Bežné však boli previsnuté strechy. Sedeli na domoch ako klobúky húb. Tieto jednoduché stavby nám dokonale vyhovovali, pretože boli tým, čím mali byť: prístreškom na noc a ochranou pred dažďom, chladom a slnečnými lúčmi. Nebolo zvykom zatvárať sa v dome na celé dni alebo týždne. Všetku prácu sme vykonávali vonku v prírode. To nás udržiavalo sviežich a zdravých.
Budovy stáli vždy spolu v malých skupinách. Najväčším domom takejto skupiny bol kmeňový dom, t. j. dom, ktorý si postavil alebo dal postaviť niektorý obyvateľ Atlantídy, len čo sa osamostatnil a vzal si ženu. Žil s ňou v tomto dome, kým mu nedala deti. Keď sa počet detí stal nevýhodným, rodina dostala samostatný dom. Pre seba si nechal veľkú izbu.
Okolo domu boli postavené budovy pre zvieratá a náradie, ako aj pre služobníctvo a otrokov. Keď deti vyrástli a dom matky bol pre ne príliš malý, dostali vlastné domy. Niekoľko synov alebo dcér muselo vždy žiť spolu, pohlavia boli prísne oddelené.
V domoch podobných tomu nášmu sme chovali rôzne domáce zvieratá. Boli tu losy a zubry, ktorých mlieko nám dodávalo silu – psy, ktoré nás sprevádzali na love, a silné zvieratá /ťažné, ktorých dnes už niet. Náradie sme mali v oddelených miestnostiach. V domoch, v ktorých sme bývali a spali, pre nich nebolo miesto. Mali sme nádoby na varenie jedla, väčšinou z medi, menej často z kameňa. Potom tu boli pracovné nástroje a zbrane. Mali sme aj hudobné nástroje.
Ľudia pre nás museli pracovať bez akejkoľvek inej odmeny, než ktorú sme im dobrovoľne poskytli: prístrešie, ochranu, aby mohli pokojne žiť, dostatok životných potrieb a oblečenia. Zatiaľ čo Rizunovia vykonávali najťažšie práce, rôzne remeslá a starali sa o všetky potreby, my páni sme nezaháľali. Nečinnosť bola prekliatím. Dobrovoľne sme robili to, čo nás robilo šťastnými. Vydali sme sa na lov, za dobrodružstvom a preskúmali vesmír.
Mnohé z vecí, ktoré dnes oslavujete ako vymoženosti, sme nejakým spôsobom poznali. Slnečné lúče sme oddávna využívali na zakladanie ohňa, liečenie nebezpečných porúch a uchovávanie tepelných zásob. Voda poháňala naše mlyny, ktoré mleli obilie a bylinky, spriadali vlákna a laná. Keď sme niečo také vymysleli, najprv sme to vyskúšali sami, než sme to naučili jednotlivcov z ľudu, a tak to bolo pre nás vybavené. Hneď sme sa vrátili k iným veciam.
Veľmi skoro sme zistili, že v rastlinách a mineráloch sa nachádzajú farbivá, ktorými si môžeme farbiť oblečenie a predmety dennej potreby. Radi sme pritom napodobňovali farby prírody, ktoré pre nás mali posvätný význam ako tóny. Modrá napríklad znamenala oblohu, božskú moc a múdrosť, preto mala Amma-Era tmavomodrý plášť. Rúcha Armánov, kráľovských kňazov, boli sfarbené rovnakým spôsobom s prímesou červenej, čím vznikla farba ametystu, ktorú nosili aj na znamenie svojej dôstojnosti na čele. Táto farba znamenala: modrá farba Božskej Pravdy je pre ľudskú dušu príliš silná, preto sa musí pridať červená farba Božskej Lásky, aby vznikla zmes, ktorú ľudská duša znesie.
Kto prináša ľuďom Božskú Pravdu v akejkoľvek podobe, kto pomáha túto Pravdu uvádzať do života – ten nosil farbu, ktorú nazývate fialová.
Zelená bola farbou pre všetku pomoc prichádzajúcu od Božskej Pravdy, nech už sa prejavovala akýmkoľvek spôsobom. Zelené boli stromy a kríky, zelené bolo aj more, ak bytosti nemali zlé úmysly. Všetci, ktorí boli na svete ako pomocníci a strážcovia poriadku a bezpečnosti, ošetrovatelia zranených a starých ľudí, mohli nosiť zelenú farbu.
Žltá farba bola nebeským svetlom poznania. Preto bola žltá farba farbou kráľov, keď nevykonávali svoj kňazský úrad. Všetci, ktorí vedeli písať a čítať napísané, mohli nosiť žltú farbu.
Všetci ostatní sa obliekali do hnedej v rôznych odtieňoch tejto farby a na ozdobu používali ostatné farby a tie, ktoré som spomínal. Hnedá bola farbou zeme, našej pramatky, a preto táto farba patrila aj jej synom.
Ženy sa obliekali prevažne do bielej farby a farby používali ako ozdoby, ktoré tkali alebo všívali do látky. Niektoré z nich boli veľmi zručné v zdobení odevov.
Vzory čerpali z prírody, ktorá nás obklopovala. Na morskom pobreží si mušle prišívali aj na oblečenie alebo z nich vyrábali retiazky. Vo vnútrozemí sme okrem farebných nití používali na zdobenie odevov aj vtáčie perie, kamene a retiazky zo zvieracích zubov. Nosili sme aj ozdoby, najmä prstene a platničky zo zlata, striebra, bronzu a medi, bohato posiate drahými kameňmi.
Kráľ najčastejšie nosil na čele široký zlatý prsteň.
Nosil ich niekoľko a menil farby kameňov podľa dennej doby a svojej momentálnej aktivity.
Písanie a čítanie bolo umenie, ktoré poznali len tí najvzdelanejší z nás. Naše písmo pozostávalo z rún vyrytých do dreva alebo vyrytých do kameňov. Ušľachtilé ženy ich tiež tkali do odevov kňazov alebo do látky, ktorou sa pokrýval oltárny stôl.
Tieto runy označovali nielen jednotlivé slabiky ako vaše písmená, ale často aj celé slová, ktoré mali podľa svojho zloženia rôzny význam. Tak napríklad tá istá runa označujúca matku bola zároveň runou zeme, ale označovala aj city matky k deťom atď.
Naše runy sa delili na runy dobrého a zlého významu a tí, ktorí ich vedeli čítať, ich nachádzali aj v prírode, v kôre stromov a v žilách kameňa. To nás najprv ešte viac priblížilo k prírode, ale neskôr, ako vždy, keď sa takýchto vecí zmocní ľudský rozum, to prispelo k nášmu zániku. V nedávnej minulosti sa medzi nami našli ľudia, ktorí sa snažili z rún vyrastených v prírode vyčítať to, čo im naznačoval ich rozum. Týmto konaním si spôsobili nielen vlastnú záhubu, ale do zlých dôsledkov svojich falošných plánov stiahli aj nás ostatných.
V remeselnej výrobe bola najvýraznejšia práca s rudou. Samotnú rudu vykopali a dopravili obri, ale tavenie a tvarovanie od nich už dávno ľudia odkukali. Mohli sme vyrábať nádoby všetkých druhov a podľa potreby miešať kovy, aby boli odolnejšie alebo sa s nimi ľahšie pracovalo.
Zo zbraní sme mali meče, kopije a krátke nože s tromi hrotmi.
Aj hroty šípov sme už dávno nevyrábali z kameňa ako naši predkovia, ale zo zmesi ľahkých, jasne žiariacich kovov. Mali sme aj sekery, píly a špirály, ktoré sa používali na rýchle vŕtanie dier.
Mali sme aj kovové háčiky na udice a pasce, ale tie sa dali použiť len proti nepriateľským zvieratám. Potravu, ktorú sme potrebovali, sme zabili na mieste a netrápili sme zvieratá tým, že by sme ich nechali čakať na záchranu z udice alebo pasce.
Naši muži vedeli vyrobiť krásne štíty na ochranu tela.
Kovali ich, až sa z nich stali ozdoby, alebo na ne vyrezávali runy a znaky. Iné štíty boli pokryté dračou kožou a poskytovali nositeľovi bezpečný úkryt. Ale vznešený Erárijci opovrhoval skrývať sa za takýmto štítom v mužnom boji.
Šikovní muži s jemnejšími rukami sa venovali výrobe šperkov na ozdobu svojich odevov. Ale my sme si svoje príbytky nezdobili.
Ďalší remeselníci spracovávali kožušiny tak, aby sa dali použiť na výrobu odevov alebo prikrývok. Postele boli tiež zdobené medvedími a vlčími kožušinami. Na ochranu nôh sa používali kože z tura a bizóna alebo sa z nich vyrábali opasky.
Ostatní stavali mlyny podľa našich pokynov. Tieto mlyny slúžili na rôzne účely. Mali sme veľké kotúče na ostrenie nožov a iné na vyhladzovanie kovu. Vedeli sme brúsiť a hladiť kamene a mali sme pece, v ktorých sme vyrábali kamene zo zmesi vody, vápna a piesku. Tieto kamene sme vyrobili v rôznych farbách. V mojom paláci bola každá mohyla z iného kameňa. Sedem kopcov, sedem farieb. Keby boli tieto mohyly len namaľované, čoskoro by zmizli vo vode, ale kamene boli celé namaľované. Rozumeli sme mnohému z toho, čím sa dnes chválite.
Aby sa Armáni mohli rýchlo naučiť písmo, modlitby a tiež predpisy /Amma-Asry, boli runy vyryté do dreva väčšie a výraznejšie ako zvyčajne. Potom sa tieto drevené dosky natierali bielou hmotou, až kým nezatvrdli. Potom sa namáčali do farby, aby sa farebné runy mohli odtláčať tak často, ako je potrebné. Keby sme žili dlhšie, určite by sme sa dostali ku kovovým runám a papieru. Túto tlač prirodzene vykonávali len Erárijci. Obyčajní ľudia tomu nerozumeli, nevedeli ani písať.
Tkanie hrubého plátna do plachiet robili muži, všetko ostatné
tkanie bolo prácou žien. Neskôr sme mali mlyny, kde sa pomocou rôznych prevodov naťahovali nite. Bola to opäť mužská práca, pretože ženy nemali v mlynoch čo robiť.
Kliatba, ktorá na vás spočíva, nám bola neznáma. Nemali sme žiadne peniaze! Všetko, čo sme potrebovali, sme si zaobstarávali buď na vidieku, alebo výmenným obchodom, ktorý prebiehal tak, že sa vždy dal vymeniť len výrobok za výrobok. Vtedy nebolo možné, aby niekto zaplatil za odev utkaný iným z úrody na poli alebo z výťažku z lovu – ale musel opäť niečo odpracovať. Stalo sa tiež, že ten, kto utkal odev, nemohol použiť nič z toho, čo vyrobil príjemca. V takom prípade sa obaja obrátili na rozhodcu „veci“. Bol to úradník, ktorý mal riešiť všetky spory, ktoré vznikli v jeho oblasti. Vedel, kto by mohol potrebovať prácu tkáča, a sprostredkoval výmenu, kým neboli všetky strany spokojné.
Iné to bolo, keď pre Erárijca pracoval jeden z ľudí. Každý Erárijec mal pridelený určitý počet ľudí, ktorí pre neho mohli pracovať bez nároku na odmenu, ale musel im za to poskytnúť ochranu a obživu. Ak potreboval niečo, čo nikto z jeho chránencov nevedel vyrobiť, poslal to rozhodcovi, ktorý potrebný kus vymenil v inom okrese za výrobu daného Erárijca.
Sudcovia boli z ľudu, nie z Erárijcov. Ich povinnosťou bolo riešiť všetky spory, nielen výmenný obchod. Okrem toho sedeli a hlasovali na súde. Treba rozlišovať medzi dvoma súdmi: ľudovým súdom a najvyšším súdom, ktorý vyhnal zo zeme Erárijcov, ktorí sa nejakým spôsobom previnili. Na najvyššom súde nebol zastúpený nikto z ľudu, ale len hlavy rodov a okresov.
Thing alebo ľudový súd zasadal raz za mesiac, teda dvanásťkrát do roka, a to vždy za splnu mesiaca. Ľudový súd vynášal rozsudky v sporoch a bolo potrebné na ňom predkladať petície alebo sťažnosti, ktoré sa postúpili príslušnému Erárijcovi. Najvyšší súd sa schádzal podľa potreby a zasadal tajne. Zvykol sa zvolávať na noc a v odľahlých miestach.
Naša ríša bola rozdelená na nespočetné okresy. Obyčajne patrilo k takému okresu, ktorý spravoval jeden rozhodca, dvadsať rodín. Tieto okresy spolu tvorili župu, nad ktorou vládol jeden z Erárijovcov. Grófstva potom vytvorili jednotlivé kráľovstvá pod žezlom kráľovského kňaza, ktorým bol vždy jeden z Armánov.
Raz ročne, pred zimným slnovratom, sa všetci králi stretávali na kráľovskej rade, aby podali správu o svojom konaní, prijali nové pokyny a prediskutovali vládne záležitosti. Na týchto poradách nosili všetci králi na hlavách ozdoby z rohov, ktoré boli posvätnejšie a vznešenejšie ako pokrývka hlavy, pretože rohy mohli nosiť len vznešení synovia Svetla. Verili sme teda, že sme Boží synovia.
Na kráľovskej rade nikdy nedošlo k žiadnym sporom.
Najvznešenejším v kráľovstve bol najvyšší kráľ. Jeho hodnosť prešla na najstaršieho syna, ktorého mal vychovať tak, aby bol hoden tohto dedičstva. Štátnický duch bol v našej krajine taký silný, že sa nikto neodvážil pochybovať o tom, čo povedal najvznešenejší kráľ, pretože bol na mieste Boha. Na tejto kráľovskej rade sa prinášali aj krvavé obete. Každý kráľ priviedol zo svojej krajiny najsilnejšieho býka alebo tura. Tieto býky medzi sebou dlho zápasili, až sa jeden z nich stal nesporným víťazom. Nebolo potrebné zabíjať ani zraňovať ostatné býky. Stačilo to, že sa dali na útek. Potom ich zachytili v okolí miesta konania zhromaždenia. Najsilnejšieho býka potom najvyšší kráľ podrezal a jeho krv vylial na stĺp nazývaný súdny kameň. Kráľ, z ktorého krajiny pochádzalo obetné zviera, mal v tejto kráľovskej rade po najvyššom kráľovi najvyšší hlas.
Po skončení kráľovskej rady nastal čas veľkých hostín a zábav, ktoré trvali najmenej sedem dní a na ktorých sa mohli zúčastniť aj obyvatelia okolitých okresov, ale na osobitných miestach. Konali sa súťaže zručnosti, tancovalo sa, ale predovšetkým sa spievalo. Boli tam krásne mužské zbory, ktoré spievali piesne zložené Amma-Erou. Boli tam aj Skaldovia, ktorí spievali hrdinské piesne za sprievodu nástrojov. To bol vrchol osláv. Jeden zo Skaldov obzvlášť vynikal a mnohí považovali za najväčšiu radosť svojho života, keď ho mohli počuť. Oveľa neskôr sa opäť reinkarnoval na ostrove, ktorý nazývali Island, podobne ako Sämund, a zhromaždil fragmenty starých hrdinských piesní, ktoré poznáte pod názvom Edda. V skutočnosti ich nezhromažďoval, ale tieto piesne, ktoré kedysi spieval, vychádzali z jeho vnútra. Napísal ich,
pretože naše staré kultúrne hodnoty sa dali zachrániť. Do toho však vplietol naše staré príbehy a bájky z neskorších čias, keď ľudia považovali bytosti za bohov.
Zdieľať článok