Náš život bol dlhší ako váš. Žili sme tak dlho, až naše telá boli strávené, a nešlo nám to tak rýchlo ako vám, lebo ste nezodpovedne hrešili proti svojmu telu a hrešili ste po celé generácie. Ak by ste takto žili ďalej, pravdepodobne by ste zomierali čoraz mladší. Ale aj táto činnosť bola ukončená. Od rôznych “starých” národov viete, že bežný vek aktívnych mužov bol niekoľko storočí. Mal som 900 rokov a vládol som niečo vyše 500 rokov. Orokun bol rovnako starý, pretože sme boli dvojčatá. Náš otec mal len 700 rokov, ale jeho brat Jafnar mal 1200 rokov.
Taký vysoký vek dosiahli len Armáni. Obvyklý vek Erárijcov bol 400-500 rokov, zatiaľ čo ľudia umierali ešte mladší.
Náš otec vládol dvom ríšam: pevnine a moru, zatiaľ čo jeho brat bol najvyšším radcom a zostal ním aj so mnou, keď sa po otcovej smrti veľká ríša podľa jeho želania rozdelila medzi nás. Keby sme neboli dvojčatá, nebolo by to dovolené, pretože najstarší syn bol vždy jediným dedičom. Ale Boh chcel, aby došlo k rozdeleniu, a tak nás nechal vteliť sa spolu. Otcov brat sa narodil len o rok neskôr ako náš otec, ale nikdy medzi nimi neboli žiadne spory, hoci mladší bol múdrejší ako starší. Vernejšieho muža nebolo možné nájsť. To, čo povedal, bola pravda a v jeho veľkých, hlbokých modrých očiach sa dalo čítať, čo tým myslí. Ak som okrem seba niekoho miloval, bol to Jafnar, čo v našom jazyku znamená asi toľko ako “vznešený”. Môj otec sa volal Har – “najvyšší”.
Jafnar bol jediný, kto bol varovaný 300 rokov pred zničením, ale samozrejme márne. Kedy stvorené bytosti dovolili, aby ich od ich falošných ciest odvrátili len slová?
Keď Boh určil náš koniec, Amma-Era si zavolala Jafnara a povedala mu, že Boh chce ukončiť jeho život, aby nevidel hrôzy, ktoré prídu. Potom sa Jafnar narovnal a povedal: “Ďakujem Bohu za jeho dobrotu! Zhrešil som so svojím ľudom a chcem ísť s ním. Nie som o nič lepší ako ostatní.”
Ľudia nedožili svoj život do konca. Rôzne nešťastia im pretrhli vlákna života, ktoré uplietli svojimi rukami pod stromom života. Tých, ktorí boli zranení pri nejakom dobrodružstve alebo v boji s nepriateľom, ochotne odprevadili do siene hrdinov, kde si mohli ošetriť rany a vyliečiť sa. Ale ten, kto bol porazený v neslávnom stretnutí alebo kto prišiel o život úplne obyčajným nešťastím, a to pádom odniekiaľ z výšky a podobne, o tom sa predpokladalo, že mal zaplatiť za tajné chyby. Preto ani po smrti už nezostal Erárijcom a prešiel rovnakými premenami ako ľudia.
Vedeli sme, že s koncom nášho života v Atlantíde sa všetko neskončilo, pretože nás to naučil náš kontakt s prírodou, s bytostným. Vedeli sme, že spotrebované telo sa môže rozkladať večne. Verili sme však, že naše Božské jadro bude môcť vstúpiť do ríše, z ktorej pochádza. Bolo nám jasné, že Erárijci vystúpili. Pán zeme nemohol žiadať toľko, aby zabránil svojmu vzostupu. Ak zhrešil pozemsky a prišiel na ostrov s rovnorodými, bolo to jeho nešťastie, ale aj vec, do ktorej nám nič nebolo.
Ak by sa nás naše deti niekedy opýtali, čo sa neskôr stane s Božským jadrom takéhoto Erárijca, museli by sme si takúto odpoveď premyslieť. Mysleli sme si, že by sa mohli znovu vteliť na ostrov pod nami a jedného dňa odčiniť svoju vinu nejakým hrdinským činom.
My ostatní sme zavreli oči takmer s radosťou nad týmto životom a očakávali sme, že naše predchádzajúce duše budú víťazne prijaté a budú vedené nahor. Boli sme však pevne presvedčení, že my muži sa dostaneme na oveľa vyššiu úroveň ako ženy. Zosnulé deti prichádzali do krásnych záhrad, kde sa o ne starali čisté ženy, až kým nezabudli na svoje pozemské skúsenosti a nemali strach z nového vtelenia na zemi.
Pre ľudí to bolo iné. Mali zákon a mohli hrešiť proti týmto zákonom. Ak zomrel človek z ľudu, prišiel najprv k bráne, kde musel odložiť všetko, čo sa mu zdalo dobré. Teraz bol teda testovaný a podľa výsledkov sa dostal do okresu, kde sa musel naučiť odložiť svoje chyby. Potom opäť prišiel k bráne, kde mu opäť vzali dobré, čo získal, a poslali ho do nového okresu. Potom konečne prišiel do záhrady, kde sa mu po vstupe všetko dobré vrátilo ako obradné rúcho. Tu sa mohol zotaviť a posilniť a potom sa mohol opäť vteliť.
Takéto názory na rozdielne zaobchádzanie s pánom a ľuďmi nemohli viesť k dobrému koncu. Viem však, že sme mali oveľa menej hriechov a chýb ako vy dnes…
Teraz chcem povedať o tom, o čom sa nikdy pravdivo nehovorilo:
Zánik Atlantídy.
Všetko, čo vám doteraz ktokoľvek povedal o zániku Atlantídy, bolo nepravdivé alebo len čiastočne správne. Kto by vám mohol podať správu? Medzi živými nebol nikto, kto by tie strašné udalosti prežil, a tí z nás, ktorí sa reinkarnovali, mali duchovnú pásku cez oči, takže o zániku nič nevedeli. Vždy však existovali ľudia, ktorí videli trochu ďalej než len do svojho hrubohmotného okolia. Vyskúmali všeličo a potom to prikrášlili vlastnými výmyslami, čím skreslili to správne.
Už 300 rokov Jafnar a Amma-Era hovoria proti našej domýšľavosti, arogancii a pýche. Varovali a vyhrážali sa, ale márne. Dokonca aj ja, ktorý som ako kráľ mal vedieť lepšie, som sa vzoprel všetkým týmto pochmúrnym proroctvám a prinútil varovateľov mlčať.
Jedného dňa prišiel Orokun zo svojho paláca na ostrove. Bol veľmi vážny, hoci inokedy bol zvyčajne veľmi veselý. “Brat,” povedal, “mám zlé sny: v našej ríši nie je všetko tak, ako by malo byť. Do našich svetlých oblastí prichádza temnota, ktorú sme si sami spôsobili. Premýšľajme, ako môžeme odvrátiť skazu, ktorá nám hrozí!”
To, že si to myslí aj môj brat, ma prinútilo zamyslieť sa, ale nechcel som nič vedieť.
“Vystrašili ťa Jafnar a Amma-Era svojimi príbehmi o duchoch?” spýtal som sa čo najposmešnejšie. Orokun pokrútil hlavou. “Ešte som o tom nikomu nehovoril, len tebe, brat, nepohŕdaj mojím varovaním! Vo hviezdach sú pre nás napísané hrozné veci. Spomeň si, čo hovorili naši starí mudrci: “Za jedinú noc budú všetci Erárijci vyhnaní z povrchu zeme.”
“Vyžeňme obry zo zeme. Môžeme stratiť užitočných pomocníkov, ale ľudia musia za nich nastúpiť, aby udržali mier.”
“Brat, toto nie sú obri!”
Orokun dlho hovoril o všetkom, čoho sa obával. Nenašiel však u mňa pochopenie a zarmútený sa vrátil domov.
V noci sa mi zdalo, že som videl anjelskú postavu, ktorá stála vedľa mňa. V rukách držala svietnik so sedemkrát siedmimi horiacimi plameňmi. Tvárila sa smutne a povedala: “Každý plamienok – jeden rok!”
Postava pomaly zhasínala jeden plameň za druhým. Keď uhasila všetky plamene, veľkým oblúkom hodila svietnik do hlbín.
Teraz som sa prebudil a pozorne som sledoval všetko, čo sa okolo mňa dialo. Videl som, ako hlboko sme sa zaplietli do svojej domýšľavosti a pýchy, ako sme sa len zo zvyku pýtali na Boha, ako sme falošne viedli ľudí, dávali sme sa uctievať ako bohovia, a tak sme im bránili v ceste k najvyššiemu Bohu. Videl som viac, oveľa viac! Práve keď som začínal strácať vieru v našu neomylnosť a neporušiteľnosť, zrazu všetky naše hriechy jeden po druhom vystúpili a ukázali sa vo svojej hroznej nahote.
Sedemkrát sedem rokov nám ešte zostala Božia milosť. Počas tohto obdobia sa toho mohlo ešte veľa zmeniť. Áno, keby sme chceli, ale kto by chcel?
Na druhý deň som zavolal Jafnarovi a Amma-Ere. Zatiaľ čo sa môj verný poradca radoval, že som konečne prišiel k poznaniu, stará Amma-Era si zakryla tvár a zvolala: “Príliš neskoro!”
Nerozumel som tomu. Je potrebné hneď povedať ľuďom, čo som videl, zažil a čo som si myslel. V tom prípade musí ešte nastať obrat!
Išiel som za Orokunom, aby som sa s ním poradil. Súhlasil so mnou, že musíme zvolať všetkých Armánov a oznámiť im všetko, čo vieme. To sa aj stalo. V krátkom čase sa zišli všetci kráľovskí kňazi, ktorí chceli počuť, prečo boli povolaní v takom mimoriadnom čase.
Amma-Era pre nás jednoducho musela zorganizovať dôstojný náboženský obrad, z ktorého boli vylúčení aj obri. Potom som vyrozprával všetko, čo som zažil. Všetkých sa zmocnil bezhraničný údiv. Spočiatku robili to isté, čo ja. Nemohli uveriť v našu vinu a naše hriechy. Vysvetlil som im, že im úplne rozumiem, ale že nočné zjavenie anjela mi prinieslo prebudenie a triezve poznanie. “Buďte spokojní s tým, čo som videl! Anjel nemôže prísť ku všetkým päťsto,” zvolal som zúfalo.
Oni však pokrútili hlavami a povedali: “Sme ďaleko od pochybností o tom, čo hovorí náš kráľ. Určite však už počul veľa pochmúrnych proroctiev a toto mu pomiatlo zmysly v spánku.” Dokázali, že za celý ich život sa na spôsoboch a konaní Erárijcov nič nezmenilo. To, čo bolo správne tak dlho, bude určite správne aj v budúcnosti. Ale ľudia už nie sú takí, akí bývali. V tomto ohľade sa veľa zmenilo k horšiemu. Je potrebné vyžadovať ešte prísnejšie dodržiavanie zákonov a zaviesť ešte prísnejšie tresty.
Tieto múdre slová by ma takmer prinútili uveriť tomu, čomu som v srdci veriť chcel. Potom však Jafnar varovne zvýšil hlas. Ostatní zašomrali. Nikdy predtým sa nič podobné nestalo, kráľovská vec vždy znela v slávnostnom pokoji. Zľakol som sa, lebo aj to bol jasný dôkaz, že všetko už je inak, ako by malo byť.
“Ak sa starec bojí, nech zaplatí za svoje hriechy!” posmieval sa niekoľkým mladším Armánom. Potom vystúpila Amma-Era a s planúcimi očami rozprávala, ako Jaffnar odmietol Božiu milosť, aby zostal so svojimi ľuďmi.
Zapôsobilo to na nás. Orokun navrhol, aby sa zapálili posvätné dymovnice a vypustili holubice. Ak sme my, erári, pred Bohom nevinní, potom holubice vyletia a po veľkom kruhu sa opäť vrátia neporušené. Všetci sme sa zhodli. Zapálili sa dymovnice a krásny modrý dym stúpal k bezoblačnej oblohe. V našich srdciach zavládla radosť. Vedeli sme, že Boh s nami nie je nespokojný. Teraz bolo vypustených sedem snehobielych vtákov. Vyleteli s radostným mávaním krídel a ich krídla sa jasne leskli na modrej oblohe. Ale… všetkých sedem vtákov akoby jedným ťahom spadlo mŕtvych na zem.
Zmocnila sa nás hrôza. Nič podobné sa ešte nikdy nestalo. Vo vykurovadlách neboli žiadne jedovaté látky a vtáky boli zdravé a svieže. Takže je pravda, že Najvyšší sa na nás hneval.
Teraz bolo treba, aby sme jeden po druhom objavili svoje hriechy a pokorne ich vyznali.
Toto skúmanie trvalo tri dni. Tri dni sme boli malí a pokorní sami pred sebou a ešte menší pred Bohom. Pre mnohých to pravdepodobne nebola pravá pokora. To, čo sa rodí zo strachu z toho, čo príde, je pred Bohom ešte menej ako nič. Vtedy sme však verili, že sme urobili všetko, čo sme vedeli a čo bolo v našich silách, a teraz ide o to, aby sme ľudí priviedli na lepšiu cestu.
“Nemôžeme urobiť nič iné, len ukázať, že to myslíme naozaj vážne,” povedal Jaffnar, “musíme ľuďom povedať, čo máme pred sebou. Musíme sa však ľuďom vyspovedať aj z toho, akých hriechov sme sa dopustili. Musíme urobiť poriadok a potom nás budú ľudia nasledovať ako vždy.”
To bol návrh, ktorý všetkých ohromil takmer viac ako Boží súd nad holubicami. My, bohabojní Erárijci, ktorí sme ešte pred tromi dňami na sebe nemohli nájsť žiadnu chybu, sme mali pred ľuďmi vyznať, že sme hriešnici ako všetci ostatní ľudia a že sme v nemilosti u Boha? To bolo nemožné a nikto to od nás nemohol požadovať. Kde by zostala poslušnosť a úcta ľudu?
Okrem toho sme sa už dávno nechali uctievať ako bohovia a o Najvyššom sme ľuďom nič nehovorili, aby sme si nepoškodili vážnosť. Ale malo to byť zrazu inak? Čo by sa stalo s vierou ľudí a ich dôverou v nás? Ak by sme v budúcnosti niečo dohodli, nepovedali by: “Kto vie, či je to správne, veď podvádzali aj predtým?”
Sotva toto slovo padlo, Amma-Era vyskočila: “Podvádzali! To je to správne slovo! Podviedli ste ľudí, ktorí teraz musia ísť s vami na Boží súd pre vaše hriechy!”
“Odkedy ženy hovoria v kráľovskej veci?” bolo počuť mladý hlas.
“Amma-Era je kňažka, nie žena!”
“To je nám jedno, keď králi hovoria!” Opäť sa v nás objavila tá strašná nezdvorilosť, ktorá sa rodila zo strachu, že stratíme vážnosť u ľudí.
Skôr než som tomu stihol zabrániť, Amma-Era potichu a pokojne opustila náš kruh. Už nikdy sa neujala svojho úradu, pretože v tú noc si Božia dobrota povolala svojho verného služobníka domov. Ale beda nám, lebo zomrela skôr, ako mohla vzkriesiť a požehnať novú Amma-Eru. V Atlantíde už nikdy nebola Amma-Era.
Keď ctihodná kňažná opustila zhromaždenie, nastala chvíľa ticha. Potom však nastal rozruch, ktorý nebol hodný kráľov. Sotva sa mi podarilo vyjednať si trochu pokoja, opäť zazneli názory za a čoskoro proti Amma-Ere.
Nakoniec som ich všetkých poslal do ich príbytkov, ktoré boli zriadené v blízkosti miesta zhromaždenia pre takéto príležitosti. Nasledujúci deň sme chceli pokračovať v našich rokovaniach v pokoji.
Na druhý deň ráno som musel sám viesť obrad a oznámiť smrť kňažnej kráľovskému zhromaždeniu. Bolo to nové znamenie Božej nespokojnosti. Všetci to uznali, ale pred ľudom sa nepokorili. Rokovanie trvalo ďalších päť dní a nakoniec sa rozhodlo, že ľuďom sa povie, že na Atlantídu padla Božia neľúbosť. Každý Armán to mal oznámiť vo svojom kráľovstve a každý kňaz vo svojom meste. Ľudia sa musia polepšiť a my, Erárijci, musíme odložiť svoje hriechy, ak nejaké máme. Zákony sa odteraz budú presadzovať so železnou prísnosťou. Nikto, kto poruší zákon, nebude v Atlantíde potrestaný. O našom pokroku budeme môcť informovať na kráľovskom sneme počas zimného slnovratu. Medzi sebou sme to s napravením vlastných chýb mysleli vážne.
Reči, nič iné ako reči! Pri opakovaní týchto slov vo mne stúpa horkosť. Ako mal mať Boh trpezlivosť s ľuďmi, ktorých tisíce rokov zahŕňal milosťou a ktorým teraz chýbala akákoľvek pokora?
Kráľovská rada bola ukončená. Ľudia sa čudovali, čo viedlo 500 Armánov, pretože toľko nás bolo, k tomu, aby sa zhromaždili v takom nezvyčajnom čase. Ľudia mohli počkať. Najskôr to bolo potrebné vysvetliť Erárijcom.
Všetko prebiehalo ako zvyčajne. Každý Armán to povedal svojim kňazom, každý svojim Erárijcom. A ako to bolo s Armánmi, tak sa to zopakovalo aj s kňazmi a potom s Erárijcami. Spočiatku tomu nikto nechcel veriť. Pomaly ich presvedčili a potom obvinili ľudí, ale nie seba!
Tak ďaleko to došlo až k najvyššiemu kráľovskému Thingu.
Uplynulo šesť drahocenných mesiacov. Armáni videli, že výchovu ľudu nemožno prenechať kňazom. Pokiaľ títo muži nedokázali presvedčiť masy Erárijcov, nedalo sa od ľudí nič očakávať.
Teraz som mal vydať dekrét pre celý národ, ktorý mal každý Armán vo svojom kráľovstve oznámiť ľudu. Niekoľko dní sme sa radili o tom, ako by sme mali toto oznámenie urobiť, bez toho, aby sme ho špecifikovali. Nakoniec boli vyryté runy a vyrobené obaly. Toto nariadenie, pre ktoré som tak veľmi trpel, sa mi hlboko vrylo do duše.
Stálo v ňom:
“Ľudia z Atlantídy! Bohovia sa na vás hnevajú. Prekračujete zákony! Každý z vás nech zistí, v čom pochybil, a nech zanechá svoje chyby. Ak sa v krátkom čase nezlepšíte, bohovia na vás vynesú rozsudok, aký svet ešte nevidel. Strhnete so sebou do záhuby Erárijcov a svojich Armánov!”
Bolo to strašné prekrútenie všetkých skutočností, ktorým som prepožičal svoje meno. V hĺbke srdca som vedel, že to nie je správne, ale myslel som si, že keď som už urobil jeden krok, ďalší sa mi bude robiť ľahšie.
Na ľudí toto nariadenie neurobilo dojem. Ľudí sa takmer nedotkla ani skutočnosť, že zákony boli prísnejšie presadzované.
Rok uplynul bez najmenšej vonkajšej zmeny. Iba my, Armáni, sme si nesmierne zhoršili svoje postavenie pred Bohom. Ale nepriznali sme si to. Pred mojím duchom sa objavil už zhasnutý plameň, už len štyridsať osem rokov!
Zdieľať článok