Ako to bolo po našom čase, môžu povedať iní. Čím viac sa nám história vzďaľuje, tým je pre vás zrozumiteľnejšia. Musím sa obmedziť na našu ríšu, náš život a zničenie.
Ako som už povedal, ženy sme si nikdy zvlášť nevážili. Ženy v Atlantíde boli bytosti žijúce vlastným životom, vo všetkom oddelené od muža, ktorý ich vyhľadával, len keď potreboval ich služby. Na iných úrovniach sme sa odvtedy naučili, aký bol tento názor nesprávny a ako vysoko by mala žena stáť v stvorení. To, že sme si tak málo vážili ženy, malo svoj hlavný pôvod v našom pohŕdaní všetkou jemnosťou, a preto sme nikdy nemali pochopenie pre city, ktoré ovládali ženy. Tí, ktorí boli slabí, sa nám zdali nesprávni a neschopní. Prečo by sme mali vychovávať slabé dieťa len preto, že je to naše dieťa? Ale ženy sa starali o slabých a chorých s osobitnou láskou, ktorú sme nechápali. Potrebovali sme potomstvo, a preto sme potrebovali ženy, aby nám priniesli potomstvo. Erárijska žena musela byť tiež z Erárijskeho rodu. Musela byť bezúhonná a pred sobášom nesmela poznať iného muža. Po svadbe sa musela úplne venovať službe rodine.
Ak bola krásna, bolo nám to jedno. Musela mať silné, dobre stavané telo, aby mohla rodiť vznešených synov, a musela byť zručná vo všetkých domácich prácach. Musela vedieť spievať a hrať na nejaký nástroj. Vašu takzvanú lásku sme nepoznali. Vybrali sme si ženu podľa svojho zdania a potom sme všetko prebrali s otcom. Ak bol môj otec mŕtvy, bola to záležitosť môjho najstaršieho brata. Nikto sa jej na to nepýtal, pretože už to bola pre ňu česť, že bola vybraná.
Nerobili sme si z dvorenia žiaden biznis, ako to bolo v prípade iných národov. Dievča si na svadbu nemuselo priniesť nič okrem toho, čo malo na sebe. Ženích tiež nemusel rodičom nič platiť. Išlo len o to, či otec súhlasil s týmto spojením s daným Erárijcom a či sa tu obe rodiny spojili pre vzájomnú ochranu a pomoc. Ak mali dôvod odmietnuť ženícha, mužskí členovia rodiny sa už nikdy nepoznali. K tomu však dochádzalo len zriedka. Muž si spravidla vybral dievča, o ktorom si bol istý, že ho neodmietne, pretože sa pri výbere riadil výlučne rozumom. Ak bolo vyjednávanie úspešné, svadba nasledovala hneď pri najbližšom náboženskom sviatku – teda najneskôr do siedmich dní.
Bola to jediná príležitosť, keď bolo ženám mimo Amma-Ery dovolené vstúpiť na miesto uctievania. Ženy sa nesmeli zúčastňovať na pobožnostiach. Aby však vyvolená žena mohla získať požehnanie od Armána alebo v menšom prípade od kňaza, mohla sa zúčastniť na slávnosti.
Stála mimo kruhu s hlavou a tvárou zahalenou v šatke, čo naznačovalo, že je stále slepá ku všetkému mimo domu svojej matky a panny. Po skončení obradu ju dvaja príbuzní priviedli k mužovi a spolu s ním predstúpili pred kňaza, ktorý sa pomodlil a požehnal zväzok. Snúbenci spoločne zjedli kúsok chleba, vyprázdnili pohár s vodou a potom muž za spevu kňazského zboru sňal závoj, ktorý zakrýval jeho manželku. Ruka v ruke vyšli z kruhu a opustili dom. V našom dome bolo hanbou robiť hlučný obrad zasnúbenia dvoch ľudí.
Ak žena priviedla mužovi len dievčatá, bol to dôvod na rozvod manželstva. Muž ju mohol dať jednému zo svojich zverencov a dievčatá narodené z takéhoto manželstva išli s ňou a muž sa mohol znovu oženiť, aby mal dediča.
Ak bola žena päť rokov bezdetná, musela sa vrátiť k rodičom a bola opäť postavená na roveň slobodných dievčat. V prvom prípade sa muž prirodzene musel postarať o svoju vydatú manželku a jej deti. Ale keďže bola manželkou jedného z jeho zverencov, bolo to celkom prirodzené. Ak sa však žena musela vrátiť k rodičom alebo bratovi, museli sa o ňu postarať sami.
Neboli tu žiadne slobodné dievčatá staršie ako 30 rokov. Ak si dievča do tej doby nenašlo manžela medzi Erárijcami, jej otec alebo brat ju dal jednému zo svojich zverencov a ona a jej potomstvo sa odteraz počítali medzi ľudí a nemali s Erárijcami nič spoločné.
Aj manželstvá v rámci ľudu, až na už spomínané výnimky, sa uzatvárali na základe slobodného rozhodnutia muža. V tomto prípade však nedošlo k verejnému požehnaniu únie. Kňaz prišiel do domu a požehnal manželom, ktorí spolu jedli chlieb a vodu.
Ak sa páru narodil chlapec, bolo to spojené s rôznymi slávnosťami. Medzi ľuďmi bolo zvykom, že otec novorodenca ho odniesol k jeho ochrancovi Erárijcovi, ktorý mu hneď dal meno. Na ďalšom sviatku potom Erárijec odniesol dieťa kňazovi a dal ho posvätiť na celý život.
Ak bol novorodenec synom Erárijca, hľadanie mena sa muselo odložiť na ďalší náboženský sviatok. Otec odniesol dieťa ku kňazovi, ktorý mu v modlitbe a vzývaní Boha dal určiť meno zhora od Ammy-Ery, ktorá ho aj posvätila a položením ruky mu odovzdala Božiu moc pre službu Najvyššiemu.
Dávanie mena bolo veľmi dôležité, najmä pre chlapcov.
Mená dievčat určovala matka bez akéhokoľvek obradu. U chlapcov to bolo iné. Vedeli sme, že v mene človeka sa skrýva duchovná sila a časť jeho osudu. Preto si otcovia nemali vyberať sami, inak by hľadali len “šťastné” mená, čím by nositeľa vopred zavádzali. Po mnoho storočí bolo udeľovanie mien slávnostným obradom, ktorý sa mohol vykonávať len s čistými rukami a čistým srdcom v hlbokej modlitbe.
Časom sa však toto vedomie posvätnosti obradu vytratilo. Už to bola len čestná funkcia ochranného majstra a často sa tejto povinnosti zbavoval bezmyšlienkovite. Mená potom už neboli pre deti vhodné a vzniklo veľa utrpenia.
Je pre vás nepredstaviteľné, čo všetko musel takýto chlapec vytrpieť pod nesprávnym menom. Bol napríklad označený za násilníka a zlostníka, za surového a nezvládnuteľného – zatiaľ čo jeho duša o týchto chybách ani nevedela. Bol však vychovávaný podľa svojho mena, každé hnutie mužnej odvahy bolo potláčané a musel si vybrať nejaké povolanie, v ktorom mu boli odňaté všetky možnosti, kde mohli rásť chyby jeho mena. Od iného sa žiadali hrdinské činy, lebo to prezrádzalo jeho meno, zatiaľ čo on bol napríklad tichý a uzavretý do seba. Aj tu ľudské nepochopenie a ľudská domýšľavosť narušili to, čo mohlo byť pre ľudstvo požehnaním.
Dieťa zostávalo s matkou celé roky, pokiaľ dom nezaplnili rastúci súrodenci. Potom sa neďaleko postavil ďalší príbytok pre chlapcov a dievčatá podľa potreby. Bolo to tak s ľudom ako s pánmi.
Hneď ako chlapec z ľudu dosiahol vek, musel sa naučiť remeslu, ktoré určil jeho otec alebo spoločne s Erárijcom. Aj on bol majetkom svojho pána, rovnako ako jeho otec, a cítil sa v tom veľmi dobre.
Matka učila dievčatá rôznym domácim prácam. Museli si zvyknúť na starostlivosť o mladších súrodencov a naučiť sa, že ak chcú vôbec žiť, musia byť ochotní slúžiť a podriaďovať sa.
V každom správnom manželstve nechýbali malí súrodenci. Bolo hanbou mať menej ako sedem detí a veľmi často sa ich počet vyšplhal až na dvadsaťjeden. Neraz sa stávalo, najmä medzi nami, Erárijcami, že všetci boli synmi.
Synovia Erárijcov sa od svojho otca a kňazov učili všetko, čo sa chceli naučiť a čo im robilo radosť. Lenivosť sa považovala za najhoršiu neresť, nehodnú Erárijca. Syn však mal úplnú slobodu v tom, čím sa chcel zaoberať. Mimoriadne nadaní chlapci boli vychovávaní ako kňazi, čo sa považovalo za mimoriadnu česť a bolo veľmi žiaduce. Keďže kňazi sa nemohli ženiť, vznikol rozdiel medzi narodenými chlapcami a dievčatami.
Dcéry Erárijcov sa od svojej matky naučili všetko, čo im mohla ukázať. Keď mali štrnásť rokov, prišli na krátky čas k Amma-Ere, ktorá ich učila liečiť. Aj tieto vznešené dievčatá sa museli naučiť považovať sa za druhoradú vec v živote štátu a v živote mužov. Boli dôležité len pre svoje deti.
Ľudia, ktorí prišli po nás, už mali iné názory a iný postoj k ženám. Ale ani toto výsostné postavenie, ktoré sa prisúdilo žene, sa nedalo udržať, pretože muži, ako je známe, musia preháňať v tom či onom smere. Úcta k žene sa stala odporným kultom, ktorý prispel k preceňovaniu ženy a k jej posudzovaniu len podľa vplyvu a účinku, ktorý má na mužov.
Pozemská žena tak klesla s Bohom požadovanou úrovňou až na úroveň karikatúry, ktorou je vo väčšine prípadov dnes.
Naše ženy sa museli starať o domácnosť, udržiavať ju v čistote, zabezpečovať jedlo a oblečenie a vychovávať deti. Životné potreby zabezpečil otec rodiny a priniesol ich do osady. Ženy museli len zhodnotiť a pripraviť to, čo priniesli.
Keď bolo v osade veľa žien, pretože ich dcéry rástli, tie, ktoré neboli plne zamestnané domácimi prácami, museli priasť a tkať, robiť zásoby obilia atď. Mnohé ženy vedeli veľmi dobre vyrábať nádoby z hliny a zdobiť hrnce farbami. Takéto predmety každodennej potreby by si mohla vyrobiť každá žena. Tí, ktorí chceli krajšie veci, ich nosili umelkyniam, ktoré ich pred vložením do pece vypaľovali. Často sa však okraje zdobili len vzorom mušlí, čo dokázala urobiť každá žena. Ženy z trávy uplietli rôzne rohože a košíky, ktoré nosili v rukách alebo na chrbte. Každá žena mohla spievať bez toho, aby sa učila. Jednoducho vedela, ako na to. Zo vzduchu, vetra a vĺn prijímali zvuky a slová sa tvorili samé. Pieseň sa len zriedkavo odovzdávala z matky na dcéru. Robila to len vtedy, keď sa v rodine odohrali hrdinské činy, ktoré sa mali odovzdať potomkom. Ženy spievali pri práci, spievali svojim deťom a najmä spievali svojim mužom, keď sa vrátili unavení z lovu alebo dobrodružstva. Mužské a ženské hlasy sa nikdy nekombinovali, pretože sa to považovalo za neslušné, aby muži spievali doma.
Mali sme rôzne hudobné nástroje, na ktorých sme mohli sprevádzať spev a napodobňovať zvuky vesmíru. Mali sme drevené trúbky, ktoré boli rôzne dlhé, a opakovali sme všetko, čo sme počuli na vetre. Potom sme mali kože natiahnuté na dutých pňoch a kmeňoch, na ktorých sme bubnovali. Na stromy sme zavesili dosky alebo platne rôznych veľkostí z rôznych kovov. Na tieto kovové dosky sme ťukali nerovnako dlhými tyčami, ktoré boli čiastočne omotané. To si vyžadovalo veľkú zručnosť a prax. Tí, ktorí vedeli hrať na tento nástroj, nemohli robiť nič iné. Ak však na ňom hrala majstrovská ruka, znel krajšie ako všetky ostatné nástroje. Potom sme mali skvelé harfy, na ktorých hrali naše ženy.
Skaldovia používali na sprevádzanie svojich hrdinských spevov niekoľko prenosných strunových nástrojov. Roky putovali od osady k osade a svojimi piesňami rozpaľovali srdcia. Aj oni boli Erárijci. V posledných dňoch písali svoje hrdinské piesne v runách. To, čo bolo zachránené pred zničením, jedného dňa vyjde na svetlo slnka.
Dráhu slnka sme si rozdelili starostlivo a presne. Zdanlivý obeh Slnka okolo Zeme sme nazvali rokom. Rozdeľoval sa na tri obdobia: jar, čas mladosti, leto, čas mužnosti, rozdelený na skoré a neskoré leto, a zimu, čas staroby.
Okrem toho sme počítali čas podľa mesiaca. Vždy, keď bol mesiac v splne, uplynul mesiac. Dvanásť mesiacov znamenalo rok, ale každý šiesty rok ich bolo trinásť, inak by sme sa vymykali ďalšiemu počítaniu času. Tento trinásty mesiac bol obzvlášť posvätný. Nebol v ňom ľudový súd, ale miesto toho sa konal nádherný kráľovský thing. Presunul sa na čas zimného slnovratu, pretože to bol čas najvhodnejší na oslavy a radovánky. Deti narodené v trinástom mesiaci sa považovali za šťastné a v živote sa im nič zlé nestane.
Denný čas sme merali podľa slnka a podľa jeho tieňa sme vedeli určiť presnú hodinu. Boli medzi nami múdri bádatelia, najmä za mojej vlády, ktorí vymysleli, že nie je potrebné sledovať stromy a ich tiene, ale že je možné postaviť železné tyče, ktoré podľa svojich tieňov ukazujú čas na kamenných tabuľkách.
Choroba bola pre nás takmer neznáma. Naša Amma-Era vedela, ako zachytiť liečivú silu kvetov, a presne vedela, kedy tieto šťavy zachytiť, aby pôsobili ako prevencia pred chorobou a nepoužívali sa, keď už choroba prepukla. Amma-Era musela pripravovať aj masti a obväzy na rany, ale tomuto umeniu učila družinu dievčat z našej veľkej ríše po celé roky, takže v prípade nešťastia boli všade pomocníci. V rukách Amma-Ery spočívala veľká Božia moc, takže ich priložením mohla odstrániť bolesť alebo ju zmierniť. Túto moc však zväčša vlastnila len príslušná Amma-Era a nebolo možné sa ju naučiť ani preniesť. Samozrejme, že medzi kňazmi, a najmä medzi Armánmi, ako sa nazývali kráľovskí kňazi, boli vždy takí, ktorí mali túto moc v menšej miere.
Uzdravenie tela nemohol dosiahnuť len ten, ktorého duchovný zárodok bol chorý. Bolo pre neho tiež lepšie zomrieť a odložiť svoje chyby na onom svete.
Zdieľať článok