Každý z nás prichádzame na svet s nejakou úlohou, každý máme slobodnú voľbu a sme si strojcami svojho šťastia. Pri zásadných dianiach, pri veľkých dejoch sú nejaké predurčenia, ale aj tak nás nikto a nič nemôže donútiť ísť inak ako my chceme. Vždy to budú už sto krát spomínané dva hlasy, ktoré v sebe nosíme a ktoré budú určovať náš smer – ktorý bude výsledkom našich rozhodnutí. Dva hlasy, kde hlas duše nás bude nabádať ísť cestou svetla – aj keď možno ťažšou ale jedinou pravou a hlas rozumu, ktorý nás zas povedie všelijakými okľukami – aj keď pre nás často príjemnými zastaveniami. Ale mali by sme si uvedomovať: Kam kráčam? Čo chcem? A vnímať, či uvedomovať si, že temný princíp nás prostredníctvom rozumu a nášho EGA (to súvisí s pýchou a ješitnosťou a urazenosťou) sa nás snaží zdržiavať, spomaľovať, miasť a súčasne vnášať neistotu a pochybnosti, len aby nás dostalo z pravej cesty, nášho posunu, rastu a pomoci (občas to nie je len o nás ale i veľmi širokom okolí). Ako protiváhu ponúka niečo prijemné, niečo, čoho keby sme sa dobrovoľne vzdali, by si každý klepkal na čelo, že ste blázon, väčšinou je to niečo, čo máš po ruke (niečo, k čomu si prišiel, ani nevieš ako – veľmi ľahko, ale paradoxne sa toho nevieš zbaviť a ide to veľmi ťažko – zbaviť sa, nevieš ako….). Cesta ktorú temný princíp ponúka je jednoduchá, nemusíš sa ani extra namáhať, ani extra meniť a nakoniec si položíš otázku – načo si komplikovať život a ísť do „neistoty“ keď mám „všetko“? Je to paradoxné, pretože temný princíp je inteligentný a neukazuje sa tu som ja tma a zlo – vezmi si ma. On sa šikovne prezlieka za dobro – úslužnosť a pod. Temno ponúkne 90 % pravdy a len 10 % klamstva a my často krát v návale tej pravdy ktorá prišla si tých 10 % ale ZHUBNÉHO a ničivého klamstva ani nevšimneme. Len skúste vysiať pole semiačkami s 10 % podielom invazívnych rastlín (agresívna burina). To naše pole sa spočiatku zazelená, ale po krátkom čase nezostane kameň na kameni – aj keď sme sa snažili siať, žať budeme len agresívnu burinu, pretože tá svojou silou a priebojnosťou zadusí všetko. Je paradoxné, že často sa temný princíp ktorý sám o sebe je neistota a nestabilita a v budúcnosti ublíženie, prezlieka za istotu a svetlo. A naopak istotu a svetlo (ktorá sa nemá ako obhajovať – ona jednoducho je a celé je to postavené na cítení a viere bez strachov), ktorá je skutočná a čistá a zároveň jediná istota je rozumom a hlavou označovaná za neistotu a hlava dáva rady, že jej netreba veriť, lebo také niečo nemôže byť skutočné, tomu sa nedá veriť, s takým som sa nestretol/nestretla a je ťažké tomu uveriť… No a tu nastáva vnútorný boj (rozum a cit – kto z koho?) Ak sa vrátim k voľbe našej cesty, rozhodujeme sa sami, nikto nás nenúti, môžeme počúvať naše vnútorné nutkanie, naše vnútorné sľuby nám samým, môžeme počúvať ten slabučký hlások v nás – áno môžeme, ale môžeme i prejsť okolo bez povšimnutia…. Áno – my si volíme cieľ i cestu…Ale potom sa nesťažujme lebo budeme znášať len následky svojich rozhodnutí…. To čo dnes zasejeme zajtra zožneme…. Takže poučení POZOR na agresívne invazívne buriny !!!!Všetko sa deje z nejakého dôvodu a všetko, i to zlé nás posúva i keď občas za cenu veľkého utrpenia, ale aj tak sa v nás rodí niečo nové – nové poznanie, pochopenie, prijatie, nové postoje a pod….Kto nám dokáže najviac ublížiť? Väčšinou sú to naši blízki. Sú to tí, na ktorých nám záleží. Keby tú istú vec urobil, alebo povedal niekto s kým nás nespája cit, neurazí , ani nezraní nás to tak, ako keď to urobí niekto, komu veríme, koho vidíme ako „veľkého človeka“ – „veľkého ducha“, niekto , koho sme si pustili k telu, či ako sa hovorí „pod kožu“. Je paradoxné, že vieme navzájom presne o svojich „slabých miestach“ o svojich „Achillových pätách“ a je to naša veľkosť, ak viem o tomto slabom mieste druhého človeka a nezneužijeme to na to, aby sme mu ublížili. Neuplatním manipuláciu, ale budem láskou a trpezlivo vysvetlím, čo ma bolí a čo ma zraňuje. Ale kto z nás sa takto chová, že je za každých okolností láskou a nepresadzuje seba a svoje záujmy a chcenia na úkor druhého. Kto z nás dokáže byť nezištnou láskou ktorá je všeobjímajúca, všeprajúca, ale nie zmäkčilá, ktorá ide i na úkor seba, len aby druhý bol šťastný, lebo ako sa v našej reklame hovorí „keď ju miluješ, nie je čo riešiť…“Slovom viem pohladiť, slovom vieme zdvihnúť, vieme ním vyznať lásku, ale slovom vieme i kradnúť , ba až zabiť. Slovo má obrovskú váhu a moc. Slovo je ako výstrel z pušky – keď raz vyšleš, už sa nedá vrátiť späť. Tak buďme obozretní, prezieraví a viďme i dôsledky svojich nielen činov i slov. Dávajme si obrovský pozor na to, ako narábame so slovom. Opakujem môžeme ním tvoriť, môžeme ním hladiť, ale môžeme ním i „zabiť“. Ako je to myslené? Môžeme ním zabiť nádej, lásku, dôveru, či ukradnúť pokoj.A tak si kladiem otázku o čo nám vlastne ide v živote? Kým, alebo čím by sme mali byť jeden pre druhého? Nemali by sme sa náhodou snažiť byť vo vzťahoch svetlom, nádejou, pochodňou, majákom v búrkach a nie búrkou ktorá rozbije akúkoľvek pevnú stavbu? Nemali by sme sa vzájomne podporovať namiesto ubližovania? Nemali by sme byť tými, ktorí nádej dávajú a nie berú? Kde sa v nás berie nutkanie ubližovať? Je to zo zúfalstva? Ty mne, tak ja tebe? Ale zamysleli sme sa nad tým že to: „ty mne“, vôbec niekedy nemusí byť úmyselné aj keď to tak môže vypadať a dané chovanie vychádza v podstate z momentálnej chvíľkovej bezmocnosti dotyčného človeka? Prečo reagujeme prchko a tak ubližujeme, pálime mosty, sekáme mečom? Prečo máme v sebe občas toľko jedu, alebo urazeného ega, alebo máme v sebe potrebu niekomu úmyselne ublížiť? Preto, lebo je nám zle a ovládajú nás nízke emócie a potrebujeme sa pomstiť? O čo nám vlastne v týchto malicherných „vojnách“ ide? O víťazstvo? O aké víťazstvo – nad kým? Nad čím? Je to vojna? Keď – im, mu, či jej to “nandáme“ – uľaví s nám? Naozaj? Je to trvalý dobrý pocit z dobre vykonanej práce a nášho rastu, alebo je to chvíľkové pohladkanie si nášho hrdého ega a v konečnom dôsledku za chvíľu je nám horšie ako nám bolo, lebo začneme chápať to, čo sme si v tej rýchlosti a prchkosti, akosi neuvážene vypustili a namiesto ľadovej gule sme spustili lavínu? Niekto nám neúmyselne stupil na chvost a my potrebujeme okamžite jedovito uštipnúť….? Uvedomujeme si že môžeme spôsobiť smrť? Niečo jednoducho môže zomrieť? A naozaj sa nám teda uľaví? Alebo máme v sebe falošný pocit víťazstva? Koľko nám vydrží? Je to skutočne dobrý pocit, keď je druhému človeku zle? Alebo je to len práca temného princípu, ktorý použije naše EGO a presvedčí nás, že sme „v PRÁVE“ a utvrdí nás v tom akí sme skvelí a ako sme to niekomu „nandali“. Ak sa s niekým dostanem do konfliktu v zmysle ublíženia, nedorozumenia, nepochopenia a obom nám na sebe navzájom záleží, nikdy neriešme takéto situácie mlčaním. Mlčanie nikdy nič dobré neprinesie – áno treba vychladnúť a neriešiť to vo vyhrotených emóciách, ale na to stačí 15 minút. Veci i situácie sa majú riešiť a netreba pred nimi strkať hlavu do piesku. Poznáme kvasné procesy v chémii i z bežného života. Ak raz niečo stojí a je uzavreté samo v sebe – bez prístupu vzduchu (ducha a citu) – čo bude nasledovať? Rozklad – uvoľňovanie plynov a nastáva kvasný proces – a následne buď výbuch, alebo hniloba – ani v prírode to nič dobré neprinesie – len skazu. Nijako ináč to nefunguje ani s naším prežívaním. Takže sa z toho poučme, nedržme veci, city, ani smútky ani ublíženia v sebe – dávajme to von, komunikujme o nich, lebo ak si to budeme nechávať pre seba a zavretí v sebe – ničí to nás a rozkladom buď otrávime okolie, alebo výbuchom „zašpiníme“ okolie. Nič pozitívne a prospešné to neprinesie. Mlčaním sa ešte žiadny konflikt nevyriešil. Lenže na to musia byť dvaja, jeden, ktorý chce komunikovať a druhý, ktorý chce počúvať a je ochotný vcítiť sa i chápať. Nie bojovať o svoju pravdu v zmysle kto z koho….. Vzťahy i partnerstvá majú byť založené na viere, dôvere, pravde, vnímaní súcite a empatii – je to vzájomná podpora, svetlo i opora, to nie je ani vojna, ani súperenie, nikto nie je silnejší ani slabší. Sme tu navzájom pre seba….Teraz budem hovoriť za seba každý, nech si vezme z toho, čo je mu potreba : Celým svojím bytím sa snažím žiť citát (a to nie som fanatik – veď ma poznáte ) z 1.listu Korinťanom kapitola 13:„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z Pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme“. Opakujem, celým bytím sa snažím byť všeobjímajúcou a všeodpúšťajúcou, ale prísnou Láskou, vediaca svoju cenu, uvedomujúca si, že si zaslúžim to najlepšie. Nikdy som nestratila svoju vieru ani smerom hore, ani v seba, ani v svetlo druhého človeka, ani vo svoje vlastné vytúžené šťastie. …. (Takže 11:-) ?) Prajem krásny deň plný Lásky a odpustenia. Kde je chcenie tam je i cesta…
S Láskou Tatiana

Zdieľať článok