Suverenita je koreňom sily. Sila je koreňom mieru. A mier bude znamenať smrť vojny.
Ak ste aspoň chvíľu sledovali Donalda Trumpa na národnej alebo medzinárodnej scéne, možno viete, že jeho najdôslednejšie vyslovená filozofia obhajuje niečo podobné ako šírenie nacionalistickej suverenity, a to aj na krátkodobú škodu Spojených štátov v oblasti medzinárodného obchodu. Pre Trumpa dlhodobé čisté výhody sveta suverenity prevažujú nad krátkodobými stratami, ktoré by takáto zmena paradigmy mohla spôsobiť.

Stručne povedané, Trump presadzuje vládnu, hospodársku a vojenskú rétoriku, ktorá by sa dala zhrnúť ako „každý sám za seba pred druhým“.

Takýto systém riadenia založený na hodnotách, ak by sa dodržiaval, by podporoval suverénnu národnú silu. To má zasa tendenciu vytvárať sociálno-ekonomické prostredie, ktoré je v lepšom prípade protichodné a v horšom vyslovene nehostinné pre chaos a nestabilitu, čo sú dve hlavné zbrane, ktoré má k dispozícii Deep State alebo globalisti ovládaní centrálnymi bankármi/plánovačmi Svetového hospodárskeho fóra, EÚ a, áno, Nového svetového poriadku.

Ale to odbočujem.

Z chaosu a nestability vznikajú konflikty, vnútorné aj vonkajšie voči suverénnemu človeku a suverénnemu národu. Stručne povedané, obráteným procesom a zameraním sa na suverenitu ako koreň individuálneho a národného prejavu možno vytvoriť prvotné podmienky pre mier.

Skôr však, ako sa prejaví vonkajšia sila a postoj potrebný na to, aby sa skompromitovaný svet doviedol k tomuto cieľu, je nevyhnutné rozbiť globalistickú paradigmu, ktorá bola vytvorená kombináciou vládnej korupcie, mediálneho reflektora a kultúrneho rozvratu, ktorý sa zakorenil v posledných desaťročiach, ba storočiach prusko-marxisticko-komunisticko-globalistickej ideológie.

Ak tento filter aplikujeme na najnovšiu medzinárodnú katastrofu – alebo aspoň zdanie katastrofy – ak by Trump stále konal, sedel a uznával prezidenta Spojených štátov, NEMOHOL by jednoducho cestovať na Ukrajinu, aby sa s ňou vysporiadal.

Kvôli rozvratnej a protirečivej paradigme, ktorú zaviedli komptrolóri, by Trump nemohol vstúpiť na Ukrajinu, aby tam vykorenil Deep State, o nič viac, ako by mohol odovzdať moc od skorumpovanej afganskej armády reformovanému Talibanu podľa podmienok, na ktoré sa často zabúda, vrátane dohody s Dauhou, ktorá je stále aktívna.

Určite si možno predstaviť mediálny deň, ktorý by viedol k tomu, že Trumpova administratíva by bombardovala ukrajinské biologické laboratóriá šesť mesiacov po tom, ako po úteku z Kábulu zanechala Talibanu miliardy amerických zbraní na konci generácie krviprelievania, a to v civilnom aj vojenskom sektore. Optika by bola brutálna.

Trump má možno opticky zviazané ruky, ale Biden ich má zviazané oveľa doslovnejšie. Či už vďaka herno-teoretickým „okolnostiam“ alebo niečomu oveľa otvorenejšiemu, Bidenove kolosálne „chyby“ týkajúce sa Afganistanu aj Ukrajiny – a možno aj Taiwanu – sú pre krajinu čistou výhrou. Trumpovmu imidžu, a teda aj Trumpovej medzinárodnej agende.

Ak aspoň trochu rozumiete prebiehajúcemu seriálu devolúcie – najmä 17. časti – pochopíte, že Trump a jeho kolegovia Patrioti doslova kontrolujú operácie COG (kontinuita vlády), čo im dáva kontrolu nad americkými bojovými veliteľmi, a teda aj nad všetkými vojenskými akciami USA – alebo takpovediac nečinnosťou.

Ak sa odvoláme na často citovanú vetu Ayn Randovej Just Human týkajúcu sa protirečení, zdá sa nepravdepodobné, že by boli pravdivé OBA nasledujúce scenáre:

1) Trump a jeho bojoví velitelia priamo alebo nepriamo kontrolujú vojenský aparát USA a…

2) Vpád Vladimíra Putina a ruských ozbrojených síl na Ukrajinu a z toho vyplývajúca destabilizácia (alebo stabilizácia, podľa toho, kde sa nachádzate) východnej Európy – a tým aj sveta – je pre Spojené štáty, ich záujmy alebo ich občanov nebezpečná.

Ak predpokladáme, že prvé tvrdenie je nepravdivé, potom decentralizácia nie je aktívna a zostáva nám omnoho viac otázok a – čo je dôležitejšie – rozporov za posledný rok a zmeny, než tu môžem rozoberať. Musíme sa tiež tváriť, že Trumpov vyčerpávajúci zoznam výkonných nariadení nebol – a nikdy nebude – zmysluplne presadzovaný.

Ak predpokladáme, že druhé tvrdenie je pravdivé a že súčasné Putinove kroky predstavujú jasné a aktuálne nebezpečenstvo pre Spojené štáty, ich záujmy a občanov, akú realistickú a mierovú možnosť má navrátivší sa Trump, aby čelil prebiehajúcej kríze?

Tretia svetová vojna alebo akákoľvek priama agresia proti jedinej ďalšej skutočnej vojenskej superveľmoci na tejto planéte (nezačínajte mi hovoriť o vojenskom papierovom tigrovi, ktorým je Čína, keď je na palube sibírsky tiger) by nebola dobrá pre väčšinu úbožiakov a ich rodiny.

Ako teda zosúladiť teóriu decentralizácie so súčasnou situáciou na Ukrajine inak, ako že NIE sú vo vzájomnom rozpore, resp. že sa priamo dopĺňajú.

Podľa môjho názoru je najrozumnejšia a nekonfliktná interpretácia uvedených tvrdení taká, že Trump má takpovediac „všetko pod kontrolou“ , a že Putin s ním priamo spolupracuje – ale nikdy nie pre neho – alebo že Putinova cesta bola s najväčšou pravdepodobnosťou načrtnutá americkými vlastencami a je buď priamo prospešná pre ich dlhodobý program, alebo s ním nie je priamo v rozpore.

Keď zvážime perspektívu, že súčasná globálna situácia by mohla ohroziť samotnú hegemóniu amerického dolára, myšlienka, že by to mohlo byť a pravdepodobne aj je v priamom a dlhodobom záujme občanov Spojených štátov podľa úsudku Trumpa a jeho Devolution Teamu, je vážnym podnetom na zamyslenie a lákavým vodítkom k dlhodobým základom budovaným pre novú víziu kooperatívnej globálnej suverenity.

Dôvod, prečo Biden, a tým aj Deep State, tak nedávno „stratil kontrolu“ nad Afganistanom a Ukrajinou na svetovej scéne, je ten, že on – a oni – stratili kontrolu nad oboma už dávno a uvedomujú si to až teraz.

Z toho vyplýva otázka, na ktorú sa teraz pokúsime odpovedať, a síce, komu prospieva, doslova i obrazne, perspektíva súčasnej situácie, ako aj dlhodobé dôsledky globálneho prepadu Putinových veľkých inžinierov?

Na to musíme myslieť širšie než len na sankcie a SWIFT. Väčšie ako štáty a oblasti. Väčšie dokonca ako národy.

Teraz sa zamyslime nad impériami a nad tým, ako sa strážia.
Mier prostredníctvom sily. Je to slávna sentencia z čias Kennedyho a Reaganovej administratívy, ktorú mnohí v komunite pravdy – vrátane mňa – považujú za predchodcov v duchovnom, filozofickom a možno aj doslovnom zmysle prípadnej – a stále prebiehajúcej – Trumpovej administratívy.

Podľa môjho odhadu sú v súčasnosti na svetovej scéne štyri impériá, pričom Čína je ich nezvyčajne pokojnou – ale nie na dlho – súčasťou. Kým nebudem môcť osobne analyzovať rozdiel medzi Čínou ako národom a ČKS, zdržím sa sledovania tohto vlákna.

Pokiaľ ide o ostatné tri impériá v grafe, zostáva nám Putinovo Rusko, Trumpove (decentralizované) Spojené štáty a Európska únia pevne zakliesnená medzi nimi. Ak chcete nahradiť centrálne bankové impérium Európskou úniou, neváhajte, pretože sú jedno.

Centralizácia je koniec koncov antitézou suverenity, čo z nej robí hlavného protivníka potenciálnych suverénnych impérií vrátane Spojených štátov a Ruska, ako aj niekoľkých ďalších.

Hoci centrálna banka Spojených štátov je určite súčasťou tej istej nepriateľskej matrice, FED nemôže nasadiť armádu, a preto je vydaný na milosť a nemilosť tomu, kto v danom čase okupuje Oválnu pracovňu.

Doslovne by sme mohli definovať moc impéria podľa jeho geografického dosahu, vojenskej sily a ekonomického vplyvu. Všetky tri vyššie uvedené impériá sa môžu pochváliť značnou ponukou, hoci Európska únia môže, ale nemusí skutočne zhromaždiť kolektívne bojové sily podporované NATO, ktoré by mali nejakú podobu súdržnosti alebo účinku, to sa ešte uvidí.

S ohľadom na to a vzhľadom na to, že Spojené štáty a Rusko sú dve na zdroje najbohatšie impériá na planéte, nie sú to ani impériá, proti ktorým by sme sa mali snažiť vyhrať hospodársku vojnu. Stačí sa na to opýtať kontrolórov KSČ a ich spojencov v Kalifornii v súvislosti s Trumpovou obchodnou vojnou a rýchlo sa presunúť do leta 2022, keď sa môžete ísť do Berlína opýtať nemeckých občanov, ako prebieha vojna sankcií EÚ proti Rusku, keď sú na pumpách.

Skrátka, keď sa EÚ – a tým aj globalisti – pozrú na ďalšie dve ríše, ktoré sedia oproti nim, ale nie nevyhnutne navzájom, majú si položiť dve otázky:

1) Môže USA alebo Rusko poraziť na ihrisku niekto iný ako ten druhý?

2) Môžu byť USA alebo Rusko porazené v obchodnej vojne kýmkoľvek, vrátane toho druhého?

Nie.

Teraz sa vráťme ku kľúčovým dvojitým predpokladom tohto seriálu – konkrétne k dlhodobým zámerom Ruska a jeho súčasným aj budúcim vzťahom s Trumpovými Spojenými štátmi.

Vladimir Putin a Donald Trump majú pozoruhodne veľa spoločného, od ich domácej a zahraničnej politiky až po ich domáce a zahraničné kontroverzie.

Tí, ktorí ich sledujú, oboch vnímajú, jednoducho povedané, ako riešiteľov problémov.

Keďže globalistickí kontrolóri vidia riešenie a vytvárajú problém, aby ho dosiahli, Trump a Putin dali sľuby, že vyriešia existujúce problémy. Ak chcete zjavný príklad, nehľadajte nič iné ako skutočnosť, že títo dvaja takmer zlikvidovali väčšinu islamských povstalcov ohrozujúcich ich záujmy do dvoch rokov od nástupu do funkcie.

V praxi obaja preukázali zručnosť a pevnosť, pokiaľ ide o zvládanie medzinárodných kríz, najmä tých, ktoré hrozia vojnou alebo sa do nej ponárajú, a robili to, zatiaľ čo mali do činenia s nepriateľským, rozvratným a všadeprítomným nepriateľom s takmer neobmedzenými finančnými zdrojmi.

Obaja slúžili ako ochotné a časté terče korporátnych médií napojených na globalistov, od ukrajinskej farebnej revolúcie, ktorou sa Putin vysporiadal s Obamovým režimom v roku 2014, až po naratív J6, s ktorým sa Trump popasoval (alebo ho pozval ako súčasť väčšej divadelnej hry) pred inauguráciou, a obaja odviedli obdivuhodnú a dokonca memoárovú prácu, keď väčšinu uplynulého desaťročia pôsobili ako naratívni bábkari.

Keď som ich predtým nazval „veľkými podvodníkmi“ našej doby, nemyslel som to zle. Klamstvo je predsa základným princípom vojny. Vieme, že Donald Trump je študentom Sun Tzu. Vieme, že Putin je študentom ruského samba, bojového umenia známeho fyzickým stelesnením dvojitej filozofie presmerovania a rovnováhy.

Nakoniec a predovšetkým však vieme, že oboch mužov nenávidia všetci dobrí ľudia, čo je iný spôsob, ako povedať, že sa ich obávajú tí istí.

Tradične sa jedna ríša bojí druhej kvôli jej zjavnej moci. Nepriateľ – Hlboký štát – sa z tohto dôvodu bojí Donalda Trumpa a Vladimira Putina, ale to, čoho sa v skutočnosti bojí, je potenciál týchto dvoch cisárov, a tým aj dvoch impérií, vytvoriť veľmi verejný katarzný mier.

Pokiaľ ide o Trumpa a Putina, títo dvaja podľa môjho názoru viedli nepriateľa počas dlhej, zväčša tichej vojny za mier.

Od Krymu a Ukrajiny po demilitarizovanú zónu v Severnej Kórei, cez Abrahámove dohody a dohodu z Dauhy až po bleskový útok na nacistickú baštu Ukrajinu odhalili hnilobu a márnotratnosť globalistov, a čo je dôležitejšie, ich úplnú márnosť. Trump odhalil korupciu a pokrytectvo elity rádoby vládnucej triedy, zatiaľ čo Putin odhalil ich závislosť od tých istých národov, ktoré si chcú podrobiť.

Ešte dôležitejšie je, že títo dvaja sa postavili veľkému globalistickému Kolektívu a Kolektív bol nakoniec prichytený pri čine, za ktorý si vyslúži len o málo viac ako ranu do ruky.

Vypožičajme si frázu istého čarodejníka: „Obraz je hotový. Časti sa hýbu. Konečne sa k nemu dostávame.

A akú možnosť má had, ktorého loví orol a tiger, keď sú mu všetky ostatné cesty zatvorené? Keď je prebudenie globálne a moc je v rukách tých, ktorí ovládajú srdcia a mysle svojich vlastných suverénnych štátov?

Zdroj

Zdieľať článok