1. časť

Počas našich dlhých námorných plavieb sme sa dostali do kontaktu s inými národmi. Plavili sme sa tak ďaleko, ako sme chceli. Tí, ktorí sa stretli s inými národmi, nám museli povedať, čo majú lepšie ako my. Málokedy sa objavili správy o niečom lepšom, pretože sme stále mali vo všetkom navrch. To posilnilo našu hrdosť. Časom k nám po stopách našich ľudí priplávali na lodiach obyvatelia cudzích krajín, cudzích rás. Obdivovali nás a túžili po tom lepšom, čo sme mali my. Zadržiavali sme ich a robili z nich otrokov. Nikdy sme neprepustili muža, ktorého chytili so zbraňou v ruke. Všetci nám museli slúžiť. Ich potomkovia zostali sluhami a patrili do rodiny toho istého pána ako ich otcovia.

Hlavným dôvodom takéhoto postupu bolo, že sme nechceli, aby o nás hovorili vo svojej krajine, a tak na nás poštvali ďalších ľudí. Okrem toho sme sa snažili vytvoriť ľud, ktorému by sme my, Ereriáni, vládli ako bohovia. Každá cudzia rasa so sebou prinášala cudzie myšlienky a nové schopnosti. Väčšinu z nich sme odmietli, ale občas sme sa niečo naučili, napríklad tkať látky. Jedného dňa k nám prišli chudí, žltkastí muži s čiernymi vlasmi a dlhými bradami. Bolo to dávno pred mojou vládou, ale správa o nej sa u nás zachovala v neskreslenej podobe. Priniesli nám znalosť čísel.

Dovtedy sme poznali „Tyr“ a „Mal“, neskôr vzniklo „Mel“ zo svetových strán, na ktorých stálo slnko. Spojili sme najvyšší bod a najhlbší tieň a potom dva rovnako vzdialené body medzi nimi. „Mal“ bolo pre nás spoločné pre všetko, čo súviselo so stvorením. Naopak, „Tyr“ bol pre nás posvätný. Ukazoval nám trojjedinosť Božstva a bol tajomstvom.
Potom prišli žltí muži a povedali: „Máte úplnú pravdu. Tyr alebo číslo tri je božská dokonalosť. Mal, t. j. štyri – ľudské. Ak teraz spojíte ľudské a božské, dostanete najposvätnejšie a najdokonalejšie číslo, aké kedy človek poznal – a to posvätné číslo sedem. Pozrite sa na nebo, ktoré je ukazovateľom a riaditeľom všetkých osudov.“

A my sme ich našli a od žltých mudrcov sme sa naučili oveľa viac. Ukázali nám, ako štyri body kríža Mal inak spojené, nám dáva štvorec. Učili nás čísla od jedna do štyri a čísla nad nimi až po prvú a vyššiu úroveň – 10.
Zdalo sa, že Erariáni sa tým stali mimoriadne múdrymi a duchovne obohatenými. Mali takú radosť, že cudzincom dali lode a prepustili ich na slobodu, pretože sa od nich predtým naučili všetko, čo sa naučiť mohli.
Ľud, ktorému sme my, Erariáni, vládli, sa zhromaždil z námorných výprav. Hlboká priepasť nás delila od ľudí, ktorí síce pochádzali z Lemúrov ako my, ale počas svojho vývoja sa stali cudzími našej prirodzenosti. Predovšetkým bolo zarážajúce, že len málokto dokázal oslobodiť od hrubohmotnej schránky, vidieť tvory a komunikovať s nimi tak, ako sme na to boli po celé generácie zvyknutí. Ak k nám ľudia prišli s takouto schopnosťou, väčšinou sa vytratila u ich detí.
Pre tento ľud platili zákony, ktoré nesmel porušiť. Nás sa však tieto zákony netýkali. Je samozrejmé, že žiadny Erari neurobil nič, čím by sa dostal na úroveň ľudí. Ak to niekedy urobil, už nebol Erari a bol vylúčený z nášho kruhu.

V ríši Orokun bol veľký ostrov, kde žili tí, ktorí padli a zhrešili proti svojmu stavu. Oni aj ich potomkovia mohli svoje previnenia odčiniť len hrdinskými činmi. Ak vykonali takýto čin, Skaldovia /spievajúci vyhlásili ich slávu, aby mohli byť znovu prijatí do našich radov. Preto naše hrdinské piesne oslavovali len ostrovnú krajinu – sídlo hrdinov. Ale títo hrdinovia boli v skutočnosti vyvrheli alebo ich potomkovia. Je prirodzené, že všetkým našim hrdinom sa pripisujú veľké chyby.
O nás, Erárijcoch, viete veľmi málo. Nepotrebovali sme spevákov, aby ohlasovali našu slávu. Boli sme šťastní, a preto sme urobili ľudí šťastnými, aby mohli spokojne žiť pod našou ochranou. Boli sme hrdí a pyšní ľudia. To, čo sme robili, sme robili z vnútorného popudu, ktorý sme bez váhania nasledovali.
Najvznešenejšia z nášho rodu bola kňažka Amma-Era! Žila na strážnej veži a pozerala odtiaľ na hviezdy. Vykladala proroctvá našich veštieb a vytvárala naše spojenie s Bohom podľa našich predstáv. Keď cítila, že sa blíži jej koniec, odovzdala svoje tajomstvo jednej z panien, ktoré si na tento účel vybrala. Potom sa opäť stala Amma-Era.

Hoci sme si našu kňažnú nesmierne vážili, málo sme sa o ňu zaujímali, ak nás nejaká slávnostná príležitosť nedonútila pýtať sa jej. Jej život bol osamelý, len občas sa rozprávala so svojimi žiakmi, ktorí boli nositeľmi hviezd. Stála nad kňazmi, ktorí vykonávali náboženské úkony, ale nikdy im nedala príležitosť dávať priame príkazy, ale odovzdávala svoje pokyny kráľovi, ktorý ich odovzdával ďalej, ako uznal za vhodné. Ak prehovorila alebo varovala, už sa nikdy nepýtala, čo sa stalo s jej slovami.

V čase núdze alebo veľkej radosti Amma-Era predsedala náboženským slávnostiam, ale prítomný mohol byť len kráľ a jeho družina. Ľudia boli vylúčení. Dôvodom bolo, že ľudia nás, Orokuna a Ororuna, považovali za bohov a my sme verili, že sme bohovia. Ale keď Amma-Era vzývala vyššieho Boha a prinášala mu obety, kde by zostala viera ľudí v nás? Dnes vidím, aké falošné to všetko bolo! Ale vtedy sme sa cítili nesmierne múdri a nedotknuteľní.

Atlantída bola krajinou piesní. Mali sme nádherné kňazské zbory, aké svet od našich čias nepočul. Každé denné obdobie malo svoje vlastné znejúce melódie, ktoré boli prevzaté z hudby sfér. Vtedy sme počuli viac ako vy dnes! Naše ucho bolo jemné a vnímalo tóny vesmíru a naše hrdlá dokázali tieto harmónie jasne a zreteľne opakovať. Naše bohoslužby teda pozostávali najmä zo spevov a tancov, ktoré kňazi na tieto chóry tancovali. Vy, dnešní ľudia, si už ani neviete predstaviť, akú silu a moc, ale aj koľko vážnosti sa skrýva v týchto spevoch! Ak nám naši vedci poskytli nejaký opis priebehu hviezd, s radosťou sme ho napodobňovali. Možno, že keď sa Zem opäť zdvihne do svojej starej výšky, aj vy budete počuť túto hudbu vesmíru, na ktorú tancujú hviezdy. Je úžasné byť spojený s tým, čo nazývate „neskorším stvorením“. Zvykli sme ho nazývať „Ur“, teda to, čo bolo stvorené od dávnych čias, a cítili sme sa s ním zjednotení.

Našim deťom sme povedali, že nebeský otec sa spojil s matkou zemou. Ich deti boli obri, ktorí museli na príkaz svojich rodičov zdobiť a skrášľovať nebo a zem. Na to dostali aj svoju obrovskú silu. Sila je dar a zaväzuje slúžiť tomu, od koho pochádza. Tak vznikli skaly, more a hviezdy. Keď bolo všetko hotové, nebo a zem sa hanbili za svojich nevzhľadných synov, a preto splodili nové pokolenie Titánov, ktorí boli hodní vládnuť nad všetkým, čo bolo postavené. To bola, samozrejme, rozprávka pre deti. Sami sme to vedeli lepšie. Nepoznali sme iných bohov okrem Trojjediného, najvyššieho Boha, ktorý sa nám zjavil. Až ľudia, ktorí prišli po nás, sa na bytosti pozerali ako na bohov. To, čo s nimi zažili, žilo ďalej v príbehoch a piesňach, a tak sa dostalo do hrdinských spevov Eddy.
Ak teraz odhaľujem závoj toho, čo bolo pre nás svätejšie, nerobím to tu pre vás, pozemšťanov.

Boh sa nám zjavil v čase, keď Erárijci ešte tak dlho neprebývali na zemi. K jednému z nich, ktorý sa volal Har ako môj otec a bol spomedzi nich najvyšší, pristúpila svetlá postava a oznámila mu : „Na najjasnejších výšinách stojí kráľovský hrad, kde prebýva Boh so svojimi dvoma synmi, Svetlým a Vážnym. Vážny je predurčený byť kráľom na zemi, keď jedného dňa budú ľudia takí, že si zaslúžia Božie kráľovstvo. Vážny, ktorého meno je Imanuel, bude bývať medzi ľuďmi a vládnuť nad nimi. Svetlý je však pánom nad mŕtvymi, ktorí sa už nemusia vrátiť na zem. Oveľa neskôr sa Imanuel opäť vráti do kráľovstva svojho Otca.“

Bol to trojjediný Boh, ku ktorému sme sa modlili. Boh Otec a Boží synovia. Keď sme o nich chceli hovoriť v runách, tu sme si predstavili tri hory – to malo znamenať, že sú nad nami vyvýšené ako hory, že nás môžu rozdrviť, ale rovnako ako hory nám poskytujú nesmiernu ochranu. Keď sme sa modlili alebo sme sa im chceli prihovoriť tými najsvätejšími slovami, nazývali sme ich „Trojjediným“.
Vedeli sme, že Boží poslovia zostupujú od Boha na zem, aby odovzdali Jeho príkazy stvoreniam. Aj oni sa nám často prihovárali, ale čím viac sme sa stávali ľuďmi a uvedomovali si seba samých, tým zriedkavejšie. Verili sme, že všetka moc a pravda má svoj zdroj v Bohu. Verili sme však, že časom sme získali toľko sily, že si dokážeme poradiť sami so sebou. Akí sme boli hlupáci! Božia potopa spôsobila, že celá naša obrovská ríša zmizla z povrchu zeme za jediný deň a noc.

Na dne mora leží všetko, čo patrilo k neskoršiemu stvoreniu, ak sa to ešte nedostalo na svetlo slnka. Dole sa nachádzajú aj naše poklady a všetko, čo sme počas tisícročí vytvorili. Mnohé bolo zachránené pred zánikom vďaka starostlivosti bytostných podľa Božieho príkazu. Bude tomu dovolené znovu povstať, aby to o nás vydalo svedectvo…?
Všetky naše pozemské telá zomreli bolestivou smrťou. Ani jeden Erárijec neunikol veľkej potope živý, ako sa to podarilo jednotlivcom z iných národov. Všetkých nás zmietli naše hriechy. Ale mohli sme sa vrátiť ako duchovné embryá a znovu sa vteliť, pokiaľ sme sa nenaučili myslieť na to, akí sme maličkí a aké malé sú naše schopnosti a možnosti.

Kým môjmu bratovi Orokunovi bolo dovolené vystúpiť na vyššiu úroveň a už sa nemusel vracať na svet, ja som bol na Zemi ešte dvakrát. Potom už nasledovali len jednotlivé inkarnácie bývalých Erárijcov. Zdalo sa mi, akoby nás tu držali z nejakého dôvodu. Zrazu sme sa všetci, ktorí sme sa ešte mohli vrátiť, inkarnovali a staré „árijské“ vedomie na vašej Zemi naraz povstalo. Prešla jedným ťahom a naplnila duše mnohých z vás, ktorí nepatrili medzi najhorších.
Tak to malo byť. Ľudia to však ako vždy prehnali. Namiesto poznania Árijcov a Armánov, ktoré vás malo zapáliť a urobiť zrelými na prijatie Posolstva Syna človeka v zástupoch, len živilo vašu aroganciu a povýšenosť! Chyby, ktoré v nás mala odstrániť potopa, vo vás opäť povstali!

Na začiatku platilo teda naše uctievanie neviditeľného Boha.
Až počas mojej vlády, keď ľudia videli v mojom bratovi a vo mne bohov, sa k nám začali modliť a spievať chóry. Prijali sme ich na „Božom mieste“, ale aj v našich dušiach sa pomaly vymazávali všetky predstavy a nakoniec sme zistili, že bohoslužby a obety, ktoré nám boli ponúknuté, sú celkom v poriadku. Tieto obety boli veľmi krásne. Pálili sme živicu z našich lesov, ktorá šírila príjemnú vôňu. Medzitým sme vypustili biele vtáky ako vaše holuby, ktoré v bielom dyme vyzerali veľmi krásne. Nič sa im nestalo. Po hostine sa vrátili bez úrazu do svojich veľkých holubníkov, kde sa o ne starali kňazi. Z ich letu počas obetovania naši veštci vyčítali všeličo. Každý z nich mohol položiť otázku a za každú otázku bol vypustený vták.

Len raz sme videli zabitého holuba. Jeden z našich ľudí zranil obra. Obor žaloval, ale nechceli sme kvôli nemu potrestať Erárijca a správali sme sa, akoby sme obrovi nedôverovali. Obor žiadal, aby sme na ďalšej hostine požiadali bohov o let holuba. Nemohol byť odmietnutý. Holub musel letieť, ale prirodzene pre Erárijcov. Vybral si vtáka, ktorého kňaz vypustil, a všetci so zatajeným dychom sledovali, ako rozprestiera svoje oslnivo biele krídla. No sotva sa vzniesol do vzduchu, vyletel veľký dravý vták, ktorého nikto predtým nevidel, vrhol sa na nevinného vtáka a mocnými švihmi krídel s ním odletel ako s korisťou. Vtedy obri prepukli v taký jasot, až sa zem zatriasla. Skôr než tomu ktokoľvek z nás stihol zabrániť, chytili Erárijca a hodili ho do priepasti.

Naše pobožnosti bývali pod holým nebom. Posvätné miesta lemovali obrovské kamene. Uprostred nich bol postavený akýsi stôl. Na tomto kameni a na všetkých kameňoch, ktoré ležali okolo, stáli obetné misky, zvyčajne dvadsaťštyri alebo ich násobok.

3. časť

Zdieľať článok