Štúdium požiadaviek na optimálne fungovanie kapitalizmu rýchlo odhalí potrebu prikladať veľký význam dôvere. To sa týka hospodárstva na mikroekonomickej aj makroekonomickej úrovni.
Dôvera je jedným z etických princípov, ktoré odlišujú konštruktívnu činnosť od sebazničujúcej činnosti v ziskových finančných podnikoch.
V kultúrach, v ktorých spoločenský vývoj nekladie dostatočný dôraz na etické normy a inštitucionálnu spoľahlivosť, sa dôvera postupne vytráca.
To má hlboké dôsledky na národnej aj individuálnej úrovni, píše historička komparatívnej religionistiky a autorka Hanne Nabintu Herlandová.
Bývalý americký centrálny bankár Alan Greenspan – ktorý k tomuto problému prispel, keď Federálny rezervný systém neuznal predkrízovú bublinu na trhu s nehnuteľnosťami z roku 2007 – vo svojich memoároch The Age of Turbulence (Vek turbulencií) vyslovuje zásadné priznanie, keď tvrdí, že nemôžeme budovať ekonomickú spoločnosť bez etických základov.
Priznal, že štruktúrované produkty boli také pokročilé, že schopnosť samoregulácie systému v prípade problému sa prejavila príliš neskoro. Výzva spočívala v ľudskom faktore.
Predpoklad, že finančné subjekty budú v prípade potreby uplatňovať etickú rezervu a konať racionálne, bol úplne nereálny.
Morálny základ sa úplne vytratil. Vzájomná dôvera sa vytratila a jednotlivci už nie sú dôveryhodní.
Greenspan tvrdí, že ekonomické teórie sú založené na predpokladoch o reakciách a voľbe konania jednotlivcov. Pre prežitie systému je nevyhnutné, aby sa jednotlivec rozhodoval správne a konal ekonomicky čestne a racionálne. Došlo k poruche.
Potrebujeme triezvejšie finančné inštitúcie, nové štruktúry, lepší dohľad a pokornejších bankárov a agentov. Žiaľ, možno práve toto sa nám nepodarí dosiahnuť, pretože následky krízy zrejme ukazujú, že záchranné akcie a rozdávanie z amerického establishmentu zatiaľ nepodliehajú žiadnemu väčšiemu zúčtovaniu.
V knihe „Skutočný krach: Peter D. Schiff poukazuje na to, že Spojené štáty žijú v štátom nafúknutej finančnej bubline, ktorá praskne a bude mať katastrofálne dôsledky pre ekonomiku. Od roku 2007 sa situácia zhoršila, pričom riešením, ktoré sa zvolilo na zabránenie takmer úplnej neschopnosti splácať štátny dlh, bolo ďalšie zvýšenie dlhového stropu.
Schiff predpovedá, že toto dobrodružstvo povedie k brutálnej devalvácii amerického dolára a krachu, ktorý ukončí moc Spojených štátov, ich politický systém a spôsob života.
Či má pravdu, sa ešte len ukáže, ale súčasný globálny tlak zo strany nezápadných krajín na ukončenie ich závislosti od dolára rozhodne smeruje k multipolárnemu systému. Schiff tvrdí, že sociálne dávky, obsluha dlhu a ďalšie výdavkové programy pohltili v roku 2012 viac ako 100 % federálnych príjmov. Zvyšok vlády je financovaný z pôžičiek.
Schiff hovorí: „V súčasnosti je to veľmi ťažké:
„Aby sa Amerika vyhla úplnému kolapsu, musí drasticky znížiť vládne výdavky a regulácie, ktoré vysávajú podniky a brzdia hospodársky rast, zrušiť nákladné a zbytočné agentúry, ukončiť zahraničné vojenské eskapády a znížiť nároky všetkých druhov pre všetky vrstvy obyvateľstva.“
To, čo nás čaká, je pravdepodobne oveľa horšie ako všetko, čo sme kedy zažili – a všetko je to dôsledok preplnenej chamtivosti, nedostatku sebakontroly a sebadisciplíny, nedostatku čestnosti a skromnosti, nedostatku spoľahlivosti a zodpovednosti a presne takej morálky, na ktorú náboženstvo poukazuje ako na riešenie hlbokých problémov. My sme si osvojili opačný názor na skromnosť a nesieme za to následky.
Je nesporné, že morálne základy jednotlivca zohrávajú ústrednú úlohu pri správnom fungovaní trhového kapitalizmu. Byť dôveryhodný v očiach iných je prvoradé.
Alan Greenspan poukazuje na to, že jednotlivci nemôžu koexistovať bez definovaných hodnôt, ktorými sa riadia ich každodenné rozhodnutia. Obsah týchto hodnôt je však kultúrne podmienený.
Vyvstáva preto otázka: aké hodnoty dnes na Západe obhajujeme? Určite nie tradičnú zakladateľskú etiku, ktorá definovala obdobie, v ktorom sa zrodil kapitalizmus, ekonomický model úzko spojený s protestantskou etikou.
Nedostatok dôvery vo vládne štruktúry alebo banky v konečnom dôsledku podnecuje finančné subjekty, aby uvažovali len v zmysle osobného zisku. Rovnaký problém sa týka mnohých afrických krajín. Keď sa to deje v Afrike alebo Ázii, nazýva sa to korupcia.
Dôvera v politické inštitúcie a bankový systém je nízka, bohatí obohacujú len svoje klany a rodiny. Keď do kľúčových pozícií prenikne sebectvo, dôvera sa postupne začne vytrácať a každý myslí len na seba a svoje rodiny – čo je pohroma Afriky.
Niektorí právom tvrdia, že kapitalistická štruktúra má tendenciu produkovať bohatých jednotlivcov. Títo jednotlivci majú oveľa väčšiu zodpovednosť: využívať svoje bohatstvo nielen vo svoj prospech, ale aj „pre dobro všetkých“.
Ak má krajina zodpovedných a bohatých jednotlivcov, bude prosperovať vďaka ich múdrosti a dôveryhodnosti. Ak má krajina bohaté elity, ktoré svoje príjmy míňajú len na svoje rodiny, bude trpieť chudobou, korupciou a nespravodlivosťou.
Pápež Ján Pavol II. uviedol, že problém spočíva v tom, že súčasný západný kapitalizmus je odtrhnutý od svojich pôvodných morálnych základov. Ak sa kapitalizmus zredukuje na individuálny zisk bez morálnej zodpovednosti, ekonomický systém sa stáva sebadeštruktívnym a dáva bohatstvo do rúk niekoľkých ľudí na úkor hľadania spravodlivejšieho rozdelenia. Niektorí budú postupne bohatnúť, zatiaľ čo zvyšok svetovej populácie zostane ešte chudobnejší ako predtým.
Podľa údajov organizácie Oxfam v roku 2015 vlastnilo 1 % svetovej populácie viac bohatstva ako zvyšných 99 % dohromady.
Jedným z výsledkov globalizácie je, že 56 jednotlivcov teraz podľa Oxfamu vlastní viac ako 50 % svetového majetku.
Prieskum Pew Research Centre z roku 2013, v ktorom sa ľudí vo viacerých krajinách pýtali, či si myslia, že ich deti budú mať lepšiu životnú úroveň, ukázal, že si to myslí len 33 % Američanov, 17 % Britov a len 9 % Francúzov.
Morálka je nízka. Bude veľmi zaujímavé sledovať vývoj americkej ekonomiky v nasledujúcich rokoch, keďže dlh sa v súčasnosti vyšplhal na neuveriteľných 30 biliónov dolárov.