Je rozdiel, či niečo chránim…., alebo sa niečomu bránim…

V prvom prípade niečo mám, vlastním a vynakladám energiu na ochranu, aby som nestratil, či neprišiel o niečo vzácne. V druhom prípade som v odpore voči niečomu, či niekomu, som v neprijatí, v brnení, obrnení, bránení (tvrdosť).

Hovorí sa, že Láska bolí. Aj keď to nie je pravda, mnohí sú o tom presvedčení. Láska nebolí, bolí sklamanie, ak sme niečomu verili, alebo v niečo verili, či niekomu verili a nenaplnilo sa to. Alebo bolí ak sme z Lásky k niečomu nadobudli chybné presvedčenie a následne v tej dobrej viere a z Lásky chybne konali – potom to bolelo a namiesto zhodnotenia a zaujatia nových postojov – svojej zmeny v prijatí udalostí i priznaní svojich vlastných nesprávnych krokov sme sa zatvorili. Zamurovali sme sa, potlačili všetok cit, potlačili lásku, ba čo viac, obvinili sme Lásku ako takú, že je vinná za našu bolesť a preto sme sa rozhodli ju doslova a do písmena vyhnať. Vytlačiť zo seba. Viac ju necítiť a prijali sme rozhodnutie, že u nás nemá miesto. A to všetko z nesprávneho vyhodnotenia i spracovania bolesti.

Uvedomujeme si, že takýmto postojom sa chceme zbaviť Boha? Ak veríme, že Ježiš bol i je zosobnená živá Láska a my ju vyháňame a obviňujeme a neprijímame, tak sa vlastne zbavujeme Boha? Zabíjame ho v sebe? Stačí si to predstaviť ako reálne konanie a neviem, či ešte stále budeme presvedčení, že konáme správne.

Mnohí sa nazývame veriacimi a chodíme do kostolov, tvárime sa, že sa modlíme, ale s Láskou nechceme mať nič spoločné.

Oddelili sme tieto dve živé a prepojené obsahy a formy – vieru a Lásku. (Aj neveriaci človek rieši vieru i lásku, nedá sa to obísť, je to zákon).

Láska i viera idú ruka v ruke aj s nádejou. Existencia jednej bez druhej nie je možná, nefunguje to. Ak necítiš Lásku, strácaš vieru i nádej, ak strácaš vieru, strácaš i Lásku a nádej. Len si to skúsme do detailu vo svojom vnútri precítiť.

Keď prestaneš veriť v čokoľvek si beznádejný prípad a znamená, že si potlačil, až zabil Lásku. Ak si prestal milovať, mať rád, strácaš nádej prečo ísť dopredu a ďalej a už nikomu a ničomu neveríš. Tak silné je prepojenie tých troch cností…..

Lásku potláčame, zabíjame, nechceme cítiť, lebo bolí. Tvrdneme, kamenieme, sme ironickí, cynickí, necitliví, necitoví, neempatickí, až sebeckí, veď v tej obrovskej sebaláske (len klamlivej, lebo v skutočnosti ide o EGO) chránime SEBA – tak znie ego_obhajoba, temná obhajoba nesprávneho konania.

Preto sa prestaňme chrániť, prestaňme sa brániť citu. Ako je Boh živý, cit je, bol aj bude najprirodzenejšou súčasťou človeka. Potlačené cítenie je vlastne víťazstvo temnoty nad svetlom. Cit je prejav ducha – božej iskry v nás a necitlivosť znamená mŕtvosť, potlačenie božieho princípu v nás. Lucifer, ako taký je citový chlad. Ak sa dostaneme do štádia citového chladu, ideme ruka v ruke s ním a môžeme sa nazývať veriacimi, či biť do pŕs, ako slúžime Bohu. Nie, neslúžime. Ak sme vyhasnutí zvnútra a citovo chladní, sme v Luciferových rukách a ten s nami nenápadne točí, len aby sme to nezistili a nepriznali si to. Hýčka naše ego a nahovára nám aké to je neškodné, pretože tým, že necítime a neveríme v Lásku, nerozvíjame ju, nikomu „neubližujeme“.

Mali by sme si však uvedomiť, že kde nie je svetlo je tma. Kde nie je láska, tam je prázdno. Ale prázdno, ako také, neexistuje. Každý priestor sa vždy vyplní. Čím? Určite nie svetlom, lebo to ide ruka v ruke s láskou, takže, … ak nie svetlom tak temnotou a opakom lásky je ľahostajnosť, nenávisť, odpor, neprijatie. necitovosť, necitlivosť. A to sa premieta potom do našeho správania, do rozhodnutí i konania.

Pýtam sa:

Chceme sa „“chrániť“ a hľadieť i držať si svoje a konať viac-menj sebecky, v záujme vlastnej ochrany a obrany zo strachu ?

Alebo,…

Chceme sa otvoriť, skočiť „po hlave“ s dôverou vo vyššiu silu, že nám pomôže, v konaní sa pozerať súcitne nielen na seba, ale i na druhých, konať s prezieravosťou, uvedomujúc si dôsledky, konať so zodpovednosťou, chcejúc a majúc na pamäti len dobrý a čistý úmysel, vydať sa „napospas“ hoc aj nesprávnemu konaniu druhých v prijatí druhých i situácii s rešpektom…. s vierou vo vyšší princíp, vyššiu silu a oddanosť i pokoru voči nej?

Slobodná voľba je na každom jednom z nás, Len mám silný pocit, že už je nutné sa rozhodnúť. Už nemáme čas a nebudeme mať ani možnosť sa potácať medzi týmito dvoma svetmi. Je to otázka voľby buď…., alebo………

To je čas triedenia, na ktorú stranu sa postavíš, aj keď samotné temno vyzerá tak nevinne. Je skryté za mnoho vlastných ospravedlnení a obhajob a pôsobí navonok veľmi neškodne. Je na nás, aby sme boli zrelí i bdelí, rozlišovali a zaujímali jasné a jednoznačné postoje.

Ja osobne si volím druhú možnosť. Cválam, verím a skáčem hoc „nevidím“ „za“…..

S Láskou Tatiana

Zdieľať článok