„Veľa bádateľov sa zaoberá otázkou, kam sa podeli knihy z dôb Ruskej ríše, pretože týchto kníh bolo jednoducho veľa miliónov ton a to nielen preto, že staré knihy boli veľké a veľmi ťažké.

Jedného dňa som narazil na poznámky a inzeráty zo sibírskych predrevolučných novín. Jeden odstavec znel: „Obchodník N. priniesol toľko a toľko stoviek libier kníh a predal ich za sedem dní v takých a takých dedinách.“ A niekoľko dedín severne od súčasného mesta Kemerovo na Sibíri je uvedených. Pre mňa to bol nevýslovný šok. V našej oblasti nikdy neboli vyhnaní ani bohatí šľachtici. Počas štúdia na škole som takmer každú nedeľu trávil v knižnici a hľadal som aspoň nejaké viac či menej zaujímavé informácie. V piatej triede som prestal chodiť do detskej knižnice a po dlhom dohadovaní som nakoniec mohol ísť do knižnice pre dospelých, ale tam ma nepustili ďalej ako za dve police. Ale tvrdohlavo som pokračoval a hádal sa s knihovníčkou.

Jedného dňa jedného stáleho klienta z knižnice pre dospelých omrzelo počúvať moje neustále požiadavky, aby som si mohol vybrať nejaké knihy, prišiel a spýtal sa: Chlape, čo hľadáš? Ďalší týždeň mi tento muž, jemne povedané, ozdobený mnohými tetovaniami na rukách, priniesol tri knihy. Určite si pamätám meno jednej, ​​bola od Abba Dorofej „Duchovná lúka“. Z ďalších dvoch si pamätám len slovo „metahistória“ a tieto knihy popisovali celú ruskú históriu od babylonského rozpadu až po krstenie Rusi. Nerobil som žiadne tajnosti a zdieľal informácie so spolužiakmi. Chápete, v sovietskych časoch to nemohlo trvať dlho. V dôsledku toho prišiel inštruktor z regionálneho výboru strany a rozprával sa so mnou v kancelárii riaditeľa. Navyše predtým, ako ma tento inštruktor pozval do kancelárie, vyviedol pani riaditeľku von, držal ju za ruku za krk a keď ju vyviedol von, odstrčil ju.

Moje knihy mi potom ukradli, dokonca viem, ako. Tento inštruktor zobral zlodeja z miestnej väzenskej zóny, ktorý mal mesiac na odsedenie trestu, hoci to nebolo potrebné (kľúč bol pod kobercom). A polícia poslala tri čaty, jednu do školy, aby sa uistili, že moja sestra a ja neutečieme, jednu čatu do práce za mojím otcom a jednu do práce za mamou. Bastardi mi dokonca zobrali knihy, ktoré som si kúpil v kníhkupectve. Filozof Kondillac, na túto si určite pamätám. Vzal som si z knižnice knihu od nemeckého arcibiskupa Mikuláša Kuzánskeho a tá bola tiež zhabaná. Keď som si ju chcel vziať druhýkrát, trasúci sa mladý knihovník mi ukázal formulár a povedal: že takú knihu nikdy nemali..

V okrese Ižmorskij v Kemerovskom kraji sa nachádza vymierajúca dedina Nový Svet, tak sa volala väzenská zóna, ktorá bola neďaleko. Môj otec pochádza zo susednej dediny Malaja Zlatogorka. Kde spolu s mamou prišli bývať po svadbe. Otec pracoval v tejto zóne najprv ako rušňovodič parného rušňa, potom rušňovodič dieselového rušňa. Od nich som sa dopočul, že zo zóny mohol každý pracovník dostať niekoľko áut kníh na podkurovanie. A knihy pred revolučným vydaním. Dokonca aj svätí starci pracovali pre úrady zóny, jeden z nich prišiel a navštevoval mojich rodičov, mama ho volala ded Samuel. Veľa ľudí ho prosilo, aby prišiel k nim, ale zostal len s mojimi rodičmi a všetci chorí ľudia chodili za ním a ded Samuel všetkých uzdravil.

Rád ma držal v náručí a povedal mame: Urob všetko, čo potrebuješ, a ja budem sedieť s ním. A čo je zaujímavé, nikdy som mu neplakal v náručí. Jedného dňa ded Samuel povedal mojej matke: V nebi je kniha, kde si napísaná: Klaudia Chromonohá. Usudzujem z toho, že to bol zrejme mních a pravoslávny starec, pretože pred jej smrťou odobrali mojej matke nohu od kolena a starec to vedel, len povedal, že nie jednonohá, ale chromonohá. Nikdy v živote som nevidel takú sústredenú modlitbu ako u mojej matky.

Keď ma vladyka vymenoval za rektora kostola archanjela Michala v obci Ižmorskij, dozvedel som sa od farníkov o takejto príhode. Predo mnou bol rektor, otec Jevgenij, cestoval po dedinách svojho okresu a v obci Krasnij Jar dával sväté prijímanie jednej starej mame, ktorá celý život žila ako zdravotne postihnutá žena na okraji dediny. Vyrozprávala svoj príbeh, po získaní diplomu ošetrovateľstva na lekárskej fakulte prišla do rodnej dediny, kde na ňu stále čakal jej snúbenec. Rodičia im dali dom na okraji dediny a prvé, čo urobili, bolo, že vyliezli na povalu domu a pod strechou ležali staré knihy. Mladá energická gazdiná povedala ženíchovi; znes všetky knihy do stredu dvora a spáľ ich. Následne ju ženích opustil a ju postihli choroby. Celý život teda žila ako osamelá zdravotne postihnutá žena. Na otázku kňaza; Ako knihy vyzerali? Povedala len to, že boli v kovových obálkach na ktorých boli vyrazené tváre ľudí. Ona pozbierala kovové kryty a hodila ich do najbližšieho močiara. Otec jej vysvetlil, čo to boli za knihy. Babička plakala, činila pokánie, prijala sväté prijímanie a čoskoro zomrela.

Všetko mi docvaklo, keď mi stará knihovníčka z obce Krasnij Jar porozprávala svoj príbeh. Jej, ešte ako mladému dievčaťu, bolo povedané; kedy a komu má čo povedať. V taký a taký rok a deň prídeš do starej katedrály v mesta Kemerovo a prvému kňazovi, ktorý vyjde, všetko povieš. A tak sa stalo, že som vyšiel v daný čas „náhodou“ prvý ja. Počas revolúcie bola u boľševikov taká mládežnícka organizácia BUND, z nej sa neskôr stal Komsomol.

Bundovci mali príkaz vyhadzovať do vzduchu a páliť šľachtické majetky a všetky veľké domy obyčajných, ale bohatých občanov, ale ešte predtým skonfiškovať knižnice a odviezť knihy do hlavného mesta. Na začiatku vojny sa na Sibíri postavili tisíce kôlní – skladov na uskladnenie kníh a všetky knihy boli odvezené tam. Po vojne bol jeden externý spravodajský dôstojník odvolaný, ocenený a ako to bolo vtedy zvykom, bol uväznený. Potom za ním prišli a dali mu ponuku, ktorá sa nedala odmietnuť. Konkrétne viesť analýzu všetkých zostávajúcich kníh z Ruskej ríše. Mal právo vybrať si pre seba rôznych väzňov z presunov Mariinska a Jay. Špeciálne zaregistrované boli tri skupiny; prví boli tí, ktorí triedili cirkevné knihy, druhí tí, ktorí triedili historické knihy a treťou skupinou boli jeho osobní asistenti, ktorí plnili jeho úlohy. Do tretej skupiny patrili pravoslávni mnísi a svätí starci – ako implementovaní „svetlí agenti“ a jedným z nich bol ten starec Samuel, ktorý vždy býval s mojimi rodičmi.

Knihy boli zhromaždené v súboroch; jeden súbor kníh sa dostal do „špeciálneho skladu“. Jeden súbor išiel Rockefellerovmu klanu, jeden vykúpil Vatikán. Boli tam aj objednávky zo zahraničia, ale myslím, že nemusia všetci vedieť, komu ich ešte predali. Dôležitá vec, aby som uistil všetkých ruských ľudí je, že tri alebo štyri súbory odišli na bezpečné miesto a tieto súbory sú najkompletnejšie. Objavia sa, keď všetka moc v Rusku bude iba ruská. Potom začnú fungovať stovky veľkých tlačiarní a všetko sa rozmnoží. Tento bývalý externý spravodajský dôstojník na radu svojich starcov vyberal ľudí, ktorých prepustili a každý išiel na slobodu s batohom kníh. Každý z týchto ľudí zložil prísahu, že ich potomkovia si knihy ponechajú, a tiež im bolo povedané, kedy ich majú zverejniť. Chcel som na seminári napísať prácu o tejto zóne, ale nebolo mi to umožnené. „Pre vašu prácu sú potrebné oficiálne zdroje“, bolo mi povedané.

Všetky informácie o zóne, ktorá triedila staré knihy, boli z oficiálnych zdrojov zničené a rozhodne tam nič nie je. Dokonca aj v archívoch KGB bolo všetko zničené. Nahlásili hore, že o týždeň budú spálené posledné knihy a prišla likvidačná komisia. Ako posledné boli spálené všetky dokumenty a archívy zóny. Myslím si, že musíme umiestniť dve stély, jednu pri obci Nový Svet na federálnej diaľnici, druhú pri obci Voskresenka na Transsibírskej magistrále medzi obcou Ižmorskij a mestom Mariinsk. Myslím niečo takéto: „Bola tu zóna; kde bolo na príkaz Červených spálené knižné dedičstvo Ruskej ríše a ruského ľudu.

Po spálení posledných kníh a vysypaní popola z dokumentov zóny zastrelili bývalého spravodajského dôstojníka, šéfa tejto zóny a jeho pomocníkov, väčšinou mníchov, a telá hodili do močiara. Nebudem písať ďalšie podrobnosti. Ale poviem len jedno: keď ich zastrelili, usmievali sa, pretože svoju misiu splnili…“

Z diskusie článku:

„U mojich dedov na Altaji – keď boli vyhnaní do vyhnanstva v Tomskej oblasti – bolševici a NKVD – rozbili veľkú ikonu knihu – stála ako kniha, veľmi veľká – hovorila moja matka – v celom rohu od stola až po strop a bola zlatá. Kniha bola vysoká viac ako meter – dala sa listovať. Moji predkovia boli staroverci. Celá história je zamlčaná …“

„Takto sa kedysi písalo v starých knihách bez čiarok a odstavcov. Príbeh je pravdivý. Sám som niečo podobné videl. V Moldavsku v rokoch 1989-1990 minister školstva Mošanu nariadil spálenie všetkých starých kníh tohto typu zo skladov knižnice. Museli uvoľniť budovy. Malá časť bola odvezená do Tiraspolu, kde bola jednoducho rozpredaná na čiernom trhu. Zvyšok bol spálený…“

Zdroj

Zdieľať článok