Oddnes si každé ráno na našej stránke nájdete jedno posolstvo pre dušu, pretože nám nakoniec všetkým ide o duchovný vzostup a to neznamená vznášať sa mimo hmotného, všetko pustiť a žiť v ničote ako to učí tá moderná duchoveda. Duchovný vzostup je o tom žiť aktívne, žiť naplno, žiť svetlom, duchovne rásť, ale pritom stáť nohami pevne na Zemi a naučiť sa ako správne žiť tu dole. Zachytávať tie svetelné lúče zhora a premietať ich do svojho života, to je duchovný vzostup. Tieto posolstvá sú od človeka vysokej duchovnej hodnoty, a keď budete čítať citom, nájdete v nich tú jednoduchosť a zároveň obrovskú hodnotu. Niekedy budú dlhšie, niekedy kratšie a bude to na rôzne témy a niekedy vám to môže byť úplne jasné, veď predsa každý máme iné slabé a silné miesta a každý sa potýka s niečím iným v živote. Prajem príjemné čítanie.

Keď pozorujeme sami seba a svoje konanie, určite si uvedomujeme, že nášmu konaniu vždy predchádza ten slabučký hlások kdesi v našom vnútri, ktorý nás buď v rozhodnutiach podporí, alebo na druhú stranu zastavuje a kričí: “ pozor, pozor, buďme ostražití! Ale, …. 🙂 ak sa začneme vnímať, alebo rekapitulovať životné situácie, zistíme, že hlasov v našom vnútri je viac. V podstate ide o našu malú „schizofréniu“ :-).

Vždy, keď sa rozhodujeme sa objavia hlasy, ktoré prezentujú dva protichodné postoje, ba občas sa nám ten jeden postoj rozvinie do ďalších i 2 – 10 možností, pričom naplno zamestnáme hlavu skúmaním týchto možností v myšlienkach a už máme o „zábavu“ resp. „starosti“ postarané. Výsledok je, že strácame vnútorný pokoj, nevieme sa rozhodnúť, nechceme sa rozhodnúť, utekáme, najradšej by sme boli, keby niekto iný rozhodol za nás. Tak radi by sme prehodili zodpovednosť za svoj vlastný život na plecia niekoho iného. Ak ide o dôležité rozhodnutia tak to riešime so všetkými dookola, rozoberáme alternatívy, pre a proti, poprípade vyhľadávame veštice, pýtame sa kariet a často si povieme: „ja neviem“, „nech to urobia „oni“ , „oni nech rozhodnú“, „mne je to jedno“, „nebudem to riešiť“ a pod.

Len málokto z nás sa pýta sám seba – svojej vlastnej duše. Ale vyvstáva otázka: „Ako to je, ako sa mám pýtať svojej duše a vôbec, ako ju môžem počuť?“ Aby sme toto pochopili, mali by sme si uvedomiť to, čo som už niekoľkokrát zmieňovala v článkoch, že naša duša sa ozýva spontánne, pohotovo – ona nepremýšľa, ona len cíti a nemá na to argumenty prečo, načo a za čo, jednoducho to tak je. Je to ten prvý spontánny impulz – bez obmedzení, duša je plná nadšenia a nápadov, impulzov (nie argumentov) prečo áno. Je ako dieťa nepozerá na dôsledky, je bez strachov, plná dôvery i viery.

Môžem hovoriť len za seba a sprostredkovať vlastnú skúsenosť a to, že ak sa riadime hlasom citu – našej duše, žijeme nádherný vyrovnaný, láskyplný život a hlavne bezproblémový (pozn. problémy nie sú, sú len príležitosti – k zmene, posunu atď 🙂 ) to sme tu už tiež niekoľkokrát rozoberali.

Väčšinou proti citu, tomu impulzu, ktorý ide z ducha (i duše) argumentuje náš rozum. Len málokto je vyladený, tak, že ak sa dostane do situácie, kedy je nútený sa rozhodnúť (občas i rýchlo), počúvne prichádzajúci impulz duše, ktorý posunie na ďalšie spracovanie hlave a dotyčný podľa toho následne koná. To je správna cesta konania 🙂 .
Väčšinou ale dávame našej hlave obrovský priestor. Hlava premýšľa až moc, argumentujeme, otáčame situácie i realitu zo všetkých strán. Výsledkom je strata času, väčší zmätok a žiadny posun, žiadna úľava, len stagnácia, neochota sa tým zaoberať, či útek (česť výnimkám, ktoré po takomto boji hlavy a duše prídu na správne riešenie a dokážu sa podľa toho i zariadiť).
Áno naša hlava je úžasným analytickým nástrojom, ale mala by byť „slúžiaca“ našej duši a nie našej duši „vládnuca“.

Ak je vládnuca, vytvára nám svet našich vlastných obmedzení. Je to mnoho argumentov prečo NIE, prečo sa to nedá, prečo treba čakať a pod. Ale žiaden argument prečo áno 🙂 .
Občas, ak sme vnímaví, počujeme, že duša kričí radosťou, že áno, ona chce, ale okamžite je „spacifikovaná“ argumentami „múdreho rozumu“ prečo nie a čo všetko negatívne to MÔŽE priniesť (nie musí 🙂 ) (úloha hlavy je zneistiť a priniesť pochybnosti, teda strach a tam už strácame vieru v akejkoľvek podobe) 🙂 .

Veľakrát sme určite cítili, čo máme urobiť a čo je správne, ale niečo nás zastavilo a veľmi dobre argumentovalo a my sme TO počúvli. Spomeňme si ako to dopadlo? Som presvedčená o tom, že nie dobre.Strachy a nedôvera len blokujú a odďaľujú naše správne rozhodnutia pre svetlo. Ja aj cítim, že by som mal/a ale…. používame výhovorky typu:
Ešte nie …, To potom … , Prečo JA …, Ja už som raz taký/á …., Stačí i „ÁNO, ale…..“. Všetky tieto výhovorky slúžia na naše zastavenie, alebo spomalenie, či zneistenie sú obmedzeniami našeho radostného napredovania. Zastavme to, kým to je v zárodku, lebo ak tomu dáme čas, priestor i silu, za chvíľu nás to bude dusiť z vnútra, vysilíme sa rezignujeme až „zaspíme“ a nebudeme ďaleko od toho, že naše kráľovstvo zarastie tŕním a hlas duše sa k nám potom už len ťažko dostane (môže skončiť vysilený niekde v tom tŕní ) ako v rozprávke o šípkovej Ruženke.

Naopak ak nás niečo spontánne napadlo a my sme to počúvli i vykonali, zaručene sa dostavil dobrý pocit, radosť, nádej, viera.
No a temný princíp nemá radosť z našej radosti (tá je jeho nepriateľom), takže nás okamžite zaplavuje myšlienkami neistoty, pochybností, aby sme tú nadobudnutú radosť i vieru stratili. Ak počúvneme nastane opätovný zmätok, vnútorný boj, chaos, strácame pokoj, chuť, nedarí sa nám….

Vždy si spomeňme na ten impulz duše (citu) – aký to bol a čo nám vravel a ak chceme nájsť stratený pokoj „budeme musieť“ sa naučiť ním riadiť.
Zastavila by som sa ešte pri slove NAPADLO MA, alebo NAPADLA MA MYŠLIENKA. Ak nás niekto napadne znamená, že zaútočil 🙂 a takto občas temný princíp cez hlavu na nás útočí dobre vycibrenými argumentami.

Ale mohli by sme to rozobrať ešte inak – NA PADLO MA – PADLO NA MŇA – znamená to, že ide o impulz, ktorý prišiel zvonku – myšlienka, inšpirácia atď, ale tá môže mať pôvod v dvoch svetoch – v tom temnejšom, dôsledkom rozhodnutí z tejto úrovne je zmätok, smútok, nepokoj, ublíženie a pod. alebo v tom svetlom, kedy len si pomyslíme, pripustíme a už sa usmievame, je tam radosť zo svetlej budúcnosti, optimizmus a pozitívne očakávania.

Znovu sa vrátim k symbolike, pretože tí ľudia, ktorí si hodne zakladajú na symboloch a nepoznajú poriadne seba (svoju vlastnú dušu – tým pádom nevedia rozlišovať medzi hlasom duše a hlasom hlavy) dávajú občas viac na reč symbolov ako na svoje vlastné cítenie. Istotu hľadajú v hmote namiesto svojho vnútra. Na jednej strane občas je to správne, ak sme zablokovaní vlastnými obmedzeniami hlavy a tvrdohlavo ideme svojou „nesprávnou cestou“, tí hore sa postarajú a posielajú ľudí, udalosti, piesne, vety, knihy, čísla pre naše uvedomenie a ak ich počúvneme je nám to riadne nápomocné.
No na druhej strane, temno by nebolo temnom, keby nevyužívalo rovnaké zbrane. A keďže k tej hmote i hlave má blízko – ako na nás pôjde v našich slabých chvíľach nerozhodnosti? Práve rovnakými zbraňami – tým, čomu veríme. A to sú „vody zradné..“.

Nechcem zneistiť ľudí, ktorí sa riadia symbolikou. Berte to ako impulz k tomu, že za každých okolností treba byť ostražitý, bdelý a vnímavý odkiaľ prichádzajú impulzy a učiť sa každý deň ich rozlišovať, aby sme boli v stálom spojení so svojim duchom cez cit, cez intuíciu.

Učme sa byť vnímaví hlavne voči sebe a svoje duši – dať jej priestor, dať jej slobodu – slobodne cítiť, slobodne žiadať, slobodne rozhodovať – bez strachov s vierou i dôverou. Aby sme mohli čisto kráčať, ba priam letieť za tým, čo naozaj vo svojom vnútri chceme a po čom „naša duša piští“ :-).

Krásny deň v stálom napojení smerom hore počúvajúc svoj cit i intuíciu (nezabúdajme, že pocity prichádzajú až PO CITE), tak upratujme v sebe, aby sme si porozumeli :-).
Tatiana