Nenúťme našich blízkych, aby boli iní. Dávajme voľnosť, nech si sami vyberú svoju cestu. Nemeňme ich na „svoj“ obraz, lebo my si myslíme, že toto je podľa „môjho názoru“ najsprávnejšie. (A kto som to vlastne JA? Moje ego, ktoré sa presadzuje a zväzuje, alebo moja duša, ktorá je otvorená a necháva všetko v prirodzenosti plynúť.)
Každého cesta je iná, dávajme slobodu. Práve vtedy si druhý vedome a dobrovoľne volí s plnou zodpovednosťou.
Kedy budú druhí robiť dobrovoľne tak ako chcete, poprípade konať podľa Vášho názoru?
Vtedy, keď budú na Váš názor zvedaví.
Vtedy, keď sa budú pýtať.
Vtedy keď budú zvedaví, ako to VY chcete.
Vtedy, keď Vás budú „brať“.
A kedy Vás budú brať?
Vtedy, keď Vás budú chcieť napodobňovať.
A kedy Vás budú chcieť napodobňovať?
Vtedy, keď Vás budú obdivovať.
Robme teda tak, aby bolo čo obdivovať, nerobme z druhých nasilu obdivu_hodných, nesnažme sa vnútiť im , aby dokázali to, čo sme my sami nedokázali. Všetku túto energiu snahy o zmenu druhého radšej otočme a využime na prácu na sebe a snažme sa o svoju obdivu_hodnosť. Potom nás budú brať, milovať, pýtať sa a chcieť byť ako my, ba ešte lepší aj bež našich rád, doporučení, krikov, násilností, vydierania a výčitiek, jednoducho v radostnom chcení.
Robme všetko preto, aby sme sa stali takými za akých nás považujú tí ktorí nás milujú.
Zdieľať článok
