– Tento príbeh Atlantídy pojednáva o živote a príčine pádu Atlantídy a príbeh nemá autora, pretože obsah bol prijatý, nie vymyslený. Je to jediné pravdivé vyobrazenie skutočnosti tak ako sa stala práve preto, že do toho nevstupuje ľudská domýšľavosť. Príbeh je poučný hlavne v tom, čo bolo príčinou pádu vtedajšej civilizácie a ako sa k tomu postavili. V príbehu je krásne vidieť duchovnú pýchu vtedajších ľudí, ktorá je medzi nami rovnako teraz, ako bola aj vtedy..

Na Boží príkaz sa Atlantída ponorila do morských vĺn v jednu noc a na nasledujúci deň! Teraz, pri veľkom svetovom súde, sa kruh udalostí uzatvára a s ním aj udalosti pre Atlantídu, pretože Immanuel udelil Ororunovi milosť, aby mohol uzavrieť kruh priznaním viny Atlantídy, ktorá viedla k jej zániku. A Ororun hovorí:

„Bol som pánom krajiny. Ororun znamená: pán zeme. Môj brat vládol moru. Orokun znamená pán mora. Jeho socha stála ďaleko na severe. Nie je to tak dávno, čo obri priniesli túto sochu späť na povrch zeme a obnovili staré miesta nášho kultu. Moja socha stojí na juhu, kde páli horúce slnko a vietor palmy ovíja okolo stĺpov. Aj toto starobylé miesto atlantského kultu sa pomaly dvíha z mora. My bratia sme žili v mieri a jednote a božské sily prúdili cez nás. Ľudia z nás však urobili bohov a my sme to dovolili, pretože sme si mysleli, že to môže byť pre ľudstvo prospešné a že Najvyšší, ktorý sa nám zjavil, nám nemôže ublížiť. Jemu však ani ľudská povýšenosť nemohla ublížiť, ale nám priniesla skazu a záhubu. Každý národ padá podľa toho, aká je jeho pozemská veľkosť.

Neboli sme „prví ľudia“, ako sa často predpokladá, ale boli sme tí, ktorých legendy a báje nazývajú „titanmi“. Podobne ako naši súkmeňovci, veľkí obri, sme neskôr predstihli ľudstvo veľkosťou, železnou silou a dĺžkou života. Boli sme úplne zjednotení s prírodou a rozumeli sme nielen jazyku bytostí, ale komunikovali sme s nimi, akoby sme boli jedna rasa. Boli sme hrdí a pyšní na to, že sme pánmi zeme. Stvorenia nám boli podriadené, zvieratá nám slúžili alebo nám aspoň nesmeli ublížiť. Takže napríklad draky, naše živé lietadlá, sme ovládali my. Tým najzručnejším z nás stačilo povedať slovo. Rozprávali sa s drakom, povedali mu cieľ svojej cesty a on ich tam bezpečne zaviedol. Ostatným bolo dovolené dávať týmto zvieratám opraty, ktoré si dobrovoľne brali do úst a ktoré slúžili skôr na podporu ako na ovládanie zvieraťa. Žiadne z týchto zvierat však nebolo nútené. Ak sa človek chcel hrať na jeho pána, ak ho chcel dokonca trápiť – tu zviera myslelo na jeho skazu, zaviedlo ho k falošnému cieľu a často odvlieklo aj jeho synov. Ak bol drak rozzúrený, tu jeho dych vrel a z tlamy mu šľahal oheň, ktorý pohltil všetko, čo sa k nemu priblížilo. Jeho najnebezpečnejšou zbraňou bol chvost, ktorým sa oháňal a rozdával smrteľné rany. Koža drakov bola taká pevná a nepriepustná, že sme ju používali na stavbu lodí. Zviera však muselo najprv zomrieť prirodzenou smrťou, pretože naše zbrane na jeho zabitie nestačili.

Zem nám dala všetko, čo mohla: rastliny, rudy, kamene. Zdalo sa, že hviezdy svietia len pre nás, aby osvetlili tmu a ukázali nám čas, ktorým sme si rozdelili život. V našich časoch neboli také vzdialené ako teraz, pretože Zem bola vtedy oveľa ľahšia a vznášala sa spolu s ostatnými v zlatej ríši. Myslíte si, že hviezdy ustupujú? Vy hlupáci! Zem sa zrútila v dôsledku vašich činov. Keď nad vami prejde súd, ako prešiel nad nami a zničil všetko, čo sme vytvorili – potom aj Zem opäť povstane do svojich starých výšin, ľahká a oslobodená od všetkej temnoty.

Vtedy sme vedeli, že nie sme prví pozemšťania. Pred nami boli „zvierací ľudia“, ktorých sme nazývali hanlivým menom Lemury. Po mnoho storočí títo zvierací ľudia vládli nad ostatnými zvieratami, nad ktorými mali prevahu vo svojich duchovných zárodkoch. Tento duchovný zárodok pomaly menil ich zovňajšok. Zárodok ducha stúpal nahor, odkiaľ prišiel. Preto zvierací ľudia nemali hlavu sklonenú k zemi, aby hľadali cestu a potravu, ale chodili po zadných nohách, ktoré museli niesť váhu celého tela. Tak sa labky zmenili na nohy, chodidlá sa sploštili a zväčšili a prestali liezť po stromoch.

Zvierací ľudia už nemohli hľadať ochranu a nocľah medzi listami a konármi, a preto začali žiť v jaskyniach. Ich predné nohy, ktoré už nemohli používať na chôdzu, sa zmenili na ruky, ktoré sa tiež vedeli brániť. Lemury sa snažili ozdobiť si telo zvieracími kožami a listami. Dôsledkom toho bolo, že zmizla prirodzená pokrývka kože, t. j. kožušina, a na hlave zostali len vlasy, ktoré nosili nezakryté. Ale u vás, dnešných ľudí, sa aj to vytráca, pretože si väčšinu času zakrývate hlavu. Od čias obrov sa zvierací ľudia konečne naučili pracovať.
Pred Lemurmi boli na Zemi dlho, dlho vládcami obri. Sami nám povedali, že bytosti z vyšších sfér stvorili Zem, more a hviezdy a že aj oni, obri, ďakujú týmto bytostiam za svoje telá. Na príkaz týchto nebeských obyvateľov obri navŕšili skaly, vykopali vodné cesty, zasadili stromy a starali sa o zvieratá, ktoré im boli blízke.

Jedného dňa sa objavil nový tvor, podobný obrom, ale s jemnejšími končatinami, a predsa hrubší a hustejší. Obri sa zľakli, lebo hneď videli nadradenosť tejto novej bytosti, ktorá bola lepšie prispôsobená zemi ako oni, pretože títo noví ľudia mali napriek svojej bytosti schránky, ktoré ich prispôsobovali zemi. Hneď ako si tieto plášte obliekli, oddelili sa od všetkého živého mimo hmoty. Samozrejme, že videli obra, ale nerozumeli jeho reči. Tento pozemský odev sa však dá ľahko vyzliecť. V týchto nových formách sa potom mohli voľne pohybovať ako obri, stýkať sa s obrami a zvieratami, rozumieť im a používať ich výrazy. Obri považovali týchto Jinoidov za svojich nadriadených a nechali sa ovládať, aby im slúžili. Novou ľudskou rasou, ktorú obri považovali za nadradenú sebe, sme boli my, Titáni.

Lemuriáni vymreli celkom náhle. Nebol to však Boží súd, ani potopa, ktorá ich úplne odstránila, ale prirodzený vývoj ľudstva, ktorý chcel Boh, ich odsunul späť, všetkých tých, ktorí boli našimi praotcami. Neprebehlo to v rovnakom tempe na celej zemi a všade sa neobjavili tí istí ľudia. Veľa záviselo od teploty, chladu, jedla a podobne.

My, Titáni, sme boli najväčšia rasa. Všetci ostatní boli menší ako my, hoci nie takí malí ako vy dnes. Titáni je meno, ktoré je pre vás bežné, ale my sme sa volali erárijci, z ktorých sa neskôr stali arijci.
Celé stáročia sme žili v našej ríši spolu s našimi pomocníkmi, obrovskými tvormi. Nazývali sme ich aj obri alebo Rizuna.

Trpaslíkov sme nepoznali. Každá rasa má okolo seba tvory, ktoré sa k nej hodia. Naši obri mali jednoduché myšlienky. Neboli takí jemní a krehkí, ale ani takí prefíkaní ako trpaslíci, ktorí sa neskôr stali sprievodcami ľudí. Ako deti robili všetko, čo sme od nich žiadali, a detská bola aj ich dôvera, ktorú sme neskôr tak často sklamali. Beda nám! Dlhý čas však spolupráca so zvieratami prinášala nádherné ovocie. Obrovská sila obrov dokázala to, čo by sme my nikdy nedokázali. Stavba obydlí bola prácou obrov, rovnako ako lámanie kameňa, vedenie vody, rúbanie veľkých stromov. Dokonca aj chrámy nám museli postaviť, pretože my by sme nikdy nedokázali postaviť také obrovské kamene. Robili to radi, pretože si mysleli, že slúžia Bohu. Pretože kameň bol rovnako mohutný ako oni, ovládali ho spôsobom, ktorý sa aj nám zdal zázračný. Často postavili ťažké, nesmierne veľké balvany na malý hrot, na ktorom zostali stáť po tisícročia za neustáleho chvenia a kývania. Nešlo o obchádzanie prírodných zákonov, ale o ich hlboké poznanie a chvenie sa v nich.

Na začiatku vznikajúcej Atlantídy teda žili len dvaja obyvatelia: Erárijci a Rizuni. Tí, ako som už povedal, museli vykonať všetku ťažkú prácu. Museli kopať rudy a drahé kovy, spracovávať ich, ťahať kamene, stavať priehrady atď. Nepožadovali odmenu ani mzdu. Mali len jednu veľkú túžbu: získať duchovný zárodok ako my. Preto často žiadali za manželku pozemskú ženu, hoci dobre vedeli, že tak nemôžu dosiahnuť duchovný zárodok, ale chceli, aby tento klenot malo ich potomstvo. Takejto žiadosti sa nikdy nevyhovelo, ale stalo sa, že istý obor ukradol dievča a urobil si ho vlastným. Potom ho prenasledovali všetci Erárijci a zahnali ho do skál, kde strašne trpel, až kým sa nestal neškodným.

Nechápete, ako bolo možné zabiť bytosť, ktorú nebolo možné zabiť hrubými prostriedkami. Pochopíte však, že bitky s obrami, ako o nich rozprávajú mýty, treba chápať najmä z hľadiska bytia.
Už dávnejšie sa stalo, že obri sa z vďaky za svoju prácu mohli zúčastňovať na bohoslužbách. Prišli bez povolenia, a tak často vyrušovali.

Teraz boli vykázaní na miesto za hraničnými kameňmi a ich zbožnosť bola taká veľká, že sa klenula nad celým chrámom ako neviditeľná kupola. Už som sa v tom tak nevyznal, ale spomenul som si na jeden deň, keď Rizunovia – niečo ich nahnevalo, neprišli do chrámu. V ten deň naše revy a spevy rušilo krákanie veľkých vtákov, nad chrámom sa strhla búrka a vnútro zeme sa hromovo otriasalo. Boli sme radi, keď Rizunovia opäť prišli.

Okrem našej pozemskej ríše existovala aj vodná ríša, ktorej vládol jeden z Erárijcov. Jeho kráľovský palác stál na ostrove a bol oveľa veľkolepejší ako palác vládcu krajiny. Jeho poddanými boli len stvorenia: vodné bytosti a zvieratá.

Medzi týmito živočíchmi boli vodní obry, ale aj krásne vodné vtáky. Za nimi boli vodníci na moriach, riekach a jazerách. Každý mal svoju úlohu, a tak žili v hlbinách ako harmonická, šťastná rodina. Možno to vyplývalo z povahy druhu, že ich ženy mali oveľa váženejšie postavenie ako naše. Palác panovníka bol plný žien a detí, a možno práve preto bol v ňom veľký prepych. Často sme sa zmäkčilým vodným ľuďom smiali, ale prišiel čas, keď nás smiech prešiel a pochopili sme, že tieto bytosti majú zvláštnu silu a odvahu.

Aj v tejto sfére sa stávalo, že túžba po duchovnom zárodku viedla vodníka k tomu, aby ukradol pozemskú ženu, alebo že vodníčka dobrovoľne zostúpila na zem, aby dosiahla Aj takýto vodník bol vyhnaný, ako boli od nás vyhnaní obri. Zablúdená vodník stratil všetky práva na svoj domov a takmer vždy zahynul. Aby bol viditeľný pozemským ľuďom, musel byť zabalený do nejakého hrubého materiálu – zvyčajne do vtáčieho peria. Ak sa tento obal stratil, čo sa aj stalo, vodná rohož zmizla. To znamená, že už nebol viditeľný pre bežných ľudí.

My, v ktorých žiarila iskra zhora – Božská iskra, ako sme verili -, sme sa považovali za desaťkrát povýšenejších nad všetky bytosti. Čím iným boli bytostní než múdrymi zvieratami, my sme boli z iných sfér!
A tak to išlo dovtedy, kým nebola zvrhnutá naša prevaha. Akonáhle sa k nášmu správaniu voči usilovným pomocníkom pridalo pohŕdanie, vzbúrili sa. Už nechceli robiť svoju prácu dobrovoľne a ochotne. Tento nátlak však vyvolal pobúrenie a nasledovali boje, v ktorých sme my, Titáni, zvíťazili. Ale ako dlho? A naši hviezdopravci predpovedali, že príde deň, keď budú všetci Titáni bez výnimky zničení! Mysleli sme si, že to znamená víťazstvo obrov, a tak sme sa ozbrojili. Môj hrad stál už stáročia, postavili ho obri. Pribudli k nemu ďalšie dva valy. Obri museli vykonávať túto ťažkú prácu, ktorá sa im zdala potupná. Stavali sme aj vnútri. Obrom bolo po prvýkrát zakázané vstúpiť do hradu. To by takmer viedlo k záverečnej bitke, keby Orokun včas nevaroval.
Vyšiel som k rebelom a niekoľkými hladkými slovami som ich prinútil pokračovať v práci. Keď bola práca hotová, mali s nami na hrade osláviť veľkú hostinu. Tešili sa na to ako deti a nevšimli si, že som rozhodnutý nenechať ich prácu dokončiť.

Veža bola strážnou vežou pred nepriateľmi, vyhliadkou do sveta hviezd a príbytkom tých, ktorí sa do pevnosti uchýlili v boji. Treba zdôrazniť, že to bolo určené len pre nás mužov. Na Ororunovom hrade nebolo miesto pre ženy. To bol najväčší rozdiel medzi Orokunom a mnou. Veža bola obklopená priekopou. Táto priekopa a šesť ďalších sa mali v prípade nebezpečenstva naplniť vodou, a potom bola veža nedobytná. Takto sme mohli preplávať s našimi malými člnmi cez otvory našich tajných brán v hradbách a cez priechody, ktoré boli dômyselne položené nad vodnou hladinou. Hradby boli úplne duté a slúžili ako zásobárne. Nepriateľ nikdy nemohol dostať svoje lode cez vonkajší val a jeho vzdialenosť od strážnej veže bola taká veľká, že žiadna ruka obra nedosiahla tak ďaleko. Na druhej strane sme sa mohli priblížiť k nepriateľom chráneným valmi a spôsobiť v ich radoch chaos.

Mali sme zásoby na dlhý čas a dostatok vody. Tam, kde kamenný lievik akoby prenikal do hlbín, vytryskol prameň, ktorý Orokunovi pomocníci dômyselne vyviedli zo zeme pod more. Obri to nevedeli. Orokunovi sluhovia prinášali touto cestou hojnosť rýb a ovocia. Čo nám chýbalo? Preto sme sa mohli vysmiať proroctvu.
Tento hrad nemohol dobyť žiadny človek ani tvor. Ale za jednu noc sa na Boží príkaz potopil hlboko, hlboko do mora!
Aby sme pochopili, že my, taký početný národ, sme chceli bojovať s nepriateľom v jedinom hrade, treba vedieť, že každé nepriateľstvo bolo namierené proti panovníkovi a jeho rodine. Sám musel prijať každý boj a bojovať v ňom. Chránil a zastrešoval svojich poddaných. Ak došlo k boju, bojovali šľachtici a vodcovia nepriateľa. Kým sa bitka nerozhodla, ľudia ničím netrpeli. Až potom sa podrobil výsledku: víťazstvo alebo zničenie. Ľudia porazeného vládcu stratili všetky práva, mohli byť vyvraždení alebo odvlečení do otroctva.

Tak ako ľudia stáli úplne mimo boja, aj ženy ostávali nedotknuté bojom, pokiaľ sa víťazstvo nepriklonilo na jednu stranu. Ani nás nenapadlo chrániť naše ženy inak ako ostatných ľudí. Ak padneme my, môžu zahynúť aj oni; ak zostaneme víťazmi, nebudú trpieť oni.

2. časť

Zdieľať článok