Počas života sa neustále dostávame do situácií, kedy sme vystavení nielen rozhodnutiam a sú od nás očakávané citové prejavy. Každý sme iní, každý sa prejavujeme inak, niekto city skrýva, niekto zakrýva, niekto hrá, niekto ich dáva prirodzene, niekto ich vylieva s obrovskou silou. Jednoducho každý sme iní. V krízových situáciách – ak sa vyskytne problém – je jedno, či je to priateľka ktorá sa vám zdôverí, alebo je to problém rodičov, detí, alebo v partnerskom zväzku. Väčšina ľudí, keď im je zle – či už psychicky, alebo chorí, očakáva, že ich budeme ľutovať. Jedna zo 4 dohôd hovorí „nič neočakávajte“ – nechajte každého nech sa chová tak ako cíti a ako chce – ale je veľmi ťažké dávať všetkým okolo nás slobodu a súčasne byť tak silný/á, aby sa nás to nedotýkalo a neubližovalo nám to.
Tému súcitu a ľútosti som už rozoberala, ale cítim, že je potrebné to zopakovať. Keď máme problém očakávajme – potrebujeme to minimálne od tých najbližších – ale – pochopenie – porozumenie, nie ľútosť! Nikdy NEĽUTUJME! Ľútosť nikomu nepomáha je to negatívna energia – prezlečená za svetlo a pomoc. V podstate ide o to, že sa dostávame do negatívnych energií toho človeka, ktorému je zle, my sa „vylaďujeme“ na jeho energie a aj keby sme neviem akú vysokú energiu mali – o všetko prídeme – dotyčný chtiac – nechtiac (neúmyselne) nás vysaje. A tak namiesto jedného zúfalca tu máme dvoch. Ten druhý, bude hľadať niekde inde a ak nájde – vezme ďalšiemu človeku – dostávame reťazovú reakciu úpadku energie – strácania – strádania a smútku – efekt padajúceho domina. Takéto energie nie sú ani radostné ani láskyplné. Tvári sa to ako Láska a pomoc, ale nie je to ani Láska ani pomoc…
Namiesto ľútosti je potrebné v ťažkých chvíľach prejaviť súcit. Aký je rozdiel? Obrovský. Ak spolucítim, spoluprežívam, viem sa vcítiť, viem, aké to má dotyčný/á ťažké, ale… ja mám svoj život, svoju energiu vo svojich rukách, držím si svoje a nepustím to. Takéto chovanie nie je egoizmus, to je správne a zdravé správanie. Dám toľko, koľko dotyčný potrebuje na povytiahnutie hore, ale ďalej sa musí snažiť a rozhýbať sa sám. Ak dám celého/ú seba a tak sa zrútime dvaja. A kto nám potom pomôže?
Celého seba si môžeme dovoliť dať jedine tam, kde je rovnorodosť (rovnaká podstata duší – rovnakosť vo vnútornom prežívaní, či hodnotách) – lebo tam je taký súzvuk, že ak dotyčný/á padne a ja sa v pomoci pre neho/ňu vydám celý/á, v tej rovnorodosti nastane také uvedomenie a naštartovanie, že to zmobilizuje okamžite toho druhého človeka a okamžite vráti – a to už nie je o dávaní a braní, ale o výmene.
Nemali by sme dovoliť, aby nás druhý človek stiahol dole, ak on stráda a on potrebuje. Jedine ak ja si udržím svoju energiu, svoje napojenie – jedine tak dokážem byť zdrojom pomoci, pozdvihnutia, útechy a pod. Najväčšou pomocou nie je ľútosť ale súcit, ktorý je dvíhajúci, burcujúci, pravdivý a láskyplný – lenže mnoho ľudí si mýli lásku so zmäkčilosťou. Láska je prísna – dávaj druhému to čo mu prospieva. Nie sme naučení hovoriť Pravdu s láskou. Ešte sme nepochopili že Pravda posúva – burcuje – mobilizuje k zmene. Kdežto zmäkčilosť a milosrdná lož je spojená s ľútosťou. Ak by som sa mala vyjadriť k neviditeľnej forme tejto energie – je to akoby hnusná lepkavá huspenina – lenivá ťažká a dusiaca. A my sa potom i takto cítime.
Keď sú ľudia v problémoch a starostiach, je potrebné komunikovať a hľadať príčinu, prečo sa to stalo? Čo sa má každý jeden zúčastnený z toho naučiť? V čom má podrásť? Každý jeden koho sa to dotýka má sa učiť či rásť v niečom inom. Keď je človeku zle, máme tendenciu ho rozptyľovať, zabávať, organizovať mu čas, len aby mu nebolo zle, aby na to nemyslel, nebol smutný a pod. Myslíme si, že robíme správne? Neukracujeme ho o čas zrenia? O čas, kedy má byť sám so sebou prehodnocovať, smútiť, analyzovať a dávať si nové predsavzatia? Neokracujeme ho o čas, kedy má podrásť vo viere akéhokoľvek druhu?
Ale vráťme sa k otázke: Prečo sa to stalo? Myslíme si že nepríjemnosti prichádzajú len tak? Možno dotyčný človek išiel nesprávnou cestou, možno mal zle nastavený hodnotový systém, vzťah k peniazom, vzťah k sexualite, vzťah k materstvu, vzťah k sebe samému, vzťah k druhým ľuďom a pod… a nastal čas, aby človek zastal, bol nejaký čas v trápení – lebo to ho formuje, tam rastie – bol sám so sebou, premýšľal a rástol. No a my záchrancovia často máme tendenciu – takýchto ľudí zabávať, aby nemali čas premýšľať – ľutujeme ich. Ale neprišlo to náhodou do cesty práve preto, aby premýšľali, aby sa zrodilo niečo nové, aby nastala v nich zmena k lepšiemu? Nové postoje, nové hodnoty, prežívanie života úplne inak? Takže múdrejšie a pravdivejšie a naozaj nápomocné bude ak budeme spolucítiť – uznáme že dotyčný/á to má ťažké, ale hľadáme riešenie ako z toho von, ako poradiť, ako vyjsť z týchto energeticky nízkych udalostí silnejší, múdrejší, a mala by to byť cesta zmeny. Lebo ak prichádzajú problémy, nejaká zmena je nutná…..
A niekedy je nutná láskavá prísnosť a nie ľútostivé chlácholenie.
Viac krát na terapiách sa mi stalo, že ľudia prídu, aby dostali ľútosť, že ich niekto pohladí a povie áno je to hrozné čo sa vám stalo…. Ja to zčasti i urobím ale, tam kde si to môžem dovoliť (to musím len vycítiť) sa usmejem a otvorene poviem, že viem o čo ide, viem že to majú ťažké, ale u mňa ľútosť nedostanú… Ja prebúdzam a burcujem k tvrdej práci na sebe. Áno, dostanú pohladkanie, zastavenie, občerstvenie, ale hurá do života, treba „makať“, nie lenivo polihovať, chlácholiť a tváriť sa aký je svet hrozný a nespravodlivý. Tým spoluvylihávaním a ľutovaním isto nepomôžem. Dnes som svoju ľútosť vyskúšala na jednej klientke. A ako sa jej to nepáčilo ….. Vraj odpoveď, že ju ľutujem a má to ťažké vôbec nečakala . Prečo sa teda my tak chováme – že ľutujeme – sami na vlastnej koži môžeme zažívať že ani nám ľútosť nepomáha…. Tak prečo by mala pomáhať iným….
Pokiaľ nepreberieme čo sa stalo, kedy sa to spustilo, nebudeme uvažovať „viacmerne“ , pokiaľ sa v komunikácii nedopracujeme k tomu, že čo vedie človeka k danému postoju, či chovaniu…..ťažko mu budeme rozumieť…. Na pochopenie a porozumenie sú nutné informácie, alebo 1000% dôvera, ale ….
Na to aby sme mohli porozumieť, či pomôcť, mali by sme zistiť, prečo sa dotyčný/á chová tak, ako sa chová, prečo má taký názor aký má, pochopiť prečo zotrváva dlhodobo v rovnakej situácii – nikam sa nepohneme a môže to trvať mesiace i roky.
Až vykomunikovaním, porozumením, spolucítením a spoluprežitím môžeme následne uvidieť aj iné smery uvažovania, práve v komunikácii s druhým človekom prídeme na mnoho nových myšlienok.
Určite sa mnohé z klientiek teraz keď to čítajú usmejú ako som im vravela ja Ťa nebudem ľutovať aj keď to máš ťažké viem, ale…. A aké sú mi dnes za to vďačné… (aj keď vtedy sa im to určite zdalo hrozné) ale to je prísna ale láskavá láska – daj to čo na 100 % druhému je na prospech aj keď sa to zdá že to nie je príjemné – my nemusíme plniť očakávania druhých – robme to čo je pravdivé a správne a možno aj tvrdšie – ale je to Pravda.
Tí ktorí veríme v najvyššiu silu uvedomme si, že PRAVDA = BOH.
Tí čo ste neveriaci, tak vedzte, že ak žijete láskavo a pravdivo, žijete Boha a preto nemajte k tomuto slovu odpor a tí, čo chceme žiť Boha, učme sa každý deň byť Pravdou a žiť pravdivo, lebo to je Boh – vtedy budeme stopercentne napojení na najvyšší zdroj sily a energie.
Pravda a Láska (prísna) – ruka v ruke.
Prajem vám krásny zvyšok dňa a premýšľajme o súcite, ľútosti, pravde a milosrdnej lži…
Nezabudnime sa usmievať na celý svet, lebo život je s úsmevom krajší i ľahší, málokto ho má na rozdávanie, tak sa snažme, aby sme patrili do skupiny „málokto“ – svietili a presvetľovali tento svet a úsmevom strhávali ľudí na stranu svetla a radosti .
Tatiana

Zdieľať článok