Existuje reálne nebezpečenstvo, že ak by došlo na Slnku k mimoriadnej erupcii, doprevádzanej silným elektromagnetickým žiarením, mohla by byť poškodená, alebo dokonca až zničená všetka pozemská elektronika. To znamená, že vo vesmíre existujú sily, schopné zásadným spôsobom ovplyvniť aj život súčasných ľudí na zemi, a to buď pozitívnym, alebo negatívnym spôsobom.

Prečo o tom hovoríme?

Pretože práve toto sa stane realitou v dnešnej dobe očisty zeme! Naša planéta bude zasiahnutá špecifickým druhom vesmírneho žiarenia, ktoré zásadným spôsobom ovplyvní ľudský rozum a zastaví ho v jeho premrštenom pôsobení. Bude to záchrana v poslednej chvíli, pretože súčasní ľudia sú doslova ovládnutí zdivočeným rozumom a nevidia blížiacu sa katastrofu, do ktorej ich ženie.

Ako sme sa dostali do tejto situácie? Ako sme sa dostali do područia rozumu, ktorému sme mali vládnuť, ale ktorý sa nám žiaľ vymkol spod kontroly a ovláda nás?

Zoberme si jazdca na koni. Dobrý jazdec ovláda svojho koňa, čo znamená, že kôň ho poslúcha a ide tam, kam ho jazdec usmerňuje. Dopredu, doľava, doprava, alebo dozadu. Krokom, klusom, alebo cvalom.

Jazdcom je náš duch. Jazdcom je naše pravé duchovné „ja“ a prejavuje sa citom a svedomím.

Koňom je náš rozum. Koňom je naše myslenie a naše intelektuálne schopnosti.

Kôň, čiže rozum, má byť vedený jazdcom, čiže duchom. Náš rozum má fungovať pod vedením ducha a pod jeho patronátom. Náš rozum má byť preduchovnený, čiže usmerňovaný a vedený duchom. Presne tak, ako keď jazdec vedie a ovláda svojho koňa.

Keby v súčasnosti fungovalo všetko ako má, mali by sme na zemi civilizáciu ľudí citu, srdca, ducha a svedomia. Mali by sme na zemi pravú ľudskú civilizáciu, ktorej rozum stojí v službách ducha.

Takúto civilizáciu však žiaľ dnes nemáme, pretože došlo ku katastrofe. Pre pohodlnosť, ospalosť a nedostatočnú razantnosť jazdca sa stalo to, že jeho kôň prevzal iniciatívu. Napokon sa úplne splašil a vymkol spod kontroly. Celkom zdivel a ženie sa spolu s bezmocným jazdcom na svojom chrbte k okraju priepasti.

V súčasnosti je situácia taká, že v jednotlivých ľuďoch i v rámci celej našej civilizácie prebral všetku iniciatívu kôň, čiže rozum. Rozum sa stal určujúci a vedúci. Vytlačil jazdca, čiže ducha z jeho vedúcej pozície, a sám rozhoduje o všetkom. Rozum dnes funguje v ľuďoch úplne autonómne, bez korekcie svedomia, citu a srdca. Rozum nie je preduchovnený tak, ako byť mal. Je chladný, racionálny, vypočítavý a bezohľadný. Presne tomu zodpovedá súčasný stav našej civilizácie. Zdivočený kôň rozumu, ničím neovládaný, nebrzdený a neusmernený ženie ľudstvo od jedného nešťastia k druhému, a v zbesilom cvale sa približuje k okraju priepasti.

Toto je stav, v ktorom sa dnes nachádzame, zo všetkými negatívnymi dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú pre jednotlivcov i pre celú našu civilizáciu. A za tohto neutešeného stavu bude doslova požehnaním a záchranou skutočnosť, že vyššia Moc prudko zatiahne uzdu zdivočenému koňovi rozumu, aby týmto spôsobom umožnila jazdcovi opäť nad ním prebrať vládu. Ľudstvo bude náhle špecifickým druhom vesmírneho žiarenia zastavené vo svojom zdivočení rozumu, čo okamžite rozdelí ľudí do dvoch skupín. Na tých, čo to zvládnu a na tých, čo to nezvládnu.

Kto celé svoje bytie, celý svoj život, celú svoju osobnosť a všetky svoje hodnoty zviazal s rozumom a jeho materiálnymi hodnotami, ten v prudkom zabrzdení rozmachu rozumu stratí pôdu pod nohami. Stratí to, na čo vsádzal, čoho sa držal a čomu dôveroval. Takouto stratou, v neschopnosti nahradiť ju niečím iným, čiže pôsobením ducha, citu, srdca a svedomia, dotyčný človek osobnostne skolabuje a nebude už viac schopný zaradiť sa do normálneho života. Svoj život bude už len dožívať, ako detinská a vyšinutá osobnosť.

Druhá kategória ľudí budú tí šťastnejší, pretože ich upnutie na rozum nedosiahlo až takej zhubnej jednostrannosti. Po zatiahnutí uzdy zdivočenému koňovi rozumu dôjde u nich k tomu, že zrazu v ich vnútri začne získavať priestor a prebúdzať sa ich duchovné povedomie podobne, ako sa z hlbokého spánku prebúdzala zakliata šípková Ruženka.

Človek sa začne pomaly rozpomínať, kým vlastne v skutočnosti je. Začne sa rozpomínať, že je duchovnou bytosťou, že je duchovným „ja“, ktorému má byť v rámci jeho vlastnej osobnosti všetko podriadené. Či už rozum, pudy, alebo čokoľvek iné.

Začne sa rozpomínať na skutočné hodnoty v živote, ktorými sú hodnoty ducha, ako láska, dobrota, spravodlivosť, čistota a všetky ostatné cnosti.

Začne sa rozpomínať na svoj pravý domov, plný mieru a radosti, na ríšu Ducha. Na kráľovstvo nebeské, nachádzajúce sa v blízkosti Božej, z ktorého každý z nás prišiel do hmotnosti, aby sa v nej učil a dozrieval. A nakoniec, aby sa ako duchovne zrelý a úplne vedomý vrátil naspäť domov do kráľovstva nebeského.

Začne sa rozpomínať na väzby so svetom prírodných bytostí, na kontakt s týmito bytosťami, ktorý bol silný a vrúcny v prvotných obdobiach vývoja ľudskej civilizácie, ale ktorý bol žiaľ rozumom postupne spochybnený a zavrhnutý. Toto spojenie a tento úzky kontakt ľudí s bytosťami prírody má byť však opäť plnohodnotne obnovený.

Zmienené prebúdzanie a rozpomínanie však nebude jednoduché. Bude trpké a bolestné, pretože bude doprevádzané zrútením múrov rozumovo materialistickej koncepcie sveta, aby na troskách starého a nesprávneho mohlo vzniknúť nové a pravé. Z popola zmaru povstane ako bájny Fénix nový človek. Človek, ktorého rozum bude vedený a usmerňovaný jeho duchom, citom, srdcom a svedomím.

Toto nás čaká a toto nás neminie. Čaká nás podviazanie rozumu. Čaká nás prudké zatiahnutie uzdy, ktoré rozum zabrzdí v jeho dnešnom, zdivočenom cvale, aby sa konečne mohol prebudiť, vzchopiť a rozvinúť náš duch. Aby náš duch zosilnel a nakoniec prevzal vládu nad rozumom a usmerňoval ho cestami ducha.

Toto nás čaká a toto nás neminie! Preto sa už teraz, sami vedome a dobrovoľne snažme presúvať ťažisko svojej osobnosti z prehnane exponovaného rozumu k duchu. K duchu, ktorý sa v nás prejavuje citom, srdcom, svedomím a intuíciou.

Najefektívnejší spôsob, akým je možné urobiť tento presun ťažiska našej osobnosti je snaha o čistou vnútra. Je snaha o zachovávanie čistoty nášho vnútorného života. Je snaha o čistou cítenia a myslenia.

A z tejto čistej a všetkej buriny zbavenej pôdy nášho vnútra začne potom postupne, ako drobná vzácna rastlinka vyrastať náš duch. Pri trvalej snahe o čistotu vlastného vnútra začne duch postupne mocnieť a rozvíjať sa, až sa napokon stane epicentrom našej osobnosti tak, ako to malo byť vždy.

Kto takto začne robiť dobrovoľne už teraz, v predstihu, môže si ušetriť v blízkej budúcnosti veľa zbytočného utrpenia. Lebo budúcnosť bude patriť už len ľuďom ducha. Bude patriť duchovným jazdcom, ktorí pevnou a rozhodnou rukou ovládajú koňa svojho rozumu, a ktorí jedine duchom určujú jeho činnosť a jeho smerovanie.

Zdroj

Zdieľať článok