Často sme podriadení (podriaďujeme sa) „diktátu“. Toto musíš…., to by si mal/a…., bolo by dobré keby…, čo si pomyslia….., to nesmieš….. atď.
Diktuje hlava, susedia, práca? – Diktuje ten, komu sme dovolili si z nás urobiť obeť, ten, koho sme si zvolili za „diktátora“, že ho budeme dobrovoľne počúvať.
Ak sme smutní, vyčerpaní, lebo už nevieme, nechceme, nestíhame alebo akékoľvek NE…… , NESŤAŽUJME sa ! Ako slobodní sme si dobrovoľne zvolili diktátora a ten prikazuje, sú to pre nás samé obmedzenia. Stratili sme slobodu a ani sme si to nevšimli?
Pustime všetkých a všetko a započúvajme sa do ticha prázdnoty v nás ak tam ešte nie je svetlo a pokoj. Pustime všetko a nerobme nič špeciálne, len vnímajme ….
Počúvajme len svoj dych, spev vtákov, šumenie vetra a preciťujme teplé slnečné lúče, ktoré na nás dopadajú. Ak sme v lese vnímajme vlhký mach, alebo trávu, ktorá nám máča nohavice, či sukňu po tom, čo sme sa do nich ponorili.
Vnímajme každý detail sveta, ktorý nás obklopuje, je jedno či sme uprostred hluku davu ľudí, alebo v strede lúky, lesa, stavby. Nezáleží kde som.
Ale stále si uvedomujme že nie je okolo nič, len ja a môj dych, môj duch, a najvyššia sila ktorá prichádza, klope, ba priam búcha, nekompromisne žiada o vpustenie.
To je jediný diktát, ktorý by sme mali počúvať a okamžite konať.
„Pusť ma dnu, už som čakal dosť dlho! Už je čas! Cez Teba pôjdem všade…“
… Nespútaný pocit radosti a slobody….
Krásny deň
Tatiana

Zdieľať článok