Dnes máme Valentína a ten so sebou prináša tému partnerstva 🙂

Pozrime sa na to, na akom základe sú dnes postavené vzťahy. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale žiaľ žijeme v hmotnom svete, kde vládne hmota, hmota, hmota a mal by vládnuť duch, duch, duch.
Výsledok? Mnoho pokrivených vzťahov, neúprimnosť, rozpadajúce sa manželstvá, zotročené vzťahy, prázdne vzťahy, chaos, podvody a rozvody.
V súčasnej dobe musíme dlho hľadať „obyčajnú“ (neobyčajnú) harmonicky fungujúcu rodinu, kde sú členovia šťastní.
Prečo?
Lebo staviame naše vzťahy na nesprávnom základe.
Spomínajme, rekapitulujme prečo vstupujeme do vzťahov.
Vzťahy sú postavené na nezdravom základe. Buď ide o telesnosť typu: „je taká sexi, ja ju chcem, je chudá, je mladá, má krásne telo, ovládajú ma pudy“, v opačnom garde: „je bohatý, má dobré postavenie, je videný a tak sa zviditeľním“. Často ide aj o inú príčinu a tu nastupuje celý rad argumentov pečo vstúpiť do akéhokoľvek vzťahu: „potrebujem sa o niekoho starať – opatrovateľský syndróm“, „potrebujem niekomu pomáhať“ – „záchranársky syndróm“ (spočiatku sa to javí ako super, ale veľmi rýchlo dôjde k tomu, že partner, ktorý je nižšie začne druhého sťahovať a nerovnováha je na svete a s ňou prichádzajú i konflikty), „potrebujem utiecť od rodičov“ ( beriem prvé čo mi príde do cesty), „ja chcem mať deti“….
Alebo jednoducho podľahneme tlaku myšlienok doby, ľudí o tom, čo je normálne: „je normálne byť vo vzťahu a založiť si rodinu“, „žena by mala rodiť deti, to je jej základná úloha“ a tým pádom tlak : už by som sa mal/a vydať/oženit „je najvyšší čas“, „na čo čakám? Lepšieho/lepšiu aj tak nestretnem“, „Čo ja vlastne chcem? Nevymýšľaj a ber“ – „Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche“, „Už tikajú biologické hodiny“ a podobné myšlienkové pochody.
Žiaľ sme v dobe, kde sa vytratili hodnoty ako cudnosť, čistota, vernosť (dnes ak žena má tieto vlastnosti je súčasným mužom na smiech 🙂 , alebo sa nezdržia minimálne irónie).

Na jednej strane som „normálna“ a pohybujem sa v mužskej spoločnosti, viem ako muži premýšľajú i čo chcú, navonok sa nijako nelíšim od ostatných žien, líšim sa ale práve svojou úprimnosťou a pravdovravnosťou. A nie je to inak ani pri otázkach – akého partnera hľadám, akého chcem a na čo čakám (lebo ja mám v tom úplne jasno 🙂 ). Vždy som tých okolo zarážala. Moje názory sú pre „túto dobu“ nepochopiteľné a tak sa ma pokúšajú lámať a presviedčať, že ja som vlastne „chorá“, „máš to „zle postavené“ a to treba zmeniť“ a pod.
Len sa usmievam pri myšlienkach a spomienkach na dialógy s mužmi na túto tému „o čo všetko prichádzam“, „za chvíľu budeš stará a nebude Ťa nikto chcieť“, „takého nikdy nestretneš“, „treba si užívať“ (len, čo to to užívanie je? Veď pre každého niečo iné, nie?), „V saune v plavkách? – ty máš nejaký blok, daj sa liečiť“ 🙂 atď…
Tak si kladiem otázku: „Som ja nenormálna za to, že moje vnútro ide ruka v ruke s telesnosťou a ja sa chcem dať, „vydať“, respektíve odovzdať jednému a tomu pravému.. Často sa vraciam k dvom vetám od Dr. Rusnáka:

1. „Som si istá sebou, že chcem tu byť pre Teba…“ (neriešme druhých, riešme len seba, čo my chceme a môžeme dať, čo my môžeme odovzdať, čím my môžeme potešiť, obohatiť ….) a

2. „Mám Ťa rada a urobím všetko pre to, aby si ty bol šťastný“ (dobrovoľne sa vzdávam svojej vnútornej slobody, ktorú mi ale nikto nikdy nevezme :-)).

3. Ešte sa držím tretej myšlienky z „Posolstva“: snažme sa byť takí, za akých nás považujú tí, ktorí nás milujú (to nás rozpohybuváva k práci na sebe, k zmene, sebakonrtole a láska z nás tak robí lepších ľudí).

Je teda pochopiteľné, že pri takomto postoji k partnerstvu budeme asi ťažko skúšať, hľadať spôsobom pokus a omyl 🙂 a ak nájdeme, tak by sme si mali byť nie na 100, ale na 1000 % istí, že viem čo robím a pre koho to robím. Pre dnešnú dobu možno nepochopiteľné pre mňa normálne 🙂 .
A tu sa dostávam k odpovedi na otázku či som normálna? 🙂 Pre dnešný svet asi nie, lebo dnes je „normálne“ užívať, využívať, striedať partnerov, loviť, uháňať, ponúkať sa atď… Stále niekam utekáme – pred sebou, pred riešením, do inej reality, do vlastných svetov a pod.
Neriešiť, len sa ľahkovážne pobaviť.
Dnes si tu, zajtra inde, veď o čo ide.
Čo oko nevidí, to srdce nebolí a obdobné tvrdenia.
Nechcem držať kázeň, len jednoducho povzbudiť v tom, aby sme sa nebáli byť iní, nebáli sa ukázať svoje vnútro, ak som čistý/á, nemám čo skrývať, nič nie je hanba, postavme sa za seba i svoje hodnoty a buď je tu niekto, kto bude podobný a hľadá rovnaké hodnoty, alebo nie, ale aspoň sa ušetrí čas naťahovaním :-).
Tí muži okolo, ihneď vedia na čom sú a my máme pokoj 🙂 (pokiaľ si smozrejme nechcem dvíhať cez nich svoje sebavedomie 🙂 ), ušetrili sme si čas tým „bla bla bla okolo… aká si pekná…“ (tých krásnych žien je na svete veľa a krása je pominuteľná a ak má byť vzťah postavený na tomto ….už zajtra môžeme stretnúť krajšiu, milšiu, mladšiu …., ja toto nepotrebujem počuť, moje sebavedomie je postavené na úplne iných hodnotách, a preto pochvala týkajúca sa môjho vzhľadu so mnou nepohne. Ale ak si niekto všimne, aký som človek a polichotí mi v tejto oblasti, tak to „ lietam“ 🙂
Buďme sami sebou, nevzdávajme sa svojich ideálov len preto aby sme sa zapáčili, či prispôsobili dobe alebo okolnostiam. Som síce prispôsobivá ale svoje hodnoty nezradím len preto aby…
Možno to vyzerá, že som konzerva, či puritánka, ale nie, 🙂 🙂 🙂 ja som živá, radostná – až moc niekedy 🙂 a práve táto kombinácia nejde nikomu do hlavy 🙂 a tak sa len usmievam, lebo búram všetko naučené a porušujem zaužívané ….
Naozaj zastávam názor, že dnes sa ľudia poznajú skôr telesne ako duševne a tu je potom problém všetkých vzťahov. Beriem sa lebo „musíme“, nepoznáme sa, lebo….
Vďaka smerom hore, ak sa nájdu nezadaní mladí ľudia, ktorí ešte nemajú zabité ideály a hľadajú pre seba partnera duše. Ale na to, aby sme ho našli, musíme najprv poznať a porozumieť svojej vlastnej duši – byť jej partnerom. Musíme vedieť čo máme, aby sme vedeli to, čo hľadáme – v čom a kde má byť tá podobnosť a v čom a kde nám nebude vadiť „inakosť“.

Ako som už spomínala, žena je mostom medzi svetom duchovným- tým neviditeľným a hmotným a jej hlavná úloha nie je rodiť deti, ale sprostredkúvať tie informácie, ktoré je schopná zavnímať svojim citom a priniesť – sprostredkovať do tohto sveta – pre muža, ktorý zas má schopnosť i silu vykonať a „zhmotniť“, čo „pravá“ žena cíti. A tu je ten ale duchovný predobraz toho, že žena je „krkom“ a muž „hlavou“ žiaľ v dnešnej dobe sa to zvrhlo na manipuláciu, ovládanie a vydierania cez „posteľ“.
Pohlavný pud, má slúžiť na nabíjanie životných bateriek, keď sú obaja partneri „vybití“, pretože odovzdali do okolia na svojich pracoviskách, či v styku s inými ľuďmi a vrátia sa domov, kde je teplo rodinného krbu a potrebujeme si nie „cucnúť“ ale v Láske si „vymeniť“ – to čo nemám ja, máš ty, a naopak a ja s Láskou ponúkam.
Ale to funguje tam, kde je medzi dvomi partnermi duševný súlad (duševná podobnosť – vzťah k hodnotám, tvorcovi, k ľuďom, k peniazom, k radosti, k pohybu, k prírode, spontánnosť, tvorivosť).
Telesné spojenie má byť „čerešničkou na torte“. Zavŕšením vnútorného spojenia, keď tie dve duše sa tak cítia, že by sa až najradšej „prevtelili“ (majú tak podobnú energiu, že si ju pokojne môžu vymeniť aj telesne a spojenie ich obohatí.
Tu som si spomenula práve na prípady, kedy sa hádame, ubližujeme si (v istom momente sme schopní povedať neznášam ťa) a následne ideme urovnávať spory a vzťahy v posteli. Je to paradoxné, že po hádke energiu toho druhého nemôžeme „ani cítiť“ a nieto, že máme dovoliť aby došlok k spojeniu – veď tam musí zákonite nastať odpor. Jedna moja známa mi vravela, že so svojim bývalým manželom sa hádali, nedokázali spolu komunikovať, ale jediné, kde to fungovalo bola posteľ, ale… koľko to fungovalo hodinu? Aj tam sa ten človek so svojim svetom, ktorému ten druhý nerozumie ocitá sám a nakoniec nemá s kým zdieľať.
Pohlavný pud nám „žiaľ „prerástol cez hlavu a my sa mu prispôsobujeme. Zo sluhu sa stal pán – ovláda nás.

On nie je zlý, ale človek má stáť nad pohlavným pudom, nie si zdržanlivosť v tejto oblasti násilne vynucovať proti svojmu chceniu, ale mať ho pod kontrolou vďaka svojim hodnotám a vnútornej morálke tak, aby to mne, ani druhým nespôsobilo či neprinieslo niečo zlé.

Samozrejme telesný život i pohlavný pud sú dôležité a sú súčasťou nášho života, len sa zamýšľam nad tým, či táto doba náhodou úplne nepotrela ducha na úkor telesného pôžitkárstva a bezstarostného užívania v tejto oblasti a stráca sa zmysel, prečo má dochádzať k telesnému spojeniu muža a ženy.
Nie je to ani pre rodenie detí, nie je to ani pre uspokojovanie fyzických potrieb, malo by to byť zavŕšenie duševného obdivu, rešpektu ale hlavne Lásky medzi mužom a ženou a čistej túžby vnútorne až telesne si vymeniť „moje“ za „tvoje“ v spoločnom zdieľaní.

Krásny Valentínsky deň – vážme a ctime si jeden druhého, darujme si objatia i malé dôkazy lásky a hovorme si navzájom : „som rád/a, že tu môžem byť aspoň dnes len pre Teba….“,
tak ako ja som šťastná, že tu môžem byť pre vás :-)….

Želám nám, nech sme Láskou. Nech je tento deň oslavou Lásky v medziľudských vzťahoch, zhmotneným láskavým chovaním.

Vianoce – oslavu duchovnej Lásky sme premenili na stres, jedlo, naháňanie a poriadok. Zabudli sme na Lásku.
Valentín je podľa mnohých americkým sviatkom a nemajú k nemu žiadny vzťah.

Ale, ak naša podstata je Láska, ak naša úloha je byť, alebo aspoň učiť sa byť ňou každý deň, vďaka za každý kalendárny deň, či akýkoľvek sviatok ktorý nám pripomenie Lásku vo vzťahoch, v správaní, úctu, rešpekt a vzájomnú pomoc.

Nech je tento deň našim chovaním, žiarením, chcením i konaním oslavou Lásky vonkajšej, ktorej podstatou je láska vnútorná (duchovná), teda Boh.

Nič nepotrebuješ dokazovať, ani ukazovať. Dokazovanie je mužská výsada – to je „ich“ prirodzenosť – dokazovať a ukazovať v hmote.

Žena nemá dokazovať, ona jednoducho je, ona sa nemá „predávať“ – keď už, má sa „vy_dávať“ – to je jej prirodzenosť.

Tatiana

Zdieľať článok