Tento článok je o smrti živej Lásky – Ježiša, takže ak vás to dráždi, ani ďalej nečítajte 
je to len pre tých ktorí hľadajú PRAVDU… Aj keď príbeh Ježiša poznáme, skúsme sa pozrieť na udalosti inými očami….
Je tu Veľká noc a myslím, že je veľmi dobré si uvedomiť o čo vlastne ide? Čo sú to za sviatky? Pre niekoho sú to sviatky oslavy prichádzajúcej jari a zrodenia sa niečoho nového, pre kresťanský svet je to smrť syna božieho – ale v podstate je to prezentované ako získanie „vstupenky do raja“. Tento článok sa možno nebude páčiť, ale nejde o to, aby sa páčil, mám potrebu povedať to čo cítim vo vzťahu k veľkonočným udalostiam.
Veľká noc v mojich očiach pre kresťanský svet znamená smrť, utrpenie, obetu. Toto utrpenie a obeta sa ukazujú ako vzor, že všetci by sme takí mali byť a všetci by sme takto mali žiť (je to ale šikovná lesť tmavých síl, ktoré túto energiu potrebujú, lebo pravda je taká, že tí hore potrebujú našu radosť, láskavosť, ochotu pomáhať, spokojnosť a vyrovnanosť). Temný princíp podsúva myšlienku, že musíme ísť do „mdlôb duše“ – lízať prach zeme a týrať sa tak, ako trpel Ježiš, to je správne, lebo vo svojom utrpení napodobňujeme Krista a stávame sa veľkými (akurát tak naše ego ) a tým pádom „získavame „dobré body“ smerom hore. Aká to je len lož!!! Je to šikovný a manipulatívny plán tých dolných síl, aby ľudí miatli a tí sa permanentne obetujú, trpia a obetujú a trpia…. lebo tak je to správne – tak vravia v kostole.
Skúsme si povedať PRAVDU o tom ako Ježiš prišiel na svet a súhlasím s tým, že to bola obeta – ale úplne iného charakteru ako nás ju učia. Ak vnímame Ježiša ako stelesnenie najväčšej Lásky božej ku stvoreniu, ktorá vôbec nemusela zostúpiť do týchto „bahenných nížin“, ale keďže platilo starozákonné pravidlo „oko za oko“ a „zub za zub“, svet sa nevyvíjal správnym smerom. Bolo rozhodnuté, že musí prísť zásah zhora na usmernenie tohto sveta. A tak v obrovskej obete bola vyrodená najvyššia a najčistejšia Láska, ktorá vstúpila do hmoty a do ľudského tela. Jeho úlohou NEBOLO ZOMRIEŤ!! Jeho úloha bola priniesť slovo o odpustení, slovo o láske, slovo o porozumení, slovo o súcite a tým i život večný – lež nie svojou smrťou (ale i za cenu smrti v krajnom prípade). V čom to spočívalo, no vtom, že nás má naučiť – nie vracať úder úderom, vydieranie vydieraním, krádež, krádežou a manipuláciu manipuláciou. Mal nás naučiť spolucítiť, spoluprežívať, pozerať sa na druhého očami – Ako by som sa cítil ja, keby to bolo opačne? Podľa toho by sme mali konať…., rovnako učil kto nemá žiadnu poškvrnu na duši nech súdi a hádže kamene – ale pozrime sa pred vlastný prah. Toto bola jeho úloha a súčasne obrovská obeta ktorú málokto pochopí – najčistejšie svetlo, ktoré muselo zísť a žiť v „nížinách“ a medzi „vlkmi“.
No a čo sa to vlastne udialo? Svetlo má nepriateľa tou je tma a tej určite Ježiš nebol po chuti. Preto tma spriadala ľsti, a úklady ako ho odstrániť. Tma nepotrebovala, aby jej tu robil poriadky, aby ľudia boli láskavejší, čistejší a lepší. Potrebovala UTRPENIE.. Tým je predsa živá (strach, utrpenie, agresia, zloba, závisť, nenávisť ….).No a tak v podstate postavila proti nemu tých, ktorí mu mali byť nápomocní a to vtedajších cirkevných hodnostárov. (Čo cítite, bolo by to dnes inak, keby prišla na svet láska najvyššieho a hovorila pravdu – ako by sa zachovali tí okolo?) Ježiš vedel, že jednoducho nie je nimi „želaní“. On si svoje kázal a mal kázať celý život až do prirodzenej smrti… ale…
Po vstupe do Jeruzaleme vedel, že to nebude jednoduché a že je neželaným hosťom pre časť populácie, no napriek tomu to riskol. Keď videl stupňujúci sa odpor voči svojej osobe, cítil, že to nevedie dobrým smerom a pokúsil sa v Getsemanskej záhrade poprosiť Otca, že ak je to možné nech odvráti toto utrpenie od neho. A Otec ho vyslyšal na 100 rôznych spôsobov, ani si nevieme predstaviť koľko bytostí pracovalo na jeho záchrane. Udialo sa vtedy veľa dejov, ktoré mali poslúžiť na záchranu Ježiša (túžba Judáša, ktorý s dobrým úmyslom, lež naivne veril, že Kristus ak sa porozpráva s veľkňazmi tak mu uveria -až keď ho odviedli pochopil, že to nebolo možné a proti cirkevnej mašinérii je bezmocný – keď pochopil čo spravil v zúfalstve si vzal život) (sviatky jari – Židia nemohli súdiť ani zabíjať)
(1. predvedenie pred Piláta – „ja s tým nič nemám – choďte za židovským kráľom“)
(Židovský kráľ sa hostil – obklopený prostitútkami a nemal čas na „nejakého Ježiša“, takže ho odmietol)
(druhé predvedenie pred Piláta) Pilát sa zo strachu pred tlakom židovského ľudu zmietal v pochybnostiach – cítil, že Ježiš je nevinný, len ho ovládal strach a tak cítil že ho nesmie zabiť – chcel ho len zosmiešniť, aby uspokojil – krvilačné davy … A tak sa stalo, že Ježiš musel podstúpiť bičovanie a na znak zosmiešnenia „vraj nejaký židovský kráľ“ i korunováciu tŕním. Ale, mohlo sa to tu zastaviť, lež nie…. hladní po krvi chceli viac, chceli SMRŤ… a tak nasledovalo ďalšie predvedenie pred Piláta (uvedomujeme si koľko záchranných bŕzd ten Pán poslal, aby jeho dieťa nebolo zabité???) Pilát opäť povedal „ja na ňom vinu nenachádzam“ – cítil správne, tak znovu ešte nenasledovala smrť, ale dal možnosť výberu – v týchto veľkonočných časoch mal vo zvyku prepúšťať väzňa a tak dáva krvilačnému davu na výber medzi Barabášom – bojovníkom za hmotné kráľovstvo židov – veď on „obetováva“ bojom s Rimanmi svoj život a medzi Ježišom – ktorý vedel, že židovský národ bol v tom období vyvolený, ako duchovne vyspelý a mohlo z neho vzísť to čisté svetlo lásky a on je ten ktorý ich mal naučiť odpúšťať a chovať sa láskavo a ak to príjmu otvoria sa im (ale i nám) brány do kráľovstva – TÝM KTORÍ TAKÉTO CHOVANIE PRIJÍMU A ZAČNÚ ŽIŤ DOBRO, SVETLO A LÁSKU podľa vzoru Ježiša – JEDINE TÝM sa otvoria brány do kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta ale len tým, ktorý to budú žiť) (Ako je napísané len skrze Ježiša môžete uzrieť (možnože i dozrieť), či vojsť do božieho kráľovstva – teda žitím prvej, čistej a nezištnej ale i prísnej lásky (nie jej pokrivenej formy – zmäkčilosti).
A tak si „vyvolený národ“ vybral – hmotu a jej symbol – Barabáša a tým odsúdil najväčšiu živú Lásku na smrť. Opäť to musel Pilát potvrdiť a tak sa aspoň symbolicky chcel z tejto zodpovednosti vyviazať a umyl si ruky z krvi a smrti nevinného bohočloveka – lebo to vedel. Ale on mal žiaľ moc a nezasiahol a za tieto udalosti, či chcel či nechcel si musel niesť zodpovednosť vyplývajúcu z jeho úradu. Keďže sa viackrát vraciame na svet, aby sme odčiňovali a učili sa i Pilát musel odčiniť a musel opakovane prežívať muky Ježiša ako stigmatizovaný. A tu máme odpovede – stigmatizovaných ľudí vyhlasujeme za svätých (i keď svätým máme právo nazývať jedine Boha – on jediný je dokonalý – žiadny človek) – áno títo ľudia – nazvime ich blahoslavení radšej oni menili i zmenili svoj život, postúpili a stali sa čistejšími a lepšími, ale urobme si v tom jasno – stigmy sú nie dar ale – nutnosť utrpenia k odčiňovaniu toho, za čo bol dotyčný spoluzodpovedný…
A tak v tomto utrpení a hrôze končí život najväčšej lásky, ktorá nás mala zachrániť a nakoniec potrebovala záchranu ona a nebolo toho, kto by jej pomohol….
Za toto sme zodpovední my všetci, mnohí z nás žili v tej dobe a možno sme boli medzi tými, ktorí kričali ukrižuj ho!
A tak v tomto období prehodnoťme, ako žijeme v láske, ako sa jeden k druhému chováme, či si dokážeme odpúšťať, či sme skutočnou živou láskavou, ale keď treba i prísnou láskou…
A pokúsme sa stať tým ideálom Lásky, nech smrť Ježiša a tá jeho obrovská obeta v ŽIVOTE a v SLOVE smrťou potvrdená (nie smrť obetovaná a smrťou vykúpená – to je lož tmy) , nevyjde nadarmo…..
P.S: Na úplné pochopenie tohto deja používam jeden príklad:
„Predstavte si, že som starostka obce – šéfka komunity – všetko v nej prosperuje, peniaze nemáme, je to len výmenný obchod a remeslá, máme len lásku človeka k človeku. Jeden šije, druhý pečie, tretí varí atď.. Neďaleko v horách žije komunita ľudožrútov a ja viem, že ak sa im niečo vysvetlí a niečo pochopia, mohli by sa mnohému naučiť a mohli by žiť pekný život o našom boku, s nami, v našej komunite. A tak teda ja mám múdre dieťa, ktoré pošlem do hôr medzi ľudožrútov, aby ich učilo a priviedlo na cestu lásky a úcty k životu (áno je tam riziko, že ho zožerú – ale spoliehame sa na ľudskosť v každej bytosti) A tak moje dieťa ide medzi nich – chvíľu ho počúvajú, no po nejakom čase sa to vodcovi tlupy znepáči, lebo ono búra ich zaužívané normy a on stráca na sile – stráca poslušnosť ostatných. A tak vezme pár svojich ľudí, ureže dieťaťu hlavu, hodí do kotla a príde dolu do našej komunity s hlavou v kotli (prepáčte za tú hrôzu ale musím to tak napísať, aby sme si všetko naplno uvedomili). A ja poviem SUPER, ste skvelí, to som potrebovala!!!! Smrť syna!! ANO!!! Teraz ste všetko pochopili, vykonali a tým sa vám otvorili brány do našej komunity už som spokojná a šťastná až toľkú cestu ste merali!!! Môžete tu zostať s nami hodovať a radovať sa. Vstupenka do raja je vaša. CHORÉ???? Samozrejme!!!!!!!!! Tak prečo toto robíme z nášho BOHA?????
Zdieľať článok
