Stáva sa v živote, že stojíte pred dilemou:
Mám veriť? Nemám veriť? Komu veriť? Čomu veriť?
Občas ľudia klamú, taja, pretvarujú sa. Čo ich k tomu vedie?
Hlavný nepriateľ a ním je STRACH – ne_viera.
Už od detstva sa pravda „nevyplácala“ respektíve „vyplácala“ 🙂 – bitkou a tak nás to naučilo tajiť, klamať, zamlčiavať, zavádzať, aby sme neboli „potrestaní“, aby sa nám neublížilo, alebo, aby sme boli v očiach iných i vo svojich „dobrí“ a neublížili, tak je jednoduchšie povedať klamstvo (milosrdnú lož), konať v klamstve a v tom najhoršom prípade i žiť v klamstve.
Občas zachádzame tak ďaleko, že sme schopní presvedčiť samých seba, že klamstvo je pravda a pochybovať (vďaka hlave) o pravde, ktorá by „teoreticky…..“ mohla byť klamstvom. POZOR!!! Hlava VARUJE pred nebezpečenstvom! (myslím to samozrejme ironicky).
Namiesto toho, aby sme „praskli s dvermi“, budem skúšať, presviedčať sa overovať a nútiť sa do mnohých vecí s ktorými nesúzvučíme, len aby sme si boli istí…. Istí, že …. ČO??? Na čo to vlastne čakáme? Na potvrdenie že Pravda je Pravda a lož je lož, na to že tam kde nič nie je, nič ani nebude a tam kde to je tak to nikdy nezmizne? Potrebujeme „boží zázrak a osvietenie“ aby sme konečne konali tak ako máme?
Na čo vlastne čakám…..
Veľmi rada sa podsúva milosrdná lož, ktorú sme si schopní sami pred sebou obhájiť prečo je potrebná a čo by sa stalo, keby….. . Ani nevyskúšame hovoriť Pravdu, lebo sme „múdri“, sme „skúsení“, my predsa „vieme“, „vieme všetko“, vieme, ako by to dopadlo, keby“.
Skutočne vieme?
Nič nevieme. Každá situácia je iná, každý človek je iný a nemôžeme sa rozhodovať vždy na základe skúseností a rozumu. Občas (a ak to niekto dokáže, povedala by som STÁLE) je potrebné počúvať svoju dušu. V tej je Pravda jasná, tá jediná ukáže správnu cestu.
A tak sa teda dostávam opäť k otázke: Veriť? Neveriť?
Niekto ma oklame jeden krát a od toho dňa budem vždy bdelá a v strehu, čo vychádza z jeho úst. Budem sa riadiť citom, či áno, alebo nie.
Niekto ma oklame desať krát a ja stále čakám na jeho uvedomenie. Nestalo sa, no napriek tomu ho rešpektujem, že je taký, aký je, nesnažím sa ho meniť, ale jeho slová už pre mňa nemajú váhu. Môže vysloviť niečo a ja dopredu viem, že sa to nestane, ten človek sa nechce meniť a tak skoro sa asi ani nezmení.
Zase to budú len slová.
Niekto ma oklame desať krát a každý raz som bdelá, vnímavá a viem že klame, ale ten človek stojí/nestojí za momentálnu toleranciu? Je to situačné. Dnes áno, zajtra už možno nie, ja neviem čo bude zajtra 🙂 (dotyčný o tom rozhodne svojím chcením a moje vnútro aj bez slov reaguje na neho a výsledok bude moja viera, či neviera).
Dnes ešte áno, lebo tak to cítim, rešpektujem jeho slabosť, kedy ho strach „válcuje“ a nevie nad ním zvíťaziť. Strach je silnejší. Ten človek možno dnes ešte stojí za to, cítim, že vnútro je čisté a je to „LEN“ Strach.
Ale ako dlho máme byť trpezliví? Ako dlho máme byť tolerantní?
Kde je hranica?
Ak sme pridlho tolerantní, strach víťazí. Ovláda. A už v tom nie je len jeden, sú tam dvaja a možno i traja a možno i celá rodina.
Postupne strach nadobúda moc nielen nad tým, kto klame a tají, ale aj nad „klamným“. U neho si nájde iný dôvod a svoju živnú pôdu.
A tak máme pole hojnosti pre kultiváciu pestovanie, rozmnožovanie a podporu strachu. A to asi nie je záhradka na ktorú budeme pyšní.
Dnes ešte tolerantný som, budem ním zajtra? O týždeň? Keďže žijem prítomný okamih, ja neviem čo bude.
Ale držme sa niekoľkých pravidiel:
- Mám svoju cenu
- Pod cenu nepôjdem
- Nepôjdem proti Vôli
- Mám rád ľudí
- Nič neočakávam – som nastavený/á neutrálne
(dobré poteší a nepríjemné síce zaskočí, ale hľadám na čo to bolo dobré) - Rešpektujem
(každý nech je aký chce, lebo aj tak si zožneme úrodu nami zasiatu – Podpora radosť, potešenie? Utrpenie, neprajnosť, závisť, zloba, obmedzovanie?) - Moje Slovo má váhu
(čestnosť, úprimnosť a pravda (s Láskou) – aj za cenu nepríjemností) – čo nemáš stratiť o to neprídeš, nech by sa čokoľvek dialo. - Nebojím sa –niet sa čoho
- Dobro je vždy odmenené, podporené, chránené, strážené a množené
- Verím, pokiaľ to cítim vo svojom vnútri a nech všetky argumenty hovoria proti, JA viem čo robím. Hlave tu nedávam žiadny priestor (ani len k diskusii, nieto ešte k realizácii a blokovaniu)
Niektorí ľudia sa menia, niektorí sa nikdy nezmenia.
Preto neočakávajme. Pýtam sa, máme veriť tomu, kto nám povie, počkaj, trpezlivosť, možno raz, o mesiac o pol roka, uvidíš stane sa? Len ver. ….
Ak udalosti závisia od nás – áno VERME – nikdy nestrácajme vieru a neklesajme na duchu.
Ak nám to sľubujú….. (rozlišujme kto? prečo? a načo?)
Ak nedokážeme urobiť krok PRAVDY do neznáma teraz, prečo by ho mali dokázať urobiť o mesiac. Okolnosti budú stále tie isté, strach bude stále ten istý a neznáme bude stále neznáme.
Takže máme veriť?
A kedy sa to zmení? Jedine vtedy, ak viera v Pravdu, v čistotu, v BOŽIE RIADENIE, vo svetlo, vo vlastnú úlohu, ale hlavne vo VLASTNÚ VEĽKOSŤ a HODNOTU, bude väčšia ako STRACH, pôžitkársto, závislosť, pohodlnosť či vládnutie na nesprávnom mieste a nesprávnym spôsobom.
Pokiaľ nezmením ja svoj vlastný život, svoju každodennú realitu a neprehodnotím svoje priority, nič sa nestane. Ani o mesiac, ani za 10 rokov.
Prečo by človek mal meniť, keď je akceptovaný…..
KTO CHCE HĽADÁ SPOSOBY A KTO CHCE (NECHCE 🙂) HĽADÁ DÔVODY.
A tých dôvodov sa vždy nájde mnoho a k tomu ešte jeden, často veľmi silný a presvedčivý..
Takže nečakajme na zmeny zvonka, zmena musí byť zvnútra a moje šťastie závisí len na mne.
Prestaňme „visieť“ na niekom – niečom. A hľadajme spôsoby i dôvody ako od_pusiť a pustiť. Prestaňme veriť veštbám od niekoho nie veľmi čistého, astrologickým radám či iným „dobrým radám“ ktoré občas využíva temno na vytvorenie zmätku a posunutie či utvrdenie v nesprávnej ceste o našej karme a „odčiňovaní“. Nezotrvávajme na nesprávnych miestach s nesprávnymi ľuďmi len preto, že sa hovorí, že „všetko ja tak ako má byť“ a „asi“ je to správne a „to čo je teraz je pre mňa to najlepšie“. Ak už viem že to nie je najlepšie, ba dokonca že je to zlé, pretrvávaním v tom – podporujem temný princíp a to vedome a dobrovoľne. Vedome si volím tmu a okovy, namiesto svetla a slobody.
Odpusti hlavne sebe. Nikomu už nie si nič dlžný. Tvoríš nový život a tvoríš novú sejbu.
Sľuby ak za nimi nenasleduje čin sú ako politika – manipulácia. Nie nadarmo sa vraví Slovo robí muža Mužom.
A ženy?
Rovnako nezaostávajme 🙂
Naše slovo by malo byť láskavé, čisté, podporujúce v nádeji a viere, poskytujúce útechu, nezištné (nie manipulatívne), odovzdávajúce radosť a ukazujúce svetlé zajtrajšky 🙂.
Cíťme komu a čomu veriť, nech nás naše strachy vyúsťujúce do nie_Právd neblokujú na týždne, mesiace, roky a to nielen nás, ale i našich spolupútnikov, ktorí sú možno veky vekov zviazaní v čakaní na Vašu Pravdu….
Púšťajme a prepúšťajme, čistime sa, choďme do samoty, pri transformácii a zmene je samota potrebná. Jedine tam sme schopní nájsť samých seba i to čo chceme, či nechceme.
Ak máme spoločnosť – jednoducho utekáme a neriešime.
Ak nás v tej samote „osvieti“ držme sa toho – poriadne! A, KONAJME! Je to svetlo, takže v mene svetla, keďže budeme osvietení 🙂 (ak už nie sme 🙂)
I Ježiš pred svojím „vpravením“ sa do úlohy šiel na púšť do štyridsaťdňovej samoty….
A veľké veci sa diali……
Želám nám veľké veci a veľké zmeny v našich životoch, nabuďme „poseroutkovia“, stavajme sa čelom prekážkam a konajme v mene svetla…..
Nech žiarime ako svetlí pomocníci a svetlí poslovia Najvyššieho, ktorí si zaslúžia úctu pre to akí sú…..
V Pravde a Láske Tatiana
Zdieľať článok