Hans Vogel približuje historický vzostup lúpežných barónov a ich vplyv na súčasnú globalistickú filantropiu a ukazuje, ako charitatívne nadácie a mimovládne organizácie, ktoré sa riadia myslením svojich predchodcov zameraným na peniaze, v súčasnosti formujú medzinárodné programy v otázkach od klimatickej politiky až po verejné zdravie.

Keď okolo roku 1900 rástlo hospodárstvo USA závratným tempom, malý počet podnikateľov sa stal mimoriadne úspešným. Tento úspech sa meral jediným kritériom: peniazmi. Zhromaždili oslnivé množstvo dolárov. Hoci sa nikto z nich nevolal Scrooge McDuck, boli prinajmenšom rovnako bohatí a mohli plávať v bazénoch naplnených mincami. John Pierpont Morgan, John D. Rockefeller, Cornelius Vanderbilt, Andrew Carnegie, Henry M. Flagler a desiatky ďalších magnátov získali také obrovské majetky, aké sa sotva kedy predtým videli. Svoje bohatstvo nadobudli v bankovníctve, ropnom priemysle, oceliarstve, železničnej doprave, bavlnárstve, chemickom priemysle a ďalších odvetviach obchodu a priemyslu. Kráľ Krézus bol v ich porovnaní len malou figúrkou.

Boli tak úžasne bohatí, že si mohli robiť, čo chceli. Mohli sa vyhýbať vraždám, čo niektorí z nich aj skutočne robili, hoci len nepriamo, napríklad tým, že svojim robotníkom neposkytovali vhodné pracovné podmienky.

Keďže títo podnikatelia stáli prakticky nad zákonom, nazývali sa lúpežní baróni, podobne ako tí šľachtici v stredovekej Európe, ktorí sa živili ako lúpežníci. Verejnosť si bola vedomá aj toho, že je jednoducho nemožné zarobiť skutočne veľké bohatstvo a pritom vždy zostať prísne v medziach zákona.

Kriminálne správanie lúpežných barónov na úkor spoločnosti, štátu a ich spoluobčanov nakoniec vyvolalo veľké pobúrenie verejnosti. Takzvaní muckrakeri, skupina novinárov (dnes by sme ich nazvali investigatívnymi novinármi), zohrali kľúčovú úlohu pri informovaní a osvete verejnosti. Ida Tarbellová, autorka veľmi vplyvnej knihy The History of the Standard Oil Company (1904), bola jednou z nich. V roku 1906 Upton Sinclair vydal román Džungľa, v ktorom opísal hrozné pracovné podmienky v chicagskom mäsokombináte.

Keďže verejnosť bola čoraz lepšie a dôkladnejšie informovaná a v dôsledku toho čoraz viac rozhorčená, lúpežní baróni hľadali spôsoby, ako sa očistiť alebo aspoň vyzerať, že to robia. Keďže peniaze boli ich jediným meradlom a začiatkom a koncom ich svetonázoru, čoskoro dospeli k záveru, že najlepšie to možno dosiahnuť tak, že budú míňať peniaze na „dobré“ veci a budú to robiť veľmi na očiach verejnosti. Medzi tieto dobré ciele patrilo najmä zdravotníctvo a vzdelávanie. Vznikali špeciálne dobročinné nadácie, ktoré investovali do lekárskeho výskumu, budovali nemocnice a zakladali univerzity a verejné knižnice. V roku 1876 bola založená Univerzita Johnsa Hopkinsa, v roku 1912 Riceova univerzita v Houstone a v Durhame v Severnej Karolíne bola v roku 1924 Trinity College premenovaná na Dukeovu univerzitu vďaka finančným prostriedkom poskytnutým rodinou Dukeovcov.

Takéto charitatívne dary slúžili ako dvojsečná zbraň, pretože umožňovali štedrým darcom rozhodovať o tom, aký výskum sa bude vykonávať a kto z neho bude mať prospech. V nemocniciach tak vznikali zariadenia, do ktorých sa mohli chodiť liečiť len veľmi bohatí. V konečnom dôsledku charita slúžila aj ako určitý druh večnej pocty štedrosti a láskavosti lúpežných barónov. Takto je bohato vyzdobená Carnegie Hall (1891) v New Yorku trvalým pamätníkom kráľa ocele Andrewa Carnegieho a rovnako aj Palác mieru v Haagu (1913). Pri všetkej publicite o filantropii lúpežných barónov sa však ukázalo, že jej verejný prínos bol obmedzenejší, ako sa verejnosť domnievala od pochlebovačných politikov, verejných činiteľov a predajnej tlače.

Americký systém, v ktorom bohatí muži s faktickým záznamom v registri trestov vypĺňali niekedy značné medzery po vládnej politike, bol exportovaný po skončení druhej svetovej vojny. Po skončení „reálne existujúceho socializmu“ v roku 1991 sa charitatívny rámec rozšíril do celého sveta. Noví členovia rastúceho chóru dobrodincov naďalej prichádzali z USA, ale aj z iných krajín. Charitatívne nadácie boli zároveň často menej dôrazne spojené s jednotlivcami, ktorí ich majetok v prvom rade nahromadili, a preto mnohí noví členovia niesli všeobecnejšie znejúce názvy. Ako napríklad dánska nadácia Novo Nordisk, najbohatšia charitatívna organizácia na svete. Druhá najbohatšia sa však volá Nadácia Billa a Melindy Gatesovcov, a tak je zjavne spojená s jedným z najznámejších súčasných lúpežných barónov. Nadácie otvorených spoločností založil ďalší lúpežný barón, George Soros, odsúdený zločinec maďarského pôvodu.

Okrem nadácií založených bohatými jednotlivcami alebo dynastiami existujú aj tzv. davom financované charitatívne organizácie, ako napríklad Amnesty International, Human Rights Watch a Lekári bez hraníc, ktoré sa tiež vo veľkej miere spoliehajú na štátne financovanie poskytované štátnymi agentúrami a ministerstvami. Medzi krajiny, ktoré často sponzorujú takéto mimovládne organizácie, patria Nemecko, Anglicko, Holandsko, Nórsko, Dánsko a Švédsko. Preto nazývať príjemcov takýchto finančných prostriedkov mimovládnymi organizáciami nie je celkom správne, pretože sú veľmi závislé práve od vlád. Navyše všetky tieto vlády sú členmi amerického impéria.

Väčšina charitatívnych a mimovládnych organizácií spolupracuje v rámci širších sietí, ktoré sú na vrchole držané takými organizáciami, ako sú WHO, WEF a OSN. Počas všeobecných stretnutí v ich sídlach a na špeciálnych miestach alebo v luxusných rezortoch, ako je Davos, sa stanovujú ciele a smernice, ktoré musia všetci dodržiavať

To, čo sa začalo pred viac ako sto rokmi ako akési súkromné rozšírenie alebo skôr doplnenie vládnych politík, sa dnes zmenilo na veľmi vplyvnú štruktúru mimovládnych organizácií, charitatívnych organizácií a nadácií, ktoré úzko spolupracujú s globálnymi organizáciami. Väčšina vlád je potom nútená spolupracovať tiež, čo v praxi znamená, že sa do najmenších detailov riadia príkazmi WHO a WEF. Tie určujú program, ktorý sú vlády nútené prijať a vykonávať. Keďže všetky charitatívne nadácie a mimovládne organizácie si osvojili svetonázor a uvažovanie pôvodných amerických lúpežných barónov, možno povedať, že veľká časť sveta sa dnes riadi podľa pokrivených myšlienok a predpokladov týchto lúpežných barónov. V podstate všetky ich myšlienky sú založené len na peniazoch, ale robia všetko pre to, aby túto škaredú skutočnosť zakryli.

Medzi preferované otázky patrí takzvaná klimatická politika v reakcii na to, čo bolo označené ako antropogénne „globálne otepľovanie“, verejné zdravie (najmä v reakcii na údajné „pandémie“), ako aj veci ako „rodová spravodlivosť“ (termín používaný mimovládnou organizáciou Oxfam) a „rodová rovnosť“. Ale aj masové prisťahovalectvo a blahobyt prisťahovalcov z tretieho sveta v západných krajinách a prirodzene aj to, čo sa začalo označovať ako ciele trvalo udržateľného rozvoja (SDG), ako napríklad ciele stanovené v Agende 2030.

Žiadna z uvedených otázok nebola identifikovaná alebo formulovaná ako výsledok tradične zavedených politických procesov, a to autonómne v rámci jednotlivých štátov podľa lokálne zakorenených noriem: či už monarchických, demokratických, liberálnych, autokratických, socialistických, republikánskych, fašistických, národno-socialistických alebo nejakej pôvodnej tradície. Tieto tradičné spôsoby stanovovania politických cieľov sú vo svojej podstate neglobalistické, ale čo je dôležitejšie, odrážajú miestne záujmy a sú určené na hľadanie miestnych riešení problémov ovplyvňujúcich miestne podmienky. Donedávna sa v EÚ (pred brutálnou centralizáciou pod vedením skorumpovanej plagiátorky Ursuly von der Leyenovej) uplatňovala zásada subsidiarity: vždy, keď to bolo možné, bolo potrebné riešiť problémy na čo najnižšej úrovni, aby nedošlo k preťaženiu administratívneho centra.

Žiadna z globalizačných otázok však nie je výsledkom normálneho alebo tradičného rozhodovacieho procesu. Dalo by sa povedať, že novodobí lúpežní baróni a ich légie bezpáteřných prisluhovačov vytvorili prevládajúce globalistické otázky. Úplne všetky sú založené na falošnej vede („globálne otepľovanie“), falošnej medicíne („pandémie“) a chybnej právnej argumentácii (gender a woke šialenstvo). V podstate sú všetky tieto otázky schémami na zarábanie peňazí, ktorých cieľom je okrádať dôverčivú verejnosť.

Globalizačné otázky („problémy“) a ich riešenia definovali pomýlení psychopati, ktorí sami seba presvedčili, že pracujú pre spoločné dobro, zatiaľ čo majú na mysli len svoje vlastné záujmy, vlastné obohatenie a sebaobohacovanie. Inými slovami, možno sa domnievajú, že vykonávajú filantropickú činnosť, ale v skutočnosti je ich politika klamlivá a často pozitívne kriminálna.

Môže to súvisieť so samotnou podstatou filantropie. Robiť dobro len pre dobro je teoreticky možné, ale aby to človek dokázal, sotva môže byť človekom.

Preto tým, ktorí tvrdia, že to robia, nemožno veriť, pretože majú iný program: Agenda 2030

Zdroj

Zdieľať článok