Späť k pojmu hrdosť. Z čoho teda plynie hrdosť smerujúca k pýche (teda taká, ktorá má bližšie k rozumu, a teda k egu)?

Podľa mňa práve z nízkej hodnoty a so strachu. Hrdosť v tomto ponímaní je akoby múr – obrana. Strach, že objavia moje slabé miesto, moju zraniteľnosť. Je to obrana zo strachu, aby mi nikto neublížil. Aby som nebol zranený. Ja už nedovolím! Veď som predsa niekto, nie? Mám svoju cenu! A ja to musím ukázať! Ja to musím dokázať! Nech vidia! Tak toto si nebude ku mne nikto dovoľovať! Ukázať? Dokázať? Je to spájané z toho rozumového hľadiska s bojom. Aspoň ja to tak vnímam.

Niekedy v minulosti mi niekto povedal, „Buď hrdá!“ Akoby na mňa prehovoril po čínsky 🙂 nič….
Ja som nerozumela. Čo to je? To akože čo?
ALE bola to pre mňa výzva. Tak som si povedala, hrdý človek by urobil asi toto, tak som to skúsila.
Ale chápete to, že mne to bolo totálne cudzie? Akoby som to nebola ja. Ja som sa v ten moment na hrdú hrala. Nebolo to v mojej prirodzenosti, a pritom nešlo o to, že by som si nevážila seba. Len som to akosi nepotrebovala ukazovať ani dokazovať. Jednoducho ak nechcete bojovať, ak ste láskou, ak len jednoducho STE, chápete, tolerujete, rešpektujete všetkých a všetko, lebo vidíte z nadhľadu, ale súčasne vidíte i seba – svoje chyby i prednosti, no napriek tomu máte svoju cenu…Ťažko je byť v tom ľudskom zmysle hrdý. Ale dnes som pochopila.

Dnes mi bola ukázaná hrdosť z duchovného hľadiska.
„Pozerala som sa jej do očí“ 🙂 A stala som sa ňou ? 🙂 🙂 🙂
A aký je rozdiel medzi hrdosťou a Hrdosťou? Táto Hrdosť sa spája so silou, múdrosťou ale tak trochu i s tvrdosťou (kov, chlad, spravodlivosť). Táto Hrdosť je stála a nemenná, vediaca svoju cenu.
Vonku môže padať dážď, môžu udierať blesky, môžu do nej kopať, môžu kričať, jej sa to nedotkne. Nie preto, že nevie svoju cenu, a preto dovolí znevažovať. Ale preto, že je oslobodená od akýchkoľvek väzieb, je v nadhľade. Ona vníma, chápe, ona jednoducho VIE. Ona nepotrebuje. Je nezávislá.
Vie svoju cenu, vie svoju hodnotu, vie kto je, vie kam kráča a na tom sa nič nemení a nezmení, Hrdosť nie je závislá od nikoho a ničoho – hrdosť je nezávislá. A v tom je ukrytý ten fígeľ 🙂
Hrdosť nie je závislá, je slobodná, oprostená od akýchkoľvek väzieb, od akýchkoľvek chcení. Od akýchkoľvek túžob. Ako vraví jeden múdry človek „Všeho dočasu, Bůh navěky!“
Dáva slobodu, lebo nie je s nikým a s ničím zviazaná.
Ona neľutuje, nepomáha – je chladná, lebo vie, že každý musí vynaložiť námahu sám.
Kebyže si môžeme vybrať, chceme hrdosť? Chceme lásku? Či chceme oboje? Nezabúdajme, že hrdosť je síce stála a nemenná, ale navonok sa prejavuje situačne, väčšinou je to reakcia na niečo, ale láska je trvalý stav bytia, v nej žijeme a tú by sme mali žiť, dávať a prejavovať stále.

Ak prevažuje hrdosť, prevažuje prísna láska, ktorá je tvrdá a pravdivá a navonok sa môže javiť ako necitlivosť a neláska. Ak prevažuje láska, tak hrdosť tam je, ale je skrytá – nepotrebuje sa ukazovať, ona vie, nepotrebuje potvrdenia. Práve preto prevažuje láskavá láska v zmysle súcitu pomoci, dávania i prijímania, rešpektu, tolerancie i trpezlivosti. Tak čo by sme si vybrali?

Chlad, či teplo? Ticho, alebo slovo? Odvrátený pohľad, či pohladenie? Utiahnutosť a nedostupnosť, či pritúlenie? Silu a tvrdosť, či bezbrannosť a krehkosť? Ľahko sa vyzýva k hrdosti ale ťažko sa potom prijímajú tvrdosti, plynúce z hrdosti, potom už je menej radosti, menej spokojnosti lebo je i menej láskavosti.
Hrdosť vie, že sa môže zohnúť aj zohýnať, aj ohýnať, kým…
Potom už je na každom ako chce kráčať. Tým, že hrdosť je nad… (pozor nie je to pýcha, že sa stavia nad ostatných, ale je nad… v zmysle nadhľadu – bez emočne – bez väzieb – práve preto som spomínala, že sa spája s tvrdosťou trochu akoby chladom a kovom), vediaca svoju cenu, je veľká, je silná a vzbudzuje obdiv i rešpekt.
Ale ona nerobí nič, ona nič nepotrebuje, ona s nikým nebojuje, ona nepotrebuje nič nikomu dokazovať, lebo ona vie a ona len jednoducho je…
Ale kde je hrdosť, nie je ľútosť (súcit áno), taký človek sa môže zdať, ale je to len zdanie, nie skutočnosť, že nie je láskavý súcitný, javí sa ako kovovo chladný – má svoju cenu… Nepotrebuje pomáhať, nepotrebuje presviedčať a už vôbec nie bojovať. Pozerá na seba, a to stačí. Pozor, berme to situačne; na momenty, kedy treba hrdosť prejaviť, hrdý človek žiari, on naozaj nemusí nič robiť ani sa špeciálne chovať. Hrdý človek nemá problém sa veľa krát zohnúť v láske a v pokore. Ale raz príde moment, kedy si povie, stačilo, už som dal veľa a ja som oprostený od akejkoľvek väzby. Nie som závislý na nikom a ničom, som nezávislý. Potrebuješ niečo ty odo mňa ? Tak kráčaj, „makaj“, behaj, lietaj, meň sa, pros, plač, ďakuj, alebo nerob nič, rob čo chceš… Ja som v nadhľade. A ja potom rozhodnem či to, čo chceš i dostaneš. Lebo cena sa stále zvyšuje. A pozor toto nie je pýcha, je to len vedomé uznanie samého seba v pokore a v láske ako voči sebe, tak voči svetu.

Tatiana

Zdieľať článok