Pokúsme sa zastaviť, alebo aspoň spomaliť to šialené tempo v ktorom sa pohybujeme. Jedine v tichosti, v zastavení a pokoji môžu prísť nové inšpirujúce myšlienky a súčasne môžeme počuť ten svoj (i keď u niekoho slabší) vnútorný hlas (hlas duše). Tá neustále niečo chce a bojuje o svoju pozornosť, tak ju prosím neokrikujme hlavou a dovoľme jej sa slobodne prejaviť. Dovoľme jej čerpať, ak bude v poriadku, my budeme v poriadku.
Ak dostaneme do daru kvetinu, staráme sa o ňu – polievame, hnojíme, rozprávame sa s ňou 🙂 a ak sa jej nedarí, hľadáme, čo jej chýba, len aby neuhynula.
Kladiem si otázku: Prečo sa rovnako nestaráme aj o svoju dušu? Od nej závisí naše šťastie a my ju kľudne nechávame roky nepovšimnutú, nechávame ju vädnúť i schnúť. Je to len preto že je neviditeľná?
Každý deň potrebujeme minimálne hodinu pre seba, aby sme načerpali silu.
A kde ju môžeme načerpať?
Najrýchlejším zdrojom je príroda, len buďme k nej vnímaví, druhým zdrojom sú naše spriaznené (rovnorodé duše – priatelia, partneri, deti – tí, ktorí sú nám vnútorne podobní a sme s nimi šťastní), tretí zdroj sú naše koníčky – veci, ktoré robíme radi, no a posledný zdroj (ktorý by mal asi byť na prvom mieste :-)) je modlitba, meditácia, vnútorný dialóg, nazvime to akokoľvek.
Veľa svetla i sily príde touto cestou, len skúšajme a vedome prijímajme.
Krásny deň a starajme sa o seba, nech máme všetko, čo potrebujeme 🙂, aby sme rástli, kvitli a tešili všetkých okolo, keď sa na nás (len) pozrú (a nieto ešte ak s nami strávia čas :-)).
Prenášajme do okolia našu vlastnú radosť.
Tatiana

Zdieľať článok