Ľudia nechcú za žiadnu cenu pochopiť, že všetko čo sa viditeľne deje, je len nevyhnutným vonkajším dôsledkom skrytých, vnútorných a nepoznaných príčin. Svet nespoznáva, že naša krajina s ľudskými dušami na nej aj okolo nej dozrela do obdobia žatvy, a že v súčasnosti začína prebiehať zásadné triedenie na pšenicu a plevy.

Väčšina ľudí nevie, že na našej krajine už žili mnohokrát a mnohokrát na nej už zomreli, avšak smrť v čase súdu je najdôležitejšia zo všetkých našich smrťou, pretože predstavuje bránu buď k duchovnému bytiu plnému Svetla Pána, alebo naopak, bránu k zatrateniu duše a k zániku našej osobnosti.

Všetci, ktorí v dnešnej dobe zomierajú a budú umierať by preto mali vedieť, že je nesmierne dôležité, v akom vnútornom naladení prejdú bránou smrti. Či to bude v dôvere vo Stvoriteľa, v jeho Lásku i v jeho Spravodlivosť, alebo sa v nás nenájde nič iné, než len to doterajšie materiálne a hmotné. Čiže nič, čo by presvetlilo našu dušu v hodine umierania.

No a tento text vznikol preto, aby sme mohli zaujať správny postoj k súčasnému dianiu, ako tiež k svojej prípadnej smrti, ktorá dnes môže ku každému z nás prísť tak rýchlo, že sa ani nenazdáme. Tento text vznikol preto, aby sme si trochu uvedomili duchovné pozadie toho, čo sa dnes deje a vynasnažili sa stať takými, aby naša cesta bola len cestou Svetla bez ohľadu na to, či zostaneme žiť ďalej v hmotnom svete, alebo ho opustíme a vykročíme na druhý svet.

Všetci vieme, že približne pred dvetisíc rokmi prišla na zem Božia Láska. A všetci vieme, ako to s ňou dopadlo. Vtedajší ľudia vo svojom vzdialení od Stvoriteľa a od toho, aký naozaj je a čo od nás skutočne žiada, odmietli akceptovať a prijať jeho vtelenou Lásku. Vzbúrili sa proti Synovi Najvyššieho, pretože jeho učenie nevyhovovalo ich predstavám. Toho, ktorý prichádzal menom Pána obvinili, že sa Pánovi rúha. A to sa stalo dôvodom jeho zavraždenia.

A ľud, ktorý videl Ježišove zázraky, ktorý videl jeho uzdravenie, počúval jeho Slovo a vítal ho ako kráľa pri príchode do Jeruzalema, tento istý ľud v najviac rozhodujúcej chvíli pre celú našu planétu kričal: „Ukrižovať!“

Zlovoľnosť duchovných elít a povrchnosť obyčajných ľudí odsúdila Krista na jeho cestu utrpenia a smrti, čo sa rovnalo vzbure proti Najvyššiemu. Bola to vzbura proti jeho Synovi a proti Vôli Pána, prinesenej Ježišom Kristom v jeho učení.

Keď Ježiša viedli na Golgotu a ženy nad ním plakali povedal im, že nech radšej plačú nad sebou a svojimi deťmi, pretože keď na zemi vraždí zelenú ratolesť Lásky Pána, čo sa asi bude dať s ratolesťami suchými, akými sú ľudia nášho sveta?

Neverní vinári zahubili Syna Majiteľa vinice, ktorú dostali do prenájmu! Nastáva však čas odplaty a oni sami začínajú byť vyhubení! Nastáva čas, kedy oni sami musia prejsť svoju vlastnú Golgotou! Nastáva čas odplaty, pretože sa napĺňa Pánov zákon spätného účinku, fungujúci vo stvorení, na základe ktorého musí raz každý zožať presne to, čo sial.

A ľudstvo zasialo odpor a vzburu proti Stvoriteľovi a jeho Vôli! Zvestovateľovo učenie o láske k blížnemu ako k sebe samému zavraždilo, a tento svetlý princíp, ako aj všetky jeho ostatné rady nikdy nepriviedlo k životu. V absolútnom rozpore s tým, čo hovoril Kristus o láske k blížnemu, bolo jeho učenie šírené ohňom a mečom, a nie osobným príkladom.

A mnohí ho prijali za svoje nie z vlastného presvedčenia, ale násilím a pod hrozbou smrti. V mene pravej viery horeli ľudia na hraniciach a boli vystavení surovému mučeniu. Odpustenie hriechov sa predávalo za peniaze a veriaci boli uisťovaní o istote miesta v nebi, keď budú počúvať a plniť všetky príkazy cirkví. Iba láska k blížnemu ako k sebe samému zostala kdesi bokom. A stranou zostala tiež snaha poznávať Vôľu Najvyššieho a riadiť sa ňou vo svojom myslení aj v každodennom živote tak, ako nám to ukázal Kristus vo svojom učení.

A moderná doba, zahájená technickou revolúciou, priniesla ešte oveľa väčší odklon od vecí duchovných. Ľudia sa stále intenzívnejšie opierali a orientovali iba na vlastný rozum, zatiaľ čo svojho ducha, svoje pravé vnútorné „ja“ prejavujúce sa cítením, stále viac odsúvali do pozadia a stále viac ignorovali.

Ľudská civilizácia sa stala civilizáciou rozumu, vzdialenú od Stvoriteľa a jeho Vôle, namiesto civilizácie ducha, približujúcej sa k Stvoriteľovi ak jeho Vôli. Namiesto slov: „Buď Vôľa Pána, ako v nebi tak i na zemi“, sa ľudia charakterom svojho bytia modlili: „Buď len vôľa moja, a to vždy a všade!“

Naša civilizácia sa stala duchovne chorou a jej dlhodobo neriešený, vnútorné chorobný stav začal postupne formovať aj vonkajšie, materiálne pomery do tomu zodpovedajúcej podoby. Duchovne choré ľudstvo vyprodukovalo duchovne chorú elitu a táto elita, slúžiaca temnote, vytvorila vírus aj pandémiu na to, aby prostredníctvom nich obyvateľstvo poviazala, ovládla, zredukovala a zotročila.

Udalosti na zemi pribíjajú ľudstvo na kríž! A deje sa tak prostredníctvom machinácií svetových elít, ktoré zneužitím pandémie sledujú svoje vlastné ciele. A tak namiesto ríše podobnej tej v nebi sa tu začala formovať ríša temnoty, podobná tej v pekle. Šíri sa strach, ktorým sú ovládané a spútané ľudskej duše namiesto toho, aby sa šírila dôvera v Stvoriteľa a presvedčenie, že nakoniec bude predsa len všetko dobré.

A v tejto vážnej dobe, ktorá je dobou súdu, pretože v nej zberáme dôsledky svojej bezbožnosti, umierajú ľudia denne po stovkách. A to buď na koronavírus, alebo na bežné, ale neliečené iné choroby. Ale ako už bolo povedané, nie je vôbec jedno, v akom vnútornom rozpoložení umierajú, pretože ich vnútorné rozpoloženie určuje ďalšie smerovanie ich duše. A to buď v ústrety Svetlu, alebo do náručia temnoty! A tak sa obraz súčasného diania v mnohom podobá obrazu toho, čo sa kedysi dialo na Golgote, keď vedľa Krista viseli dvaja lotri. Aj oni len žali to, čo predtým zasievali.

Ale pozor! Obrovský rozdiel bol v tom, ako sa každý z nich s touto situáciou vysporiadal. Jeden pochopil, že jeho predchádzajúci život bol nesprávny a že sa mu len spravodlivo vrátilo to, čo si zaslúžil. Na základe svojho pochopenia zavrhol predchádzajúci spôsob života a zatúžil po hodnotách kráľovstva nebeského. Po hodnotách dobra, lásky a spravodlivosti. A vo vnútornom naladení na kráľovstvo nebeské a jeho hodnoty opustil materiálny svet, na základe čoho sa jeho duša vydala dráhou Svetla. Túto veľkú vec spôsobilo poznanie vlastných chýb a snaha zmeniť sa k lepšiemu.

Druhý lotor však ani vo svojom utrpení nič nepochopil. Nepochopil a odmietol prijať, že žne dôsledky svojho predchádzajúceho nesprávneho konania, a snažil sa len o fyzické prežitie a fyzickú záchranu. Vyššie hodnoty a osobnú orientáciu smerom k nim pre neho nič neznamenali. Pre neho malo cenu iba jeho materiálne bytie a s ním spojené materiálne hodnoty. Nič iné! A v takom vnútornom naladení zomrel. Ale pretože kŕčovité upnutie sa len na matériu je zatemnením duše, jeho duša vykročila cestou temna.

Obraz Golgoty je obrazom toho, čo v súčasnosti prežíva, a čo ešte bude musieť prežívať náš svet. A dvaja lotri sú obrazom dvoch postojov, aké môžeme vnútorne zaujať k udalostiam súdu, ktoré nás dnes za naše nesprávne minulé činy pribíjajú na kríž. Ale nech už bude naše prežívanie akékoľvek, hoci aj to najťažšie a najhoršie, zaujatím správneho vnútorného postoja môžeme nasmerovať naše bytie na cestu ku Svetlu.

Smrť sama o sebe nie je zlá! Smrťou nikto nič nestráca, ani nezíska! Smrť je len otvorená brána do novej reality, a my svojím vnútorným naladením a svojou vnútornou orientáciou k určitému druhu hodnôt rozhodneme, či to pre nás bude brána do reality Svetla, alebo naopak, brána do reality temnoty. A toto rozhodnutie v čase súdu bude už pravdepodobne definitívne!

Tieto skutočnosti by si mali hlboko uvedomiť všetci ľudia, pretože v dnešnej vážnej dobe súdu nemôže nikto z nás tušiť, kedy sa pred ním brána smrti otvorí. A preto je potrebné neustále žiť v správnom vnútornom naladení a v správnej hodnotovej orientácii, aby sa nám to dostalo do krvi a stalo prirodzenosťou, pretože jedine vtedy budeme v bezpečí. A to až do takej miery, že nám už ani smrť neublíži.

PS. Kresťanská cirkev tuší tieto skutočnosti a učí, že človek má zomrieť v stave milosti. Stav milosti však vníma tak, že by sme mali pred smrťou absolvovať všetky potrebné cirkevné úkony. Čiže spoveď, prijímanie a pomazanie umierajúcich.

Nie je to však pravda, pretože len čisto formálne cirkevné úkony nemôžu človeku samy o sebe zaistiť žiadny stav milosti. Ale na druhej strane, určite môžu byť k tomu nápomocné.

Skutočný stav milosti však vzniká jedine intenzívnym, osobným vnútorným naladením duše umierajúceho smerom k Najvyššiemu a jeho hodnotám tak, ako tomu bolo u lotra na kríži.

Zdroj

Zdieľať článok