V dnešný deň si uvedomujme, koľko problémov a nedorozumení, či konfliktov vzniká z nekomunikácie. Máme tendenciu skrývať všetko, čo nás trápi. Často nechceme hovoriť, lebo v tom nevidíme zmysel, no napriek všetkému, náš vlastý nepokoj nás dusí. A tak “púšťame ventil” a hovoríme o vlastnom probléme neustále dokola, všade okolo, len nie tam, kde treba – tomu,koho sa to týka. Pritom to je jediná cesta ako “z kola von” – jediná cesta riešenia.
Prečo nehovoríme tam kde treba?
Často je to kvôli tomu, že sme hrdí? Pyšní? Rezignovaní? Neveriaci v zmenu? Máme strach z vlastnej precitlivelosti? Máme strach zo zlyhania? Nechávame to na druhého (ktorý má možno ešte väčší strach) ? Máme strach že ak sa to teraz rozhovorom nezmení stratíme akúkoľvek “utajenú” “samými pred sebou nepripustenú” nádej? Máme strach že sa to nikam neposunie? Máme strach z vlatného zlyhania? Máme strach zo straty ideálov? Stach z toho, že ma druhá strana “obmäkčí”? Strach, že budem tam, kde som bol/a?
Nájdeme veľa dôvodov prečo nekomunikovať, prečo sa nepostaviť čelom problému.
Mohli by sme takto pokračovať vo vymenúvaní dôvodov, ktorým jediným spoločným menovateľom je STRACH – NE VIERA.
Sme schopní nájsť v sebe jeden jediný dôvod prečo je potrebné komunikovať? Uvedomujeme si, že čakaním, na “lepšiu prležitosť”, na “iné obdobie”, na “zmenu okolností”, na “SAMA” 🙂 na “dobrý dátum”, na “keď urobí toto, tak “…. , na keď “príde papier, že….”, na “keď stratí, tak….”, keď “sa nájde, tak… ” atď. sa NIĆ NERIEŠI?
Je to stagnácia – porušený zákon – ne pohyb. Raz aj tak tomu budeme vystavení tvárou v tvár, tak načo to odkladať a niesť si na svojich pleciach batôžtek trápenia?
Rozbaľ ho pozri doň a vyhádž všetko, čo nepotrebuješ. Vráť, čo si si vzal/a a nepatrí Ti to, ak po niečom túžiš – popros nahlas, či si to môžeš ponechať, lebo to bolo krásne a nechceš sa s tým rozlúčiť, čo je ťažké a nepotrebné pomenuj a nahlas vylož z batoha a spýtaj sa, či si to ten druhý človek nechce nechať. Popíš, čo s Tebou ten náklad robil, čo si cítil/a pri jeho nosení.
Len konečne buďme sami sebou! Bez pretvárky, bez masiek a hier. Pred kým sa skrývame? Pred kým chceme byť väčší ako sme? Pred SEBOU aj tak neutečieme. V konečnom dôsledku nekomunikáciou, uzatváraním, hraním a pretvárkou ubližujeme najviac sami sebe.
Riešenie? Môžem hovoriť jedine za seba. Ja chcem byť chodiaca Pravda, Láska, Čistota, Úprimnosť… Ja chcem byť sám/sama sebou. Nič nechcem skrývať, nevidím v tom zmysel. Či to môj partner v dialógu prijíme, alebo neprijíme, nijako neovplyvním. Jediné čo mám v rukách som ja (moja duša) a môj lásky plný, úprimný a pravdivý spôsob vyjadrovania a podávania informácií, snažiaci sa o nestrannosť, nadhľad a nezaujatosť.
Či budem prijatý/á, to už nie je moja vec. Každý máme slobodnú voľbu a druhý má právo ma ne pochopiť, ne prijať, od mietnuť, ne chcieť. Je to jeho rozhodnutie. Ale my nikdy neľutujme, že sme sami sebou, že ukazujeme i slabé a citlivé miesta (len zlý človek to zneužije a takých pri sebe nepotebujeme,alebo nezrelý a s takým sa učíme trpezlivosti a tolerancie) a buďme hrdí na to, že to dokážeme. Nemajme strach byť sami sebou a prejaviť sa – nemám na mysli naše EGO, ale našu DUŠU (to je rozdiel). Konajme tak, aby sme raz neľutovali, alebo si nevyčítali “Mohol/Mohla som…”,”Možno by to bolo dopadlo inak, keby….”.
Môžeme byť prijatí, nemusíme byť prijatí, len nič neočakávajme a nikdy si nevyčítajme, že sme sami sebou – veď vtedy sme čistou pravdou, tak nie je čo ľutovať.
Buď s partnerom v dialógu “súzvučíme” a chceme sa chápať, cítiť (počúvať dušu, ktorá má stáť vyššie ako rozum), po rozum ieť si, alebo “ne súzvučíme” nechceme vynakladať energiu na chápanie a na to čo je po rozume – teda po vytesnení rozumu – cit.
Nesúzvučíme? Nechceme? Necítime? Je to v poriadku. My to neovplyvníme. Ale je nám dobre, lebo sme sami za seba. Urobili sme niečo pre seba – pre nás. Druhá strana ma vypočula a ako s tým naloží, je jej vec. Nie je čo ľutovať.
Nikdy nič neľutujme, aj zlé rozhodnutia sú rozhodnutia a ak sa v pravý čas vrátime “z kratšej cesty” vedúcej nie do výšin, ale do pekelných hĺbok, hýbali sme sa a z rodnutí vzíde poučenie a stávame sa múdrejšími a skúsenejšími.
Nechcime meniť druhých, nebojujme s nimi, prijímajme ich takých, akí sú a je na nás, či chceme s nimi tráviť čas, alebo nie. Preto nikdy na nikoho nenadávajme, je to naša voľba, že…. . Nič nemusíme. Uvedomme si, že sme tam, kde chceme. Ak nechceme, máme všetko v rukách pre zmenu. Len stále buďme sami sebou (svojou dušou, nie egom).
My na druhom človeku nič nezmeníme. Každý sme tu sám za seba a my nikdy nikomu nemáme právo obmedzovať slobodnú voľbu, ani nikdy nikoho do ničoho nútiť, ani presviedčať.
Ale máme právo – ba až povinosť 🙂 hovoriť láskavo a s láskou to, čo cítim, čo ma bolí, zraňuje, čo mi chýba, čo ma teší, čo obdivujem a čo ma robí šťastným/nou.
A tak komunikujme, buďme sami sebou, nemáme čo stratiť, len získať ! 🙂
Pekný deň, aj keď upršaný, ale nech je plný príležitostí k rozjímaniu a rozvíjaniu komunikácie. A aby sme tie príležitosti i využili! 🙂.
S Láskou Tatiana

Zdieľať článok