Počas života prechádzame rôznymi fázami vývoja i rôznymi obdobiami. Občas sme šťastní , občas nešťastní, lebo nemáme čo chceme, občas plní strachov, inokedy s nezlomnou vierou. Občas nerozhodní, občas rezignovaní. Prečo sa nám menia nálady? Prečo strácame svoju dobrú náladu? Prečo nedokážeme byť stále „v pohode“? Je vôbec možné udržať si dlhodobý stav vnútornej pohody, viery, rozhodnosti, bojovnosti a zachovaní si citlivosti a láskavosti?
Sme len ľudia a ovládajú nás naše vášne, emócie, neduhy, ale máme i nepriateľa zvonku a to sú strachy…
Prečo, ak žijeme relatívne šťastný život máme všetko a zrazu „šmahom ruky“ prídeme o… o čo vlastne? Zvonku o nič ale z vnútra, o svoj vlastný vnútorný pokoj, o radosť, o chuť kráčať životom,o … svoju dušu???? Prečo? No jednoducho preto, aby sme sa stali múdrejšími, vnímavejšími k veciam, ktoré by sme si pred „tým“ ani nevšimli a neriešili, preto, aby sme sa stali zvedavými a hľadali odpovede na otázky v našom vnútri, jednoducho, aby sme sa vnútorne rozpohybovali…
Keď sa tak pozerám vôkol seba vidím mnohých ľudí, korí boli i sú bojovníci, vždy vedeli, čo chceli, neúnavne šli za svojim cieľom, neustávali ani v chcení, ani v práci na sebe, ani v práci pre okolie. No napriek tomu jedného dňa … rezignácia. Nič sa mi nechce, nič ma nebaví, ja už mám všetkého dosť… Ja už nič nechcem, dajte mi všetci pokoj.
Ale dávajme pozor, ak prichádzajú takéto myšlienky, znamená to zastavenie a tam, kde nie je pohyb (ja už nič nechcem, nastáva koniec). Takže nevzdávajme sa svojich cieľov, svojich chcení, túžob apod. robí nás to pohyblivými a živými. Udržujme si v sebe oheň, zápal, pre čokoľvek, neodkladajme svoju bojovnosť a nemeňme ju za rezignáciu, či dokonca kapituláciu. Niekedy boj ešte ani nazačal a my už hádžeme „flintu do žita“ zo strachu,že zlyháme, zo strachu,že sklameme, zo strachu, že uvidia našu neschopnosť? Ale my máme právo zlyhať, máme právo „byť slabí“, máme právo „byť unavení“, máme právo stíšiť sa a potrebovať samotu, ale ….
Je to normálne ak po veľkých bitkách, kde záleží na stratégii, zladenosti udalostí i ľudí okolo sa v istom momente budeme cítiť že to nemôže ísť takto donekonečna. Začíname hodnotiť, rekapitulovať (mnohí to robia až na sklonku života, tí múdri sa tým začnú zaoberať už v mladom veku a nás ostatných k tomu donútia choroby starosti, strachy a beznádeje, ale NIKDY NIE JE NESKORO!
Ak začneme rezignovať, bojovnosť i zápal sa tratí, prestávame byť v strehu a za chvíľu, ani nebudeme vedieť ako, sme plní pochybnností, nerozhodností, nastúpia pochybnosti o nás samých a potom o všetkom a pomaly a pomaly sa zakráda strach. Ak mu dáme nad sebou moc, nebudeme s ním bojovať, vieme ako to skončí ….
Nič, čo je zadarmo si nevážime, preto mnohé v živote dosahujeme cez prekonávanie prekážok a my sa k tomu môžeme stavať trojako. Buď, budeme bojovní a pôjdeme si za svojím ak vieme čo chceme,
alebo budeme zúfalstvom pritlačení k zemi a začneme hľadať a tak sa v nás začnú rodiť nové postoje,
alebo budeme rezignovaní, nám je to jedno a vtedy nastáva rozklad – ako zvonka, tak i zvnútra.
Ak by sme pre porovnanie nazreli do prírody – dajme ruku do sadry, dáme ju po pár mesiacoch dole a ona akoby nám nepatrila (nie je moja je cudzia, ja ju necítim), musíme sa učiť ju používať, masážami rozpohybuvávame lymfu i svaly atď. Iný príklad, ak by sme vzali akvárium a dali do neho vodu, rybky, rastliny ale nie filter, ktorý rozpohybuváva a točí s vodou, alebo malý vodopád, čo sa udeje? Rybky zdochnú a rastliny sa obalia hustým lepivým bahnom, postupne sa dusia až zahynú. No a nie je to inak ani s ľudským duchom, ktorý, ak sa prestane hýbať, prestane mať ciele, prestane mať chcenia, rezignuje a opustí sám seba, dobrovoľne sa odovzdá chmúravým myšlienkam, ktoré ho za chvíľu zmôžu, ak sa včas neuvedomí a nespamätá nastane koniec. Človek tak ustrnie ne jednom bode vnútorne – nastupuje zúfalstvo, bezcieľnosť atď. A nie sme ďaleko od toho, že si človek takto vnútorne zaktivuje chorobné bunky v tele a tie spustia chorobný proces. Videla som to v priamom prenose u jedného z prvých klientov. Lekári konštatujú smrteľná choroba, nevieme ako, nevieme prečo….. Ale ak môžem hovoriť za seba, stačí nahliadnuť do duše človeka a rýchlo pochopíme prečo i ako…..
Práve s týmto prípadom sa mi spája slovo bojovnosť, pretože tam som ju nevidela, bola to rezignácia, rezignácia na život ako taký (aj keď to nikto okrem mňa nevidel). Mne sa to javilo ako riadená samovražda. (už nie je prečo, nie je za čo a nie je kam…) Takže poučme sa z toho, aby sme nikdy nestratili tie vzácne tri cnosti, ktoré sa často spomínajú. Ja som ich význam pochopila až s týmto prípadom.
Nikdy nesmieme stratiť nádej, že bude lepšie, vieru že to dokážeme a že tu máme pomocníkov, ktorí nás neopustia a lásku (akéhokoľvek charakteru),lebo tá je hnacím motorom. Raz som čítala, že aj keby sa človek ocitol na najhlbšom dne, jediné, čo je schopné ho odtiaľ vytiahnuť je Láska (a to má hlboký význam).
Dnes som neskutočne vďačná, že som smela prežiť pár „drahých chvíľ“ (pre mňa neskutočne cenných) s touto „odchádzajúcou osobou“, posunúť sa vo vnímavosti, vyciťovaní, mnohému porozumieť. Videla som silu nezištnej medziľudskej lásky, dostala som možnosť vidieť a pochopiť, že mám i musím veriť sama sebe. Uvidela som i to, kam až môžeme zájsť (na aké dno), ak nie sme schopní otvorene komunikovať o svojich citoch, pocitoch, či potrebách a všetko len držíme a kumulujeme v sebe (všetci iste vieme, že z nazbieraného – býva búrka (aj keď z odborného hľadiska oblak cumulus prináša v letnom období prehánky, ale môžu mať prívalový charakter a vieme akú spúšť spôsobí prívalová vlna…) – zas nejaká analógia pre náš život. Ešte mnohé medzi nebom a zemou som pochopila práve pri tejto osôbke, za čo jej smerom hore posielam veľké ĎAKUJEM.
Nikdy nemôžeme vyhrať žiadnu bitku, žiadny boj, ak dopredu zložím zbrane – či už ide o študenta, ktorý ide na skúšku a má pocit, že to nikdy neurobí a je zbytočné tam chodiť tak sa 5 krát odpíše (to som robila ja 🙂 ), šéfa firmy, ktorý hľadá zamestnanca a neverí že .., športovca, ktorý nastupuje do zápasu s tým že len aby…, či lekára, ktorý prestane bojovať o život človeka, lebo medicínsky je to pre neho nemožné, tak by sme mohli pokračovať naprieč všetkými povolaniami, či rolami….
Takže buďme bojovní, stojme si za sebou i za tým čo cítime, za svojimi vnútornými presvedčeniami, nikdy sa nevzdávajme, buďme zvedaví, hraví i detskí a bezstarostní – hoďme starosti za hlavu, oni si nás nájdu nemusíme byť v strehu a robiť si starosti, že prídu starosti. Len verme, že vždy sme na všetko pripravení aj bez prípravy, lebo nič také nás nepostretne, čo by sme neboli schopní zvládnuť. Tak nám držím palce, stavajme sa prekážkam čelom a necúvajme pred nimi. O to dlhšie bude boj trvať :-). Nikdy nebudeme dostatočne pripravení, dostatočne perfektní a dostatočne … .
Niekedy je lepšie sa vrhnúť po hlave a zvládnuť to, lebo, ak by sme vedeli… nikdy by sme sa tadiaľ nepustili.
Ale po zvládnutí…., možme byť na seba hrdí, že ….. plus, už sa to nikdy nevráti…..
Prajem krásny víkend a buďme bojovní bez boja, buďme odovzdaní, ale nie rezignovaní, pozorujme, vnímajme, hľadajme a nachádzajme … 🙂
S Láskou Tatiana

Zdieľať článok